Ako zvíťaziť nad masturbáciou

Hneď na úvod chcem poprosiť všetkých, ktorý chcú tento text prečítať s úmyslom úprimnej zmeny svojich skutkov pod vplyvom pôsobenia Svätého Ducha, aby ešte predtým než sa pustia do čítania, pristúpili k sviatosti zmierenia. Na kolenách Vás o to prosím, a obetujem za Vás svoje pôsty a modlitby.

 

Tak málo sa o nej hovorí a pritom tak ničí! človek, ktorý sa jej oddá ide za ňou. Neberie na nič ohľad, pritom sa vzďaľuje od Boha. A tak ako voľakedy v Starom zákone aj dnes privádza človeka k „cudzím“ bohom. Odhaľme závoj a pomenujme dnešných „cudzích“ bohov: televízia, kinematografia, internet, politika (miestna, svetová), hudba, šport, práca, manželka, manžel, priateľka, priateľ, ulica, automaty, drogy, alkohol, cigarety atď. Pričom väčšina z týchto vecí nám má slúžiť. Majú to byť len prostriedky, ako dosiahnuť cieľ večný.

 

Je vôbec zlá?

Ten, ktorý nás stvoril, musí istotne lepšie „rozumieť“ nášmu životu ako my, ktorí ho „iba“ žijeme. Ten  vo svojej neobsiahnuteľnej múdrosti nechce nič iné iba naše dobro, aby sme boli šťastní. Radí a hovorí nám, že masturbácia je pre naše šťastie neprípustná. Ono to možno na prvý pohľad takto nevyzerá, lebo spôsobuje rozkoš, ale kto je „múdry“, vie hľadieť za horizont, na koniec, na ovocie, ktoré nám prinesie.

Uvediem niekoľko dôvodov jej neprípustnosti. Totiž ak by si náhodou niekto jeden dôvod   vylúčil kvôli vlastným argumentáciám, ponúkam ďalšie, pri ktorých sa možno niečo v človeku pohne. Aj napriek tomu verím, že sa nájdu určite ľudia, ktorí vylúčia všetky. Veď Pán Ježiš povedal: „... synovia tohto sveta sú ... predvídavejší ako synovia svetla.“ (Lk 16, 8b). Ja však „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.“ (Mt 11, 25b). Opakujem, že najlepšou pôdou pre prijatie Božieho poznania je zmieriť sa vo sviatosti zmierenia.

 

Dôvody prečo je masturbácia zlá

 

1. Dôvod – Sväté písmo

Uvediem niekoľko citácií.

  • „Nescudzoložíš!“(Dt 5, 18)
  • „No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ (Mt 5, 28)
  • „Ale telo nie je na smilstvo, lež pre Pána a Pán pre telo.“ (1 Kor 6, 13b)
  • „Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete. A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota chlipnosť.“ (Gal 5, 17.19)
  • „Lebo uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník ani nečistý ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve.“ (Ef 5, 5)
  • „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov.“ (Kol 3, 5-6)
  • „Ale zbabelci, neveriaci, poškvrnení, vrahovia, smilníci, traviči, modloslužobníci a všetci luhári budú mať podiel v jazere horiacom ohňom a sírou; to je tá druhá smrť.“ (Zjv 21, 8)

Pre tých, ktorí majú silnú vieru, to znamená že veria Bohu, to stačí. Tí nepotrebujú už ďalej logicky zdôvodňovať. Sú podľa Pána Ježiša pokorní srdcom a skutočne veria, že ten, ktorý život stvoril, sa v ňom vyzná lepšie ako jeho stvorenie - človek.

        No pre tých, ktorým to nestačí, pozrime sa na ďalšie argumentácie.

 

 

2. Dôvod – Svedomie

čo to je svedomie?

Svedomie to je pôsobenie Ducha Svätého.

Prichádza k nám bránou sviatosti krstu, sviatosti birmovania ale aj mnohými inými spôsobmi. O tom , že aj inými cestami môže k človeku prísť svedčia čnostní neveriaci. Niekedy dokonca viac čnostní ako veriaci.

Na niektorých miestach počujeme sťažnosti: „Ja Svätého Ducha necítim, dokonca ho aj volám, a predsa nič zvláštne neprežijem“. Tu si treba uvedomiť, že Svätý Duch nekoná len vtedy keď niečo prežijem (vytrženie), ale koná vždy keď chcem. Ovocie jeho pôsobnosti sa dostaví určite, či skôr alebo neskôr.

Jedným, z jeho ovocí je aj to, že človek zvnútra počuje Jeho hlas, ktorý hovorí že masturbácia je hriech – zlo.

Sú typy ľudí, ktorí tvrdia, že žiaden iný hriech im nerobí problémy,  iba tento. Potom začnú v srdci uvažovať či to vôbec je hriech. Tu si však treba dať pozor, lebo to už nie je hlas Svätého Ducha, ale Zlého ducha. Aby sa v takomto prípade Svätý Duch vykryštalizoval, treba sa postaviť pred Sviatosť Oltárnu a počúvať... Ako si odpoviem na nasledujúce otázky. Ak masturbujem, som hoden ju prijať? Aký budem mať pocit? OK?

 

3. Dôvod – Sloboda

Toto je argument, ktorý je úzko spätý s predchádzajúcim. Lebo aj tu sa jedná o silu Ducha Svätého, a o poznanie ktoré nám podáva.

Ak by nám Svätý Duch nepomáhal, mohli by sme byť v tomto smere ľahučko oklamaní. Veľký Klamár ohromne veľa investoval, aby túto hodnotu zdeformoval. Skutočne, sú to gigantické klamstvá, ktoré sa Jeho pôsobením okolo slobody rozširujú.

Pozrime sa na tento problém zblízka, a v Pravde.

Otázka: Kto je slobodný?

Bežná odpoveď: Kto si môže robiť to čo chce.

S takouto odpoveďou možno súhlasiť, len s jednou podmienkou, ktorá sa týka slovíčka chcieť. To je veľmi dôležité slovíčko. Lebo. Ak sa ja môžem rozhodnúť (a následne tak aj konať) v ktoromkoľvek okamihu iba tak že chcem Zlo, tak to potom o žiadnu slobodu vonkoncom nejde. človek, ktorý je závislý na alkohole povie, že je slobodný, keď si môže vypiť kedy „chce“, a nikto mu do toho nekecá, slobodný nemôže byť. Lebo on sa nemôže rozhodnúť a uskutočniť dobro. Aj keby sa rozhodol, že chce dobro, stále nie je slobodný, pokiaľ dobro nedokáže uskutočniť. Podobne to je s masturbáciou. Ten istý prípad. Iba ten je slobodný, kto v ktoromkoľvek momemte dokáže aj masturbovať, aj nemasturbovať. Teda robiť dobro, aj zlo. Všetko overuje čas. Platí, že slobodu stráca ten, kto sa rozhodne pre zlo. Padá do priepasti, v ktorej nedokáže vyberať medzi dvomi možnosťami.

V takom prípade zachrániť môže jedine Boh. Ten podáva neustále svoje ruky až na dno priepasti. Je bolestné, že mnohí sa nechajú opäť (a teraz to už je oveľa ľahšie) oklamať, a uveria tomu, že nie sú hodní vrátiť sa k Bohu. Pane zasvieť všetkým hriešnikom svetlo svojho podobenstva o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-31).   

Zhrňme si: Slobodný som vtedy, keď dokážem robiť zlo aj dobro.

 

4. Dôvod – Úcta

Tento dôvod je akoby takým cukríkom z Božej dlane za vernosť. Večný Boh vo svojej prozreteľnosti spojil čistotu človeka s mohutnou príťažlivosťou. Dokonca poniektorí humoristi tvrdia, že čistota je najsilnejšie afrodiziakum. Svätý Duch neustále pracuje, a takýchto čistých ukazuje, ako ľudí pevných, stálych, ktorý nezradia a ovplývajú dobrotou. Takéto atribúty osobnosti boli vyhľadávané vždy. Samozrejme, keď si ma ctia ostatní ľudia, ruka v ruke ide s takouto úctou aj sebaúcta. Tak ako sebaukájanie vedie človeka k hrubosti, strachu, beznádejnosti a zúfalosti, tak čistota vedie k radosti, láskavosti, k pokoju, k tomu, že si človek seba váži, a v konečnom dôsledku ako keby sa rozbehol cestou do  Božieho kráľovstva. A keď taký človek vie chváliť Boha celým srdcom, vzývať ho v každej chvíli, oslavovať až do maximálneho vyčerpania, vtedy akoby sa naplňovalo: „Božie kráľovstvo neprichádza tak, že by sa to dalo spozorovať. Ani nepovedia: »Aha, tu je!« alebo: »Tamto je!«, lebo Božie kráľovstvo je medzi vami." (Lk 17, 20b-21)

 

Ako som už spomínal vyššie, aj napriek týmto príčinám, sú ľudia, ktorých takéto argumentácie neposúvajú k svojmu dobru. Majú svoje zdôvodnenia – síce smiešne (pretože sú to klamstvá pochádzajúce od najväčšieho Klamára), ale musia ich mať, ak nechcú s hriechom prestať. Ináč by sa takýto človek rozdvojil. Rozpadol by sa ako kráľovstvo v ktorom vládnu dvaja.

Odkaz pre takto oklamaných (za ktorých sa stále modlime, a ktorých žehnáme):

Ešte nikdy v dejinách vesmíru, nezvíťazilo Zlo nad Dobrom. Aj keď mnohokrát sa zdalo, že to Zlo už zvíťazilo. Aj Ježiš bol na kríži, zomrel, všetci sa rozpŕchli, a vyzeralo to, že Dobro prehralo. Ale v nedeľu ráno sa ukázala Pravda. Keď Pán Ježiš vstal z mŕtvych, hlava hada bola pošliapaná. Tak je to vo všetkom, čo nás postretne. Majme preto na pamäti neustále konať dobro, aj keby nás to malo stáť život!

 

Je tu jeden problém. Totiž Zlo, keď začína zvádzať,  nikdy sa neukazuje ako Zlo. Má perfektnú masku. Je to maska Dobra.  Ó, aká je masturbácia na prvý pohľad dobrá. Je to veľmi príjemné. Len si daj. Počujeme hlas Zla. Ale pozor! V takej chvíli rozlišujme ducha podľa ovocia. Aké bude ovocie, ak podľahnem? Budem z toho mať konečný zisk, alebo stratu. Musíme byť obozretní. Pán Ježiš hovorí: „Bdejte!“

 

V tejto fáze ukončím zdôvodňovanie, a keďže verím, že aj tak väčšina ľudí, ktorý tieto slová čítajú, sú o  neprípustnosti sebaukájania presvedčení, poďme k podstatnej časti, a to je BOJ s ňou.

 

Bojujme

 

Celá táto úvaha patrí predovšetkým tým, ktorý chcú byť čistí, snažia sa, ale nedokážu to. Zdôrazňujem, kto nechce, má slobodnú vôľu a nech zabudne na tieto riadky.                                                                         

Nuž poďme ešte na chvíľu sa povzbudiť slovami písma.  Sv. Pavol píše: „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. No ak robím to, čo nechcem, priznávam zákonu, že je dobrý. Potom to však už nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie. Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. No ak robím to, čo nechcem, už to nerobím ja, ale hriech, ktorý vo mne sídli. Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch.  Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! Ja sám teda mysľou slúžim Božiemu zákonu a telom zákonu hriechu. (Rim 7, 15-25).

Vidíme teda, že aj sv. Pavol bol úplne ľudský, mal svoje slabosti a problémy, ktoré máme aj my.

Aby sme vyhrali boj, podotýkam celý boj, nie iba jednu bitku, najlepším predpokladom je dobre poznať „stratégiu nepriateľa“. Ako pracuje? čo používa na to, aby sa mu darilo?

Ako už bolo vyššie spomenuté, prezlečie sa do „kabátu dobra“. A tak sa mu perfektne darí zvádzať.

Napríklad: Na bilboarde je stroho oblečené dievča s mobilom v ruke. Na prvý pohľad na tom nie je nič zlé. Veď je krásne (to dievča, možno aj mobil), dobre sa na ňu pozerá, je to ako v rozprávke. Prejde deň, večer zaľahnem do postele, pomyslím si, čo som prežil pekné. Zrazu si spomeniem na to dievča, a už nič nebráni tomu, aby plamienok ktorý sa bilboardom zapálil, vo mne v teplučkej posteli rozhorel do divokého neovládateľného požiaru, ktorý končí zbičovaním a zavraždením Ježiša na kríži.

 

Kedy treba bojovať?

 

Z hľadiska vývoja hriechu rozlišujeme tri štádia:

1.Nový zdroj. Pre toto štádium je typické, že človek tento podnet úmyselne nevyhľadáva. To znamená, že Zlý nám tento Nový zdroj ponúkne akoby náhodne.

Napríklad: V správach sa objaví informácia, že známa herečka sa dala odfotografovať hore bez, v časopise je reklama s poodhalenými partiami ženského tela, po ulici ide dievča v minisukni, čítam román, kde je ľúbostný príbeh, počujem najnovšiu klebetu, kto bol v manželstve neverný, atď. Možností je neuveriteľne veľa.

Táto fáza by sa mohla  nazvať aj ako „škrtanie iskry“.

2. Požiar. V tomto období už človek úmyselne a vedome vyhľadáva ďalšie zdroje inšpirácie. Kúpi si porno - časopis, video, pozrie internetovú stránku. Ideálne by bolo, keby vtedy človek k takýmto prostriedkom nemal prístup. Avšak aj vtedy môže takéto porno predstavy vytvoriť vo svojej fantázii. Hriech už je v srdci. Stačí iba chvíľka, aby ho dal navonok. Do tohto obdobia sa človek dostane vtedy, keď nový zdroj – predchádzajúce štádium začne študovať a  prehrabáva sa v ňom. človek je zvedavý. Chce vedieť, či je vidno..., či niektorá dokonca urobí..., či si fakt žiada... atď.

3. Spomienky. Keby v živote človeka nenastali predchádzajúce obdobia, do tohto štádia by sa človek nikdy nedostal. S obdobím Nového zdroja má spoločné to, že k nemu dochádza akoby náhodne. človek úmyselne spomienky nevyvoláva. Ak by ich naschvál vyvolával, už by bol v období Požiaru. To v akej frekvencii sa objavujú, závisí od toho, kto vládne srdcom človeka. či je to Svätý Duch, alebo Zlý duch. Alebo by sa dalo povedať, či je v prevahe dobrý anjel, alebo zlý anjel.

        Ak by sme mali celkove zhodnotiť všetky štádia hriechu, mohli by sme dospieť k nasledovným uzáverom. Najhoršie zo štádií je Požiar. Veľmi ťažko sa hasí. Pri ňom je najväčším problémom to, že človek už zhrešil v srdci. Menej zlé štádium je Spomienka, a najmenej nebezpečný je Nový zdroj. Avšak to že je najmenej nebezpečný vonkoncom neznamená, že mu netreba pripisovať žiadnu dôležitosť. Práve naopak. Nový zdroj je bránou k hriechu. Preto treba neustále bdieť a poznávať kde sú takéto „brány“, a zďaleka ich obchádzať a požehnávať a modliť sa za ľudí, skrze ktorých pokušenie prichádza.

        Položme si otázku. Môže človek existovať mimo všetkých týchto štádií hriechu? Odpoveď znie jednoznačne - ÁNO! Odlíšme inú otázku. Môže človek existovať mimo všetkých týchto štádií hriechu po celý život? Odpoveď znie jednoznačne - NIE!

        Avšak bez ohľadu  na to, či sa nachádzame, alebo nenachádzame v niektorom z období vývoja hriechu, vždy nám Boh ponúka možnosť a túži po tom, aby sme sa vyslobodili.

 

 

Cesta k víťazstvu

 

Tak ako sme uviedli niekoľko dôvodov, prečo je masturbácia k nášmu šťastiu neprípustná, tak  teraz uvedieme nie jednu, ale viacero ciest ako sa od nej očistiť.

 

1. Horlivá modlitba – možno že poniektorí, ktorí sa pustili do čítania týchto slov, aj očakávali, že toto bude odpoveď. A teraz sú  sklamaní, že toto už počuli. Aj mňa osobne sa raz jedno dievča spýtalo, ako si redukujem, či kompenzujem moju „mužskú silu“, keďže som slobodný. Keď som jej odpovedal, že takúto situáciu riešim modlitbou, bola sklamaná a povedala, že si myslela, že jej takto odpoviem.

         Istotne mnohí skúšali bojovať proti pokušeniu modlitbou. Lenže boj s pokušením nakoniec prehrali. Pýtame sa – PREčO? Odpovedá nám apoštol Jakub: „lebo zle prosíte“ (Jak4,3). Je nutné si však uvedomiť jednu dôležitú skutočnosť. Zlý má milión ciest a alternatív ako nás zviesť zo správnej cesty. O to viac mu záleží na človeku, ktorý hľadá Boha. Kto je neostražitý, potom podľahne. Uvediem príklad, ako dostal mňa. Mal som obdobie, kedy som svoje poklesky chcel odčiniť zvýšením množstva modlitieb. A tak sa stalo, že som sa denne pomodlil aj šesť ružencov. A čo sa zmenilo? Veľmi málo. V duchu som nakŕmil svedomie pocitom, že som proti zlému niečo urobil, a pokračoval som v predchádzajúcom spôsobe života, vrátane mojich pokleskov. Ale asi práve toto bola najväčšia prehra. Dnes viem, že to bolo klamstvo Zlého, ktorý hovoril: „Pomodlil si sa veľmi veľa, si dobrý, teraz si zaslúžiš zrelaxovať a odpočinúť“.

        Takýto prístup k modlitbe, a teda k Bohu, vidíme, že je dosť nebezpečný. Nedáva nám poznať Božiu vôľu, nepretvára nás, nedovoľuje pôsobiť Svätému Duchu, naopak robí nás  skľúčených, zarmútených a smutných z toho, že sa máme modliť. Ovocie Svätého Ducha však je radosť, láskavosť ... (Gal 5,22).

        Toto všetko sú dôvody, prečo naša modlitba musí byť HORLIVÁ!!!Zdôrazňujem to slovíčko „HORLIVÁ“. Modlitba celým srdcom. So skutočným a odovzdaným prežívaním toho, čo hovorím. Nechať si narásť krídla. Hlboko sa ponoriť do Božej prítomnosti.

Odporúčania k horlivej modlitbe: Prvá otázka by mohla byť: či sa modliť vlastnými slovami, alebo predpísané modlitby. Odpoveď je: nevylúčiť ani jedno. Predpísané modlitby majú obrovskú moc, ak idú zo srdca, lebo boli vyjavené samotným Svätým Duchom. Zamyslíme sa len nad modlitbou „Otče náš“, ktorú nás naučil náš Pán Ježiš Kristus. Aká by to bola chudoba, keby sme sa ju nemodlili. Nádherné sú aj ďalšie modlitby: ruženec (toho sa Zlý najviac bojí), litánie atď. Avšak prednosť pred všetkými modlitbami má Svätá omša. Novozákonnu obetu si Boh vyvolil ako prvé miesto, kde chce rozdávať svoje milostivé pôsobenie. Väčšieho miesta niet na zemi.

        Dôležitá je aj modlitba srdcom – čiže vlastnými slovami. Veď každý z nás je jedinečný, s jedinečnými problémami a názormi. Prečo by sme nemali hovoriť o nich práve s Bohom?

        Jednou z možností je začať modlitby vlastnými slovami. Poprosiť o odbremenenie starostí, ktoré by ma mohli odpútať od úprimnej modlitby. Srdcom povedať bôle, odovzdať to všetko Bohu. Veď on tak rád nás odbremení. Modlíme sa vlastnými slovami až do chvíle, keď nám začnú prichádzať na um starosti bežného dňa, čo musím zariadiť, vyriešiť a pod.

        Pri modlení by sme nikdy nemali podľahnúť myšlienke, že sa mám a musím pomodliť nejakú predpísanú modlitbu. Napríklad, ak sa začnem modliť „Otče náš“ a  moja myseľ sa pozastaví pri slovách „príď kráľovstvo tvoje“, netreba sa hneď modliť ďalej a zavrhovať takéto vnuknutie. Ak mám silu (Svätého Ducha), kľudne môžem o tom rozjímať aj hodinu, až pokiaľ neprejdem k svetským problémom. Vtedy treba pokračovať v predpísanej modlitbe. čím dlhšie som schopný rozjímať, tým viac sa mám z toho tešiť a chrániť si takúto blízkosť Boha.

        Viem dobre, že horlivo sa modliť, vôbec nie je jednoduché. Netreba sa však nikdy vzdávať, treba o horlivosť neustále prosiť. Je to veľmi u Boha záslužne, keď o horlivosť prosíme. Ak k nám nepríde, netreba však byť zarmútený, lebo Boh dobre vidí našu ochotu a istotne ju raz odmení. Totiž horlivosť je stav, kedy na človeka prichádza Božie kráľovstvo. A ono prichádza pomaly, a vtedy keď kráčame úzkou, tŕnistou cestou. Veľmi ťažko by sme mohli pocítiť horlivosť po návšteve hororového filmu v kine, alebo po hádke v práci, doma atď. Lebo toto všetko sú malé hriechy, ktoré nám rozmazávajú obraz Boha. Opakujem, treba sa stále očisťovať v kúpeli sviatosti zmierenia.

 

2.Obetovanie – Horlivosť v modlitbe je najkrajšou časťou nášho života. človek sa  však stretáva aj s bežnými situáciami života, ktoré však už nie sú také pekné. Sú to ťažkosti všedného dňa v práci, v rodine, na úradoch a pod. Aj tie nám však dáva Boh. On nás prostredníctvom nich ukazuje ako svoje svetlo pre iných. Boh nás naučil, že ak sa chceme v ťažkostiach správne zachovať a byť jeho Svetlom, máme tieto starosti v duchu obetovať práve Jemu. Tým ich posväcujeme a riešime na Božiu slávu. Obetujme v duchu.Každú jednu strasť nášho života. Bolesti. Napr. keď sa náhodou udriem, keď sa potím, keď na mňa niekto vrieska, keď ma oklamú, keď som unavený, keď nestihnem autobus, keď stratím doklad, alebo peniaze, keď netečie teplá voda, keď som hladný, či smädný... A tak ďalej, a tak ďalej. Veď každý z nás to dobre pozná. Vtedy si povedzme: “Pane, príjmy skrze očisťujúce ruky Panny Márie tieto moje ťažkosti, a daj mi silu bojovať proti zlozvyku sebaukájania.“

        Ak by som vo chvíli ťažkosti zabudol na Boha, veľmi by som tým potom trpel. Snažil by som sa vyriešiť svoj problém sám, čo by viedlo k dvom situáciám. Po prvé. Minul by som veľmi veľa energie a času na to, aby som to sám dokázal. Neuveriteľne by ma to unavilo. Po druhé, zabudol by som na Boha. Podvedome by som začal nadradzovať iné hodnoty, ako napr. hodnoty boja, moci, úcty a pod. Pričom potrebné je iba jedno. A to je to, čo si so sebou odnesieme aj po smrti, totiž Lásku.

        Čože sú však všetky naše starosti a trápenia oproti tým, ktoré si pretrpel Pán Ježiš. Pričom On bol úplne bez viny, na rozdiel od nás. Nie je to paradox? On bol bez viny, trpel viac, a nesťažoval sa. My sme vinní, trpíme menej a sťažujeme sa.

        Žiadna naša ťažkosť sa nevyrovná tej Ježišovej. A najúžasnejšie na tom celom je to, že mi aj Ježišove bolesti a utrpenia môžeme obetovať Bohu presne tak, ako by to boli naše ťažkosti. Nie je to fantastické? Áno, toto môžeme urobiť pri každej jednej svätej omši. Keď kňaz dvíha najprv chlieb a potom víno, pri tej tichej chvíľke premenenia môžeme celé jeho utrpenie obetovať za čistotu nášho srdca.

 

3. Strelné modlitby – Tento prostriedok má úzky vzťah k štádiám vývoja hriechu. Strelná modlitba by mala byť akousi prvou pomocou pri poranení. Keď sa dostaneme do styku s novým zdrojom, pri spomienkach, ba dokonca aj v požiari je pri nás Ježiš Kristus. On nás chce objať svojím vykúpením. V čase pokušenia je pri nás oveľa bližšie ako kedykoľvek inokedy. Len mi vtedy zatvárame všetky dvere, všetky okná, Zlý duch nám podáva kladivo aby sme zaklincovali všetky otvory, aby sme ostali bez svetla v temne. Pretože iba v temnote sa nám môže páčiť hriech. Vo svetle nikdy. A vtedy musíme bojovať proti našej zlu náchylnej vôli STRE¼BOU. Je to ťažké, lebo vtedy sme už zabarikádovaní. Preto sa pripravme na to teraz, keď vidíme vo svetle čo spôsobuje hriech. Zaumieňme si teraz, že aj keď budeme zviazaní pokušením, budeme k Bohu vysielať svoje krátke strelné modlitby z hlbín duše. Aby nás zachránil. Každý podľa toho čo bude cítiť. Napr.: „Pane, Ty sa iba tak prizeráš ako padám?“, alebo k Panne Márii: „Panna Mária, veď väčšej materinskej lásky ako je tvoja na svete niet, prečo ma nasilu nevezmeš za ruku a nevyvedieš ma z ohňa pokušenia? Chceš aby som si ublížil? Aby som trpel?“. Nebojme sa hovoriť k láskavému Bohu, či svätým o našich starostiach.

 

4. Preč s horľavinami – Predstavme si, že by matka rodiny mala variť pre rodinu chutnú večeru a pritom by mala na stole, na sporáku, na stoličkách, po zemi, jednoducho všade porozlievaný benzín, a ešte k tomu by mala v každom kúte obrovský súd s benzínom. Na dôvažok by niekto nezbedný ešte predtým pustil plynový kohútik na sporáku. Vieme si určite dobre predstaviť, čo by sa stalo, keby niekto bez toho aby poriadne vyvetral a vyčistil kuchyňu, sa pokúsil zapáliť plynový sporák, v snahe niečo dobré uvariť.

Takisto   je to aj s nami. My sa tiež snažíme uvariť dobré jedlo pre nášho Pána v podobe čistej a Bohu milej duše. A čo sú naše horľaviny?

  • v prvom rade sú to naši (ne)priatelia, ktorí sa nám snažia nahovoriť, že Boh nemá pravdu, alebo že On to až tak nemyslel. Že sebaukájanie vôbec nie je zle. Boh však cez svätopisca hovorí: “ Kto chodí s múdrymi, ten zmúdrie (popri nich), druhovi bláznov sa však plano povodí.“(Prís 13,20).
  • Nuda. Nuda je stav, kedy nekonáme nič zmysluplné. Nemyslíme potom ani na Boha. Pozor! Lebo kde nie je Boh, automaticky prichádza Dravec. Strednej cesty niet. Je potrebné si vždy svoju činnosť plánovať. Vyberať si, čo je pre nás užitočné.
  • Náhodné a nepremyslené sledovanie televízie a návšteva kina. Vždy si treba do programu dobre pozrieť, čo idem pozerať. Najlepšie zistiť si aj stručný obsah. A potom bezmyšlienkovite vylúčiť pozeranie filmov a relácií kde je obsahom porno, erotika, sex,  manželská nevera, neviazanosť a pod..
  • Obdobne to platí u časopisov. Povedzme si, ako nám pomôže ku spáse čítanie bulvárnych časopisov. Šprtanie sa v tom, kto sa s kým rozviedol, obzeranie obrázkov  celebrít, ktoré niekedy sú síce „krásne“, ale na čo je nám táto krása.

Samozrejme, že toto nie sú všetky u nás dostupné horľaviny, je ich omnoho viac. Niekedy dávnejšie toľko horľavín nebolo, blahobyt však priniesol nové možnosti a nové cesty... Preto „bdejme“  a „buďme obozretní ako hady“.

ťažko by sa nám podaril dobrý úmysel, ba bol by v tom iste aj kus pýchy, keby sme si mysleli, že my sa nebojíme horľavín a že nám sa nemôže nič stať.

 

5.Sväté písmo – Aj keď tento spôsob uvádzam až nakoniec, môj osobný názor je, že je najúčinnejší. Pre tých, ktorý dočítali tento príhovor až potiaľto by to mohlo byť aj akousi odmenou za úprimnú snahu očistiť sa. O sile svätého písma som natoľko presvedčený, že v mene Ježiša Krista vyhlasujem nasledovné:

„Kto bude každý deň čítať aspoň hodinu Nový zákon, bude do troch mesiacov uzdravený z moci hriechu masturbácie.“

Čítanie svätého písma je počúvaním toho čo nám chce Boh povedať. Teda v našom života má miesto nielen vylievať si srdce pred Bohom, ale takisto aj počúvať, ako k nám hovorí. Neočakávajme nadprirodzené prihováranie v podobe hromov či bleskov ako v Starom zákone. Dobre vieme, že ani takýto príhovor Boha nedokázal obrátiť mnohých izraelitov od hriešneho života. Dnes sa nám Boh takto zjavovať už nebude. Lebo sa zjavil raz a definitívne v Ježišovi Kristovi. Bolo by od nás veľkým hriechom a pokúšaním Pána žiadať o ďalšie zjavenie. Nepohŕdajme preto zjaveným Božím slovom v Svätom písme. Obzvlášť počúvajme, čo Boh hovorí v Novom zákone. To je to, čo k nám Boh hovorí. Vážme si to. Starozákonný proroci nemohli vo svojej dobe  počúvať poklad ukrytý v slovách Ježiša Krista.

 

Na záver Vás chcem poprosiť, aby sme urobili jednu láskavosť voči nášmu Stvoriteľovi. Veď On pre nás urobil toľko. Sľúbme mu, že aj keby sme padli miliónkrát, vždy vstaneme vo sviatosti zmierenia a vrátime sa k Nemu. Sľúbme mu, že neuveríme slovám Zlého: „že sme takí slabí, a hriešni, že sa nemôžeme vrátiť k nášmu Spasiteľovi".

 

 

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“

 

                                                       Ježiš

 

 

Zdroj: www.vitazstvo.szm.com/

 

 

..........................................K tejto téme ešte prečítajte.........................

zdroj:www.misionari.sk/index.php/kniznica/clanky/150-o-autoerotizme

 

O AUTOEROTIZME

O autoerotizme
O autoerotizme

Téma, o ktorej sa veľmi nehovorí, ale pre mnohých ľudí je problémom - z pohľadu veriaceho človeka


Stiahnite si dokument vo formáte PDF

 


Autoerotizmus[1] je pre mnohých ľudí problémom. Masturbácia má jednoduchú dynamiku a je lákavá, pretože je to ľahký a dosiahnuteľný spôsob, ktorým sa dá zmenšiť napätie, preskúmať sexuálne a genitálne pocity a fantázie bez toho, aby sa človek stal zraniteľným na úrovni vzťahov. Nie je tam riziko odmietnutia.

Sociologicky ide o niečo v kategórii očakávaného správania: masturbácia je pokladaná za niečo normálne v tom zmysle, že väčšina ľudí ju v istom období života praktizovala a mnohí ju potom praktizujú aj naďalej. Z psychologického pohľadu je často považovaná za zdravú, pretože redukuje napätie. V tomto pohľade chýba spirituálna dimenzia: masturbácia umlčí Ducha Svätého, bráni alebo brzdí duchovný rast, ktorý je tiež súčasťou zdravého spôsobu života. Preto ide o niečo nezdravé; uspokojenie je iba chvíľkové a nevedie k osobnému rastu.

Veriaci človek, ktorý má tento problém, to vie, a práve preto je to preňho trápne. Prežíva masturbáciu ako zlyhanie a osobnú porážku, po ktorej môže cítiť hanbu, vinu, bezmocnosť a niekedy aj hnev voči Bohu, pretože mu v tom boji nepomáha: na jednej strane žiada od človeka čistotu a na druhej strane ho nechá samého bojovať s niečím, čo je silnejšie ako on. Stretnutie s Ježišom pri sv. spovedi by malo priniesť pomoc, dať novú silu, útechu, odvahu, schopnosť prijímať seba samého a zároveň pomôcť ísť smerom dopredu. Ale niekedy to bohužiaľ takto nebýva. Penitent sa robí pri spovedi zraniteľným a slová kňaza, ktorý sa v tejto problematike nevyzná, mu môžu veľmi ľahko ublížiť. Jednej rehoľnej sestre, ktorá sa so svojím problémom otvorila, dali rôzni kňazi tieto rady alebo odporúčania: „Tento problém máte preto, lebo nežijete hlboký duchovný život“. Druhý jej povedal: „Je to nedostatok disciplíny“. Ďalší vysvetlil: „Keďže s tým máte opätovne problém, počítajte s tým, že vás to bude sprevádzať po celý život.“ Iný sa jej vypytoval: „Koľkokrát sa vám to stalo? Išli ste po tom na sv. prijímanie? Koľkokrát ste v takom stave pristúpili k sv. prijímaniu?“ Ďalší bol ešte radikálnejší: „Keď máte tento problém, odíďte z rehole, vydajte sa“. Po takých zlých skúsenostiach našla rozumnejšieho spovedníka v meste vzdialenom asi 40 km, kam začala chodiť na spoveď.

Ako by sa k tomu vyjadril Ježiš? Ako by reagoval on? O autoerotizme priamo nikdy nehovoril, ale dobre vieme, že vždy sa s veľkým rešpektom stretával s ľuďmi, ktorí boli považovaní za hriešnikov. V tom, čo Cirkev učí o tejto problematike, môžeme tiež v určitej miere počuť Ježišov hlas.

KATECHIZMUS KATOLÍCKEJ CIRKVI O MASTURBÁCII

„Pod výrazom onánia (masturbácia) treba rozumieť úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš. „Tak učiteľský úrad Cirkvi v priebehu stálej tradície, ako aj mravný cit veriacich v Krista bez váhania tvrdia, že onánia je vnútorne (svojou vnútornou povahou) a závažne nezriadený čin,“ pretože „vedomé a dobrovoľné používanie pohlavnej schopnosti mimo normálneho manželského styku – nech by sa dialo z akéhokoľvek dôvodu – podstatne protirečí jej cieľu.“ Pohlavná rozkoš sa tu vyhľadáva mimo pohlavného styku, „aký vyžaduje morálny poriadok, totiž styku, ktorý v ovzduší pravej lásky uskutočňuje plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia.

Na utvorenie si správneho úsudku o morálnej zodpovednosti jednotlivých osôb a na usmernenie pastoračnej činnosti treba brať do úvahy citovú nezrelosť, silu nadobudnutých návykov, stavy úzkosti alebo iné psychické či spoločenské faktory, ktoré môžu morálnu vinu zmenšiť, ba azda redukovať na najmenšiu mieru.“[2]

Katechizmus poukazuje tiež na odsek číslo 1735: „Pričítateľnosť nejakého činu azodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi." [3]

Cirkev nezdôrazňuje veľkosť hriechu: Toto slovo sa tam v podstate nachádza iba v zhrnutí pod číslom 2396. Učí, že síce je sebaukájanie „závažnou vnútornou nezriadenosťou”,[4] ale človek, ktorý spácha tento „nezriadený čin“ [5] nie je vždy vinný: citová nezrelosť, sila nadobudnutých návykov, nevedomosť, nepozornosť, násilie, strach, nezriadené náklonnosti, stavy úzkosti alebo iné psychické či spoločenské faktory môžu zodpovednosť a morálnu vinu znížiť na najmenšiu mieru, ba dokonca aj zrušiť.

Mnohí o tom nevedia alebo keď o tom počujú, nemôžu tomu uveriť: väčšina z tých, ktorých sa tieto slová týkajú je presvedčená, že u nich ide o ťažký hriech, pretože im to bolo takto povedané alebo pretože to tak vnútorne cítia: „Som vinný/á, pretože som to chcel/a...“

VINA A POCIT VINY

Pocitom treba vždy načúvať, aj trápnym a znepokojujúcim. Nejde o to, aby sme tlmili ich posolstvo, ale o pozvanie rásť ako človek a ako Pánov učeník. Zároveň im však netreba príliš „veriť“: veľkosť výčitky svedomia nemusí byť vyjadrením veľkosti morálnej viny. Vážne hriechy proti láske, proti životu (napríklad nebezpečné jazdenie autom), proti spravodlivosti, proti zdraviu (napríklad fajčenie a iné závislosti) obyčajne nespôsobia také silné výčitky svedomia ako masturbácia. U niektorých môžu pocity viny a hanby byť také silné, že by najradšej chceli zomrieť. Keď pocit nie je primeraný vzhľadom k vykonanej neprávosti, nejde o niečo duchovné, ale o niečo psychologické: nie je to hlas Pána vo svedomí, ale pravdepodobne hlas rodičov alebo inej autority (super-ego).

K tomu, aby nejaké správanie bolo hriešne, je potrebná sloboda. Niečo robiť, pretože to chceme, ešte neznamená, že sme slobodní vo chvíli, keď to chceme. Sexuálne závislá osoba napríklad môže väčšinu času dňa mať možnosť voľby masturbovať alebo nie, byť skutočne slobodná. Ale keď prichádza vlna sexuálnej energie a proces sebaukájania sa spustí, sila libida sa stane nútiacou. Existuje kri­tický bod, z ktorého sa už nedá vrátiť späť a za hranicou ktorého sloboda už neexistuje. Vtedy to človek už môže iba chcieť. Preto mnohí obviňujú seba samých: „Chcel som to.“ Áno, ale bolo to vo chvíli, keď už to nebolo možné nechcieť.

Dôležitá otázka je, či ide skutočne o vyjadrenie vôle odvrátiť sa od Boha, čo je základom ťažkého hriechu,[6] alebo možno o neodolateľné nutkanie.[7] Ak sloboda existovala predtým, ako sa spustil celý proces, nespočívala vina človeka v tom, že masturboval, ale že sa – možno – dobrovoľne dostal do zóny, v ktorej už nebol slobodný.

Niekto sa môže cítiť vinný ako dieťa, ktoré má zlé svedomie, keď nesplnilo zákon. Iný sa cíti vinný ako dospievajúci, ktorý hodnotí realitu podľa absolútnych ideálov: všetko je alebo celkom dobré alebo celkom zlé. Tento typ človeka sa odsúdi, pretože nebol dokonalý. Zrelý človek by sa mal cítiť po masturbácii vinný, pretože týmto činom sa stal menej schopným vnútorného rastu, ako by mohol byť, stagnoval a nerástol. Zdravý pocit viny vyzýva k hľadaniu lepšieho, krajšieho života.

Masturbácia je síce pre mnohých veľkým problémom, málo sa však o ňom hovorí alebo píše.[8] Je toľko ľudí, ktorí už „všetko“ skúšali, aby sa vzdali tohto návyku a zdá sa, že nič im nepomohlo. Vo väčšine prípadov je najlepší ten prístup, ktorý odporúča Š. Turanský: „Ide o utrpenie a jednotlivcovi treba pomôcť, aby sa k sebe správal tak, ako sa správa starostlivý a chápavý rodič. Treba mu po­vedať (okrem mimoriadne komplikovaných prípadov): „Tvoje utrpenie je symptóm, to znamená, že poukazuje na nejaký hlbší problém. Netreba sa hanbiť, si normál­ny človek, nie si chorý... Je v tvojom záujme pochopiť sa a starať sa o seba."[9]

POCHOPENIE (diagnóza)

„Keď sa nejaké negatívne správanie prežíva ako niečo, čomu sa nedá vyhnúť, prvou mravnou povinnosťou pred Bohom a pred vlast­ným svedomím nie je vyhnúť sa mu (keďže ho jedinec prežíva práve ako niečo, čomu sa nedá vyhnúť), ale sna­žiť sa objaviť dôvod; pýtať sa, čo pobáda človeka, aby sa správal tak, ako nechce.“[10]

1. Skúmanie masturbačného činu

Frekvencia: Ako často sa masturbácia opakuje? Pravidelne alebo raz za čas? Masturbácia raz za mesiac je niečo iné ako každodenná a má iný psychologický a duchovný dopad. Pre niektorých sa autoerotizmus môže stať významnou časťou života. Pre iných ide o cyklickú záležitosť. Pravidelne a občas sa v nich vytvorí napätie, ktoré odstránia masturbáciou. Potom toto konanie na nejaký čas prestane.

Intenzita: Koľko času sa masturbácii venuje? Sprevádza ju predstavivosť? Prípad osoby, ktorá sa cíti osamelá, má strach zo vzťahov a denne masturbuje celú hodinu so silnými fantáziami sa veľmi líši od prípadu človeka, ktorý masturbuje zriedkavo a ktorý má zdravé, hlboké, dobré vzťahy.

Vonkajšie vplyvy: Aké sú okolnosti masturbácie? Aká je nálada, predchádzajú pocity nutkanie k masturbácii? Kedy a kde sa opakuje? Za určitých okolností, v istých časoch a miestach je človek zraniteľnejší.

Potrebná a nepotrebná masturbácia: Turanský robí nápomocný rozdiel medzi "potrebnou" a "nepotrebnou" masturbáciou podľa toho, či ju jednotlivec považuje za prakticky neprekonateľnú ("potrebnú") alebo naopak za prekonateľnú ("nepotrebnú").[11]

  1. 2. Skúmanie kontextu a príčin


Pre analýzu dynamiky masturbácie treba skúmať nielen samotný čin, ale predovšetkým kontext, v ktorom sa opakuje, čiže pozrieť sa na život a na životný štýl. Masturbačné činy hovoria o celkovom živote. [12] Je možné, že jedna oblasť je maximalizovaná: racionálna, pocitová, pracovná. Kľúčová pastoračná výzva je pozrieť sa na to, čo sa deje za maskou masturbácie. Príčiny, ktoré vedú k masturbácii môžu byť rozličné. Napríklad:

Stres, úzkosť, samota, nuda: Počiatočný impulz sa často nenachádza v oblasti genitálnej sexuality, ale má iné prvotné príčiny ako hľadanie sexuálneho pôžitku. Môže to byť kompenzácia za niečo, čo chýba. Mnoho ráz zahŕňa túžbu po intimite a úplnosti. Sexuálne túžby nám pripomínajú, že prepojenosť s inými je hlbokou ľudskou potrebou.

Príliš intelektuálny život: Človek, ktorý žije v hlave viac ako v tele alebo ktorý je príliš „duchovný“ a nie dosť telesný, je „kandidátom“ na masturbáciu takisto ako niekto, kto celý deň pri práci sedí a má nedostatok pohybu.

Hnev: „Aj silné pocity hnevu voči sebe samému, opovrho­vanie vlastnou osobou a veľké znechutenie, ktoré nie­kedy človek cíti voči prostrediu, v ktorom žije, môžu posilniť pocit samoty a odcudzenia a vyvolať túžbu po prejavoch dôvernosti a kontaktu s niekým, čo môže vy­ústiť do onánie.“[13]

Menštruačný cyklus: U ženy pohlavná túžba môže byť intenzívnejšia v dňoch, ktoré predchádzajú ovulácii. Masturbácia môže tiež mať súvislosť s odmietaním svojej ženskosti.

Mimoriadna túžba po dotyku: „V niektorých prípadoch sa môže stať, že určitú si­tuáciu môže osoba prežívať v psychofyzickej rovine mi­moriadne intenzívne prostredníctvom zmyslov. Jej telom akoby prechádzalo akési chvenie a túžba po telesnom dotyku. Zdá sa, že niekedy sa tieto vnemy dajú ťažko ovládať a na naštartovanie príjemného pocitu stačí veľmi málo.“[14]

Pornografia:. Zvedavosť týkajúca sa pohlavnej sexuality je normálna. Ale hranica medzi zvedavosťou a závislosťou je veľmi krehká. Zlý nie je samotný sexuálny akt, na ktorý sa človek pozerá. Sex nie je nečistý ani hriešny. To, čo je na pornografii zlé (okrem toho, že ide o priemysel, ktorý využíva človeka a jeho dôstojnosť), je, že kŕmi, živí a stimuluje sexuálnu energiu dávajúc osobe na výber iba dve možnosti: ventilovať túto energiu tým, že koná navonok alebo ju zadržať, potlačiť a prežívať frustráciu či upadnúť do depresie.

Odmena: Inokedy si chce jednotlivec na chvíľku dopriať určitý pôžitok, keď cíti, že si to „zaslúžil“.

Sexuálne potlačenie: Vylúčiť svoju sexuálnu stránku z úmyselného vedomia, potláčať ju, má veľký dopad a vážne dôsledky: frustrácia, vnútorné napätie, zatrpknutosť, strach, pocit viny atď. Namiesto toho, aby jednotlivec venoval týmito nepríjemným emóciám pozornosť, má pokušenie popierať ich. Potom sa také veci ako prejedanie, alkoholizmus, workoholizmus alebo sexuálne činy rýchlo stanú mechanizmami na zvládanie emócií. Často sa masturbácia práve vtedy stáva spôsobom ventilovania napätia neintegrovanej sexuality a hneď sme v bludnom kruhu.

Sexuálny podnet: Niekomu, kto si dal tesný kryt na svoju sexuálnu energiu, sa tiež môže stať, že jedného dňa vybuchne. Kvôli predošlému potlačeniu môže vzniknúť opačná tendencia, keď sa sexualita stane ohromnou nekontrolovateľne silnou vecou.

STAROSTLIVOSŤ O SEBA (Terapia)

Človek, ktorý lepšie pochopí to, čo sa za návykom masturbácie skrýva, má aj viac možností s tým niečo urobiť. „V prípade, že sa príde na dôvod onánie, vtedy sa vô­ľa a asketické úsilie majú špecificky zaoberať riešením týchto problémov - toto sa stáva podstatným rámcom jej mravnej zodpovednosti, nie skutok ako taký...[15]

Vyjadrenie svojho problému niekomu

Hovoriť s niekým dôveryhodným o svojich sexuálnych túžbach, predstavách, pudoch atď. napomáha k lepšej integrácii svojej sexuality, čiže je veľmi dôležité hľadať a nájsť si niekoho, s kým je možné slobodne prerozprávať všetko bez strachu z odsudzovania aj vtedy, keď problém zostáva dlho nevyriešeným. Tiež môže pomôcť viesť si denník, v ktorom sa dá písomne vyjadriť to, za čo sa jednotlivec najviac hanbí. Oslobodzujúce je tiež o tom všetkom otvorene hovoriť v modlitbe s Pánom a pomenovať mu konkrétne svoje sexuálne túžby.

Psychohygiena

„Starost­livosť o vyrovnané sebaprijatie, primerané zosúladenie práce a oddychu, pestovanie záľub a medziľudských vzťahov, najmä priateľstva, ďalej starostlivosť o vnútor­ný život, bdelosť nad svojou obrazotvornosťou a nad tým, čo číta alebo pozerá.“[16] Dávať si viac času pre seba, mať nejaké záľuby, môže byť v niektorých prípadoch všetko, čo je potrebné pre zvládanie problému s masturbáciou.

Lepšie pochopenie a integrovanie sexuality

Namiesto toho, aby sme sa na sexualitu dívali ako na nepriateľa či prekážku, môžeme ju akceptovať ako súčasť nás samých, ktorú máme od Boha. Pokúšať sa oddeľovať pohlavné impulzy a pudy od nášho života nie je nápomocné: sme povolaní rešpektovať ich a nazerať na ne ako na vyjadrenie celého nášho bytia. Niečo o nás hovoria. Integrácia znamená akceptovať celú svoju osobnosť, všetko, čo vo mne je.

V človeku je istá „kvantita“ sexuálnej energie (libido), ku ktorej patria vitalita, psychická energia, afektívna a tiež duchovná sila. Ide o širokospektrálnu energiu, ktorú treba spracovať, riadiť, usmerňovať a kontrolovať. S libidom treba zaobchádzať aj diplomaticky, aj prísne. Človek, ktorý sexuálnu energiu neintegroval, má iba dve voľby, keď sa ozvú pudy a túžby: potlačiť ich alebo ich uskutočniť.

Sú ľudia, pre ktorých všetky mentálne obrazy, predstavy, myšlienky, ktoré obsahujú niečo sexuálne, sú hriešne, čiže nesmú byť („mal som nečisté myšlienky“). Sexuálna bytosť akou je človek nemôže nemať aj sexuálne predstavy, túžby, city. Ľudské potreby samé o sebe neutrálne: je to náš postoj k nim, ktorý je rozhodujúci, či je niečo etické alebo nie. Hriech pažravosti neznamená, že jedlo alebo hlad sú zlé. Žiadostivosť je hriechom nie preto, že by v sexualite bolo niečo zlé, ale preto, že využíva alebo dokonca zneužíva iných. Robí druhého človeka mentálne alebo skutočne predmetom, vecou. V tom prípade sexualita nie je takou, akou by mala byť, čiže prostriedkom na vyjadrenie úcty, vďačnosti a radosti za krásu človeka.

Nadmernou opatrnosťou, obozretnosťou, odmietnutím každého afektívneho vyjadrenia a sexuality sa sformujú tvrdé, vyschnuté bytosti, ktorým chýba nežnosť a ľudskosť. Kvôli zámienke, že každé prejavenie nežnosti je nebezpečné, sa rozhodli nikdy ju nevyjadrovať. Podľa Henrieho Boulada SJ má dať človek sexuálnej energii čo najväčší možný priestor vyjadrenia v rámci svojej schopnosti ju kontrolovať. Medzi „maximum“ a „minimum“ existuje „optimum“, ktoré treba hľadať.[17]

Premena (sublimácia)

Sexuálna energia sa môže prenášať priamo do pohlavnej, fyzickej, telesnej aktivity. V sublimácii sa prenáša do umenia, služby druhým, modlitby, vzťahu s Bohom. Presmerovanie sexuálnej energie do tvorivej činnosti je iným spôsobom vyrovnania sa so sexuálnymi pohnútkami. Ale existuje tiež pseudo-premena: nevedomé presmerovanie sexuálnej energie na jedenie, pitie, fajčenie.

Posilnenie vôle

Proces uzdravovania sa z akéhokoľvek typu závislosti vychádza na prvom mieste a predovšetkým z rozpoznania efektov určitých podnetov, ktoré majú tendenciu na nás vplývať. V druhom rade spočíva v rozhodnutí nevystavovať sa vplyvu týchto podnetov. K tomu je potrebná sila vôle.

Vôľa má moc nad situáciou a má určitú kontrolu nad našou predstavivosťou a myslením. Ale nemôžeme kontrolovať naše emócie, ktoré nás poháňajú k určitým formám správania sa. Nedajú sa vypnúť naše pocity, ale dá sa „prehrávať si inú videokazetu“ v našej mysli. Nemusíme ísť do baru, do kina, pustiť si DVD, kliknúť na pornografickú webovú stránku. Často je to vôľa, ktorá potrebuje byť posilnená, aby bol človek schopný robiť voľby, ktoré ho sexuálne nenaštartujú. Musíme použiť našu vôľu, aby sme urobili náš život takým, aký chceme, aby bol! Obohacovanie vnútorného života či už vizuálne, hudbou alebo kultúrou je dôležité pre ľudí, ktorí žijú v celibáte. Existuje „umenie“ ako nahradiť nechcené myšlienky a predstavy. Ak je náš vnútorný život príliš chudobný, sex je najjednoduchšou náhradou.

Prekonanie modlitbou a askézou

Vyrovnávať sa so sexuálnou energiou zdravým duchovným spôsobom znamená pustiť si do vedomia všetko, čo sa týka sexuálnych túžob, predstáv atď., vedome všetko akceptovať a priniesť k Pánovi, odovzdať mu to hovoriac: „Pane, toto je vo mne. Rád by som (napríklad) daný pohlavný pôžitok prežil, ale nechcem to urobiť.“ Je to nielen priznanie si a vyjadrenie sexuálnej energie pred sebou samým a pred Bohom, ale aj rozhodnutie nekonať podľa toho, čo je vo mne. Také sexuálne prekonanie volá k obetovaniu sa, k umŕtvovaniu.

Keď je návyk masturbácie silný, dobrou vôľou a silou vôle nie je človek schopný niečo zmeniť, pretože telo má akoby svoju vlastnú vôľu. Aby sa zmenšila sila návyku bude – okrem toho všetkého – potrebná aj askéza, sebazapieranie a umŕtvovanie, aby telo stratilo túžbu po sexuálnom pôžitku. Masturbujúci človek musí, trochu ako alkoholik, ktorý dychtí po alkohole, učiť sa povedať nie.

„Sväté písmo hovorí o „pôste". Je to pojem, ktorý by sme dnes mohli vyjadriť ako „striedmosť, umierne­nosť" – človek sa zriekne niečoho, čo je dovolené, nie niečoho zakázaného. Ak sa zriekne toho, čo je dovole­né, vzrastá v ňom schopnosť zrieknuť sa toho, čo je za­kázané. Preto je dobré, keď zistí nejakú svoju slabosť, aby sa cvičil v striedmosti. Môže to byť napríklad je­denie alebo fajčenie. (Prejedanie sa a fajčenie sú veľakrát náhradnou formou onánie.)“ [18]

Ak niekto, koho pornografia často vedie k masturbácii, chce seriózne ísť za Ježišom, musí sa spýtať, či askéza a pôst pre neho nemôže znamenať vzdať sa jednoducho predmetu pokušenia: počítača, internetu alebo televízora. Pán žiada od nás niekedy niečo radikálne a aj bolestné, keď ide o večné hodnoty: „Ak ťa zvádza na hriech tvoja ruka alebo noha, odtni ju a odhoď od seba... A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho a odhoď od seba...“ (Mt 18,8-9)

Skúsenosť a cesta Anonymných alkoholikov

Spiritualita Anonymných alkoholikov je cestou pravdy a duchovnej chudoby, ktorá pomohla mnohým získať novú slobodu. Podľa AA je koreňom každej závislosti vnútená mentálna žiadostivosť. Riešenie zahŕňa jej odhalenie a odovzdanie sa Bohu. Osoba si musí priznať, že časť jej života je mimo jej kontroly.Cesta dvanástich krokov, ktorú odporúčajú, sa týka všetkých závislostí, nielen alkoholu. Dajú sa prispôsobiť aj našej problematike (uvediem tu iba prvých päť):

1-Priznávam svoju bezmocnosť nad masturbáciou, ktorá sa stala neovládateľnou.

2-Verím, že iba Sila väčšia ako moja obnoví moje duševné zdravie.

3-Rozhodol som sa odovzdať svoju vôľu a svoj život do starostlivosti Boha...

Výzva je odovzdať sa spásonosnej a uzdravujúcej milosti Pána spôsobom, ktorý má byť cieľavedomý, usporiadaný a dôsledný. V momente pokušenia modlitba odovzdania sa Bohu môže spočívať iba vo výkriku k Bohu z hĺbky srdca. Nie je to technika na dosiahnutie slobody, čiže trik mysle, prostredníctvom ktorého by osoba kontrolovala závislosť. Odovzdanie sa Bohu v prvotnom momente, keď závislý začína cítiť nutkanie v sebe zahŕňa aj zanechanie kontroly nad výsledkom modlitby. Boh môže aj nemusí vypočuť modlitbu. Urobiac autentické odovzdanie sa, ktoré zahŕňa akceptovanie toho, že to, či, kedy a ako sa Boh rozhodne rozptýliť vnútenú túžbu, stojí nad vlastným úsilím o sebakontrolou človeka, ktorý je závislý. Úspech v takom postoji vyžaduje neustále rozhodnutie „nasmerovať svoju vôľu a život do starostlivosti Boha“. Pozitívny výsledok vychádza z neustáleho odovzdávania sa mu.[19]

4-Sám pred sebou robím úprimnú a dôkladnú duchovnú inventúru vlastného predchádzajúceho života.

5-Priznám Bohu, samému sebe a aj iným ľuďom presnú povahu svojich chýb.

Hovoriť aj iným ľuďom o svojej slabosti?! Indický teológ Anthony de Mello SJ, poradil ľudom, ktorí mali problém s masturbáciou o tom jednoducho a pravdivo hovoriť v skupinách. Vyzerá to ako takmer nemožné: pre väčšinu ľudí je to už veľmi náročné hovoriť o masturbácii pri spovedi alebo so svojím duchovným sprievodcom. De Mello tvrdil, že táto metóda je oveľa efektívnejšia, pretože vedie ku katarzii, čisteniu a oslobodeniu v hĺbke človeka. Výsledky vraj sú prekvapujúce.[20]

KEĎ PROBLÉM NAPRIEK VŠETKÉMU PRETRVÁVA

Človek sa môže snažiť sublimovať svoju sexualitu do všelijakých oblastí a skúsiť ju orientovať a usmerňovať tam a tam a napriek všetkému zostáva pre niektorých nutkanie masturbovania tyranské, panovačné. „Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím.“ (Rim 7,15) „V prípade, že sa onánia vníma ako niečo, čo je ne­vyhnutné, osoba by mala v sebe rozvíjať trpezlivý postoj a prijať sa taká, aká je: je to utrpenie, ktoré treba znášať... Musí trpezlivo pracovať na svojej rovnováhe.“[21]

Možno sa treba pozrieť na toto utrpenie ako na osteň, o ktorom hovorí sv. Pavol: „A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2 Kor 12,7-9)

ZÁVER

Často sa na sexualitu dívame príliš rýchlo alebo iba z morálneho hľadiska: s otázkou, či to je niečo hriešne. Boh nevymyslel ani nestvoril libido na to, aby človeka chytil do pasce. Nevkladá túto obrovskú silu do muža a ženy, aby potom sledoval, či zhrešia alebo nie a aby ich mohol potrestať.

Tak, ako v iných oblastiach, aj v morálnej oblasti sme povolaní k rastu. Podľa sv. Tomáša Akvinského morálka nie je veda, ale umenie. Vo vede sa môžeme niečo naučiť a potom to už ovládame. V morálnej oblasti ide o niečo iné. Je to podobné umeniu, aj tomu je potrebné naučiť sa v praktickom živote, precvičovaním, napríklad ako keď sa učíme hrať na hudobnom nástroji. V umení sa predpokladá, že pri cvičení robíme chyby, ale z chýb sa treba učiť.

Tento pohlaď potrebujú mať predovšetkým kňazi, keď im penitent napríklad vyznáva svoj problém s masturbáciou. Nech sa pozerajú na to s pochopením Cirkvi. Musia sa rozhodnúť, či chcú jednoducho poskytovať Božie milosrdenstvo alebo či chcú vo svojom prístupe byť aj „terapeutickí“.

Nech už je to akokoľvek, kňaz má byť milosrdný a empatický ako sám Ježiš. Keď sa spovedajúci človek cíti zahanbený, kňaz zlyhal vo svojom poslaní, ktoré má: v mene Cirkvi sprítomňovať Krista tým, že sám je jeho „živou sviatosťou“ – prostredníctvom slova a pastoračnej starostlivosti. Ježiš ani cudzoložnicu ani Samaritánku nezahanbil, ale stretol sa s nimi s veľkým rešpektom. Povedal žene „Ja ťa neodsudzujem, už nehreš“. Od nás žiada, aby sme svojmu bratovi, keď sa proti nám prehreší, odpustili sedemdesiatsedem ráz (Mt 18,22). Nerobí to isté aj On, keď sa hriešnik s ľútosťou opätovne k nemu obracia a prosí o odpustenie?

Jozef Hegglin MSC

Nitra, december 2010

________________________________________________________

Literatúra
ANONYMOUS: Sexual addiction Human Development N° 26, 2005
BOULAD Henri: Amour et Sexualité, 2003, Éditions Anne Sigier
KATECHIZMUS Katolíckej Cirkvi, Spolok Svätého Vojtecha, Trnava 2007
KRAFT William: A psychospiritual view of masturbation, Human Development N° 3, 1982
TURANSKÝ Štefan: Krehkosť duchovného povolania, DON BOSCO 2005.

[1] Autoerotizmus: masturbácia alebo sebaukájanie. „Onánia“ je nesprávny výraz: podľa Gn 38,9 Onan nemasturboval, ale mal so ženou svojho brata prerušený pohlavný styk.
[2] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, Spolok Svätého Vojtecha, Trnava 2007, 2352
[3] V prvom vydaní katechizmu odsek o masturbácii priamo zahrnul toto číslo 1735: „...a iné psychické alebo spoločenské faktory, ktoré zmenšujú a môžu aj celkom rušiť mravné previnenie“.
[4] Výrok v prvom vydaní katechizmu.
[5] Nová verzia
[6] „Pýtať sa, či je onánia hriechom, znamená pozerať sa na samotný pojem viny – hriech otvára nový rozmer, ten, ktorý sa týka vzťahu osoby k Bohu. Neveriaca osoba sa môže cítiť vinnou pred iný­mi a pred sebou, ale hriech znamená cítiť sa vinným pred Bohom. Teda pýtať sa, či onánia je hriechom, zna­mená pýtať sa, či negatívne ovplyvňuje osobný vzťah k Bohu.“ TURANSKÝ Štefan: Krehkosť duchovného povolania, s. 98.
[7] „Takéto správanie sa veľmi často mení na závislosť a posadnutosť: Osoba sa cíti, akoby padla do osídla, cíti sa „donútenou" v určitých chvíľach sa tak správať. Je to typické nekontrolovateľné správanie: jednotlivec si ho nevolí, ono sa mu vnucuje samo.“ Tamže, s. 89.
[8] V slovenčine poznám iba knihu pátra Štefana Turanského, PhD., SDB pod názvom Krehkosť duchovného povolania, DON BOSCO 2005, v ktorej venuje tejto problematike jednu veľmi výstižnú kapitolu.
[9] Tamže, s. 96.
[10] Tamže, s. 99.
[11] Tamže, s. 99.
[12] „Proble­matické situácie, na ktoré onánia poukazuje, môžu byť rozličné a ich závažnosť a obsah rôznorodé: Nespokojnosť so sebou samým a s vlastným životom, napätia, ťažké úlohy, pocit prázdnoty a neužitoč­nosti vlastnej práce, nedostatok dôvery zo strany iných osôb, neprijatie vlastnej telesnosti, frustrácia z potreby významnosti.“ Tamže, s. 94.
[13] Tamže, s. 92.
[14] Tamže, s. 91.
[15] Tamže, s. 99.
[16] Tamže, s. 98. 
[17] BOULAD Henri: Amour et Sexualité, 2003, Éditions Anne Sigier, s. 52. Ide o známeho egyptského profesora teológie, vice-prezidenta Caritas-Internationalis pre arabský svet. 
[18] TURANSKÝ Štefan: tamže, s. 98. 
[19] Sexual addiction: Helped to Surrender to God Human Development volume 26, 2005. 
[20] Henri Boulad: Amour et sexualité, s. 48. 
[21] TURANSKÝ Štefan: tamže, s. 100.

 

Tvorba webových stránok zdarma Webnode