Panna Mária-Matka Božia

 

 

NARODENIE PANNY MÁRIE

 Panna Mária Bohorodička. V cirkevnom kalendári sa nachádza niekoľko sviatkov Panny Márie, matky Ježiša Krista. Z nich azda najvhodnejší na pripomienku jej životných dejov a jej úcty je práve sviatok je narodenia, ktorý Cirkev slávi 8. septembra.

 

Máriin život

 

Mimoriadne omilostenie Panny Márie a jej význam v dejinách spásy vyvolali v kresťanskom ľude výnimočnú úctu, ktorá sa odzrkadlila aj v teológii a v liturgickom živote Cirkvi.

Ale o osobnom ľudskom živote Ježišovej matky vieme pomerne málo. Evanjeliá sú zamerané predovšetkým na osobu a pôsobenie jej syna; matke venujú pozornosť iba natoľko, nakoľko je to potrebné na osvetlenie a lepšie pochopenie tajomstiev Kristovho života. Najviac sa o nej možno dozvedieť z prvých dvoch kapitol Lukášovho evanjelia, v ktorých sa hovorí o vtelení a narodení Ježiša Krista, čiže o tajomstvách, v ktorých mala jeho matka prvoradú úlohu.

Nedostatok správ v evanjeliách sa usilovali odstrániť tzv. apokryfy, čiže podvrhnuté spisy. Vytvorili ich neznámi starokresťanskí pisatelia, ktorí dávali svojim výtvorom názov evanjeliá alebo apoštolské listy. Ale Cirkev ich zreteľne odlíšila od pravých novozákonných spisov a odmietla ich.

Jeden z najstarších zachovaných apokryfov je tzv. Jakubovo protoevanjelium. Tento spis pochádza z polovice 2. storočia, takže by mohol obsahovať niektoré historicky cenné údaje. No je tak preťažený legendami a predstavami, ktoré sú v rozpore so známymi historickými skutočnosťami, že je beznádejné hľadať v ňom spoľahlivé údaje. Predsa však tento starobylý apokryf ovplyvnil kresťanskú ľudovú nábožnosť a liturgiu. Najprv východní a neskôr západní kresťania prijali z neho do liturgického kalendára mená rodičov Panny Márie - Joachima a Anny - a zaviedli niektoré sviatky (napr. sviatok Obetovania Panny Márie). No inak sa Cirkev oň neopierala. Najviac z neho vyťažili umelci, najmä maliari, ktorí znázornili v mnohých obmenách jeho legendárne scény.

V našej životopisnej úvahe sa pousilujeme vytvoriť si predstavu o živote Ježišovej matky bez apokryfov, iba na základe údajov, ktoré nám poskytujú evanjeliá.

 

 

Milostiplná a vyvolená

 

Najviac nám prezrádza z Máriinho života Lukášovo evanjelium. V správe o zvestovaní Kristovho narodenia (Lk 1,26n) hovorí, že Boží anjel bol poslaný do galilejského Nazareta k Panne, ktorá sa volala Mária, po hebrejsky Miriam. Táto panna bola zasnúbená mužovi z Dávidovho rodu, ktorý sa volal Jozef. Anjel sa jej prihovoril zvláštnym pozdravom: "Buď pozdravená, milostiplná! Pán s tebou!"

Slová anjelovho pozdravu obsahujú čosi mimoriadne, s čím sa nestretáme v bežnom živote, ba ani na stránkach Biblie. Popri všetkej jednoduchosti tento pozdrav prevyšuje každé iné oslovenie určené nejakej osobe. Slovo "milostiplná" sa tu používa namiesto osobného mena a svedčí o jedinečnom postavení nazaretskej devy v poriadku milosti.

Je pochopiteľné, že plnosť milosti, o ktorej hovoril Boží posol, sa musela prejaviť i v Máriinom živote. No nie nápadne, až teatrálne, ako to opisujú apokryfy. Mária viedla tichý a jednoduchý život. Ale bol to život intímneho spojenia s Bohom, či už v myšlienkach a túžbach, v modlitbe alebo každodenných prácach. Na jednej strane Nazareťania nevideli na tejto deve a neskôr matke nič nápadné. No na druhej strane anjelov a neskôr Alžbetin pozdrav, Máriine otázky a odpovede, jej Magnifikat a jej vyvolenie za matku Božieho Syna sú zreteľné dôkazy toho, že Mária nepremárnila ponúkanú mimoriadnu milosť, ale s ňou naplno spolupracovala.

Pravda, Mária si bez osobitného Božieho zjavenia nemohla uvedomovať plný dosah svojho omilostenia a vyvolenia. Preto ju prekvapil anjelov pozdrav a zvestovanie jej Božieho materstva. No po patričnom vysvetlení ponížene prijíma so všetkými dôsledkami ojedinelú úlohu, ktorú jej určil Boh v dejinách spásy: "Som Pánova služobnica; nech sa mi stane podľa tvojho slova!" (Lk 1,38)

* * * * * * *

Pozorní čitatelia Lukášovho evanjelia sa môžu pozastaviť nad Máriinimi slovami, keď jej anjel zvestoval, že počne a porodí Mesiáša, ktorý bude Božím a zároveň i Dávidovým synom. Mária sa vtedy spýtala: "Ako sa to stane, keď ja muža nepoznám?" (Lk 1,34) Z biblického spôsobu vyjadrovania vieme, že výrazom "poznať" muža alebo ženu sa označoval manželský pohlavný styk. Keďže však evanjelium už predtým hovorilo o Márii, že bola zasnúbená s Jozefom, jej otázka je ešte menej pochopiteľná, lebo obaja snúbenci sa pripravovali na uzavretie riadneho manželstva. Okrem toho v Izraeli zasnúbenie bol akt, ktorý z jednej strany právne zaväzoval oboch snúbencov a ich príbuzenstvo, ale zároveň aj legalizoval prípadné manželské spolužitie, ku ktorému mohlo prísť ešte pred svadobnou slávnosťou.

Svätý Augustín a po ňom mnohí teológovia až po naše časy vidia za Máriinou tajomnou otázkou životné rozhodnutie, prípadne priamo sľub žiť v ustavičnom panenstve. Tak sa dá aj oveľa lepšie chápať vysvetlenie Božieho posla, že sa stane matkou Božieho Syna čisto Božím pôsobením.

Ale je možné predpokladať sľub panenstva u nazaretskej devy? Veď vieme, že v Izraeli bolo ideálom každého mladého človeka manželstvo obdarené potomstvom. A napokon, ako by bolo možné spojiť rozhodnutie žiť v panenstve so zasnúbením a uzavretím manželstva?

F.M. Willam vo svojom veľkom životopise Panny Márie uvádza niektoré dôvody, ktoré pripúšťajú možnosť, že mimoriadne omilostená deva sa rozhodla oddať Bohu v celoživotnom panenstve.

Predovšetkým si treba uvedomiť, že zvyk dať Bohu sľub bol v Izraeli veľmi rozšírený. Izraeliti sa pri rozličných príležitostiach zaväzovali obetovať niečo Bohu, či už to boli neživé veci, zvieratá, ba aj osoby, prípadne nejaké osobné úkony (napr. "nazirejský sľub", pri ktorom sa sľubujúci zriekal plodov viniča, vína a iných opojných nápojov, nestrihal sa, nesmel sa dotknúť mŕtvoly, aj keby to bol jeho najbližší a i.), Izraeliti sa usilovali splniť sľub za každú cenu, aj keď to malo tragické následky (napr. obetovanie dcéry sudcu Jefteho na základe prenáhleného sľubu: porov. Sdc 11,30n). Zásada, že nemožno zrušiť sľub, sa aj zneužívala. Tak Pán Ježiš karhal zvyk, podľa ktorého niekto mohol poškodiť svojich rodičov tým, že sľúbil im patriaci podiel Bohu (por. Mk 7,9n). Teda v Izraeli sa dávali sľuby, a to pomerne často a Izraeliti brali vážne ich záväznosť.

Bol však možný sľub pohlavnej zdržanlivosti, keď manželstvo obdarené potomstvom bolo samozrejmým ideálom, ba v istom zmysle povinnosťou každého normálneho Izraelitu?

Biblia uvádza niektoré výnimky neženatých mužov, ako boli proroci Eliáš, Elizeus, Jeremiáš, Ján Krstiteľ. Starozákonné knihy však nespomínajú nijaké nevydaté ženy. No svedčia o tom, že panenstvo bolo vo veľkej úcte. Panny vystupovali osobitne pri veľkých náboženských slávnostiach a v Jeremiášových nárekoch sa uvádzajú hneď za kňazmi (Nár 1,4). Takisto vdovy, ktoré neuzavreli druhé manželstvo, ale žili akoby v druhom panenstve, sa tešili úcte (Kniha Judit). Lukášovo evanjelium v správe o obetovaní malého Ježiša hovorí o "prorokyni" Anne, ktorá žila iba sedem rokov s mužom a potom sa ako vdova zdržiavala v chráme, kde pôstmi a modlitbami slúžila Bohu až do 84. roku svojho života (por. Lk 2,36n).

Ku koncu Starého zákona bola myšlienka zdržanlivého, Bohu zasväteného života taká silná, že vznikli celé náboženské združenia (napr. Qumrán), ktoré žili v celibáte. Židovský dejepisec Josephus Flavius (žil v 1. stor. po Kr.) odhadoval počet takýchto celibátnikov na 4 000.

Hoci v spomenutých asketických spoločenstvách sa združovali muži, nie je vylúčené, že ideál Bohu zasväteného panenstva mal ozvenu aj medzi ženami. Nemôžeme si tu utvoriť spoľahlivý obraz už aj preto, lebo historické a biblické pramene tých čias venujú ženám nepomerne menšiu pozornosť ako mužom.

Skôr povedané slúži na to, aby sme si uvedomili, že v Máriiných časoch panenstvo nebol cudzí pojem. No netreba ani zabúdať, že hlavný vplyv na jej úplné oddanie sa Bohu malo osobitné vedenie Božej prozreteľnosti a jej omilostenie. Boh udelil Márii plnosť svojej milosti a nazaretská Pánova služobnica tomu zodpovedajúco zmýšľala i konala.

Všetky údaje, ktoré nám poskytujú evanjeliá, svedčia o tom, že Mária žila navonok normálnym nenápadným životom. Preto bolo aj prirodzené, že jej otec, alebo ak nežil, iný blízky príbuzný našiel ženícha a s jeho otcom (alebo s jeho zástupcom) pripravil manželskú zmluvu. Potom sa konalo zasnúbenie a istý čas po ňom svadba.

Tí, čo pripravovali Máriino manželstvo, nemuseli poznať jej osobné zasvätenie sa Bohu a nemuseli sa oň ani zaujímať. Podľa izraelského zvykového práva musel však snúbenec vedieť o každom vážnom sľube svojej snúbenice. Ak ho urobila pred zasnúbením, musela ho ešte pre zasnúbením oznámiť svojmu budúcemu partnerovi. Keby tak neurobila a on by sa dozvedel o jej sľube až po zasnúbení, mohol by ju prepustiť bez navrátenia vena. Teda pri takomto stave vecí by musela Mária ešte pred zasnúbením oznámiť Jozefovi svoje rozhodnutie, prípadne sľub žiť v Bohu zasvätenej zdržanlivosti. Prirodzene, Jozefov súhlas s takouto podmienkou zaväzoval aj jeho k zdržanlivosti.

V takomto prípade manželská zmluva a spoločný život mali s pomocou zvláštnej milosti zabezpečiť vzájomné zasvätenie sa Bohu a navonok mali umožniť normálne začlenenie sa do izraelského spoločenského života. Okrem toho to bolo najideálnejšie prostredie pre vteleného Božieho Syna a pre jeho zaradenie sa do ľudského spoločenstva. No tento posledný dôvod bol pri zasnúbení pre obidvoch snúbencov neznámym tajomstvom, o ktorom sa Mária dozvedela pri Zvestovaní a Jozef ešte neskôr.

 

Služobnica Pána a ľudí

 

Máriin súhlas s Božím posolstvom: "Hľa, služobnica Pána, necha sa mi stane podľa tvojho slova!" dal jej životu jasný smer, od ktorého už neodbočí napriek niektorým vnútorným nejasnostiam a veľkým vonkajším skúškam. Jej vyvolenie za matku toho, ktorého očakávali toľké pokolenia, ju napĺňa vznešenou radosťou, ale zároveň dáva hlbší význam jej úlohe služobnice. Ona, matka Spasiteľa ľudského pokolenia, sa odteraz v Božej službe stáva aj služobnicou ľudí. A bez meškania to uskutočňuje konkrétnym spôsobom: návštevou svojej starej príbuznej Alžbety.

Mária sa od anjela dozvedela, že bezdetná a vekom pokročilá manželka kňaza Zachariáša sa tiež stane matkou a je v šiestom mesiaci tehotenstva. Spoločné radostné tajomstvo a stav staršej ženy, ktorej môže byť pomoc mladej príbuznej užitočná, pohli Máriu k tomu, že sa bezodkladne vydala na pomerne dlhú cestu. Jej vnútorný stav prezdrádzalo jej vonkajšie počínanie. Evanjelium hovorí, že sa ponáhľala do hornatého Júdska do istého mestečka. Podľa najstaršej tradície týmto mestečkom bola horská osada Ain Karim (Karem), ktorá je asi dve hodiny chôdze na juhozápad od Jeruzalema. Z Nazareta do Ain Karima mohlo byť približne 150 km.

Evanjelium opisuje Máriino stretnutie s Alžbetou veľmi živo. Alžbeta Božím vnuknutím spoznáva v mladšej príbuznej matku Mesiáša. Jej zvolanie: "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života!" prevzala Cirkev spolu s anjelovým pozdravom do modlitby Zdravas´, Mária. Zachariášova manželka azda nevedela o poslaní svojho mimoriadne počatého dieťaťa, lebo onemený manžel jej nemohol vyrozprávať podrobnosti zo zjavenia, ktoré zažil v jeruzalemskom chráme. Ale radostný pohyb dieťaťa v jej živote pri Máriinom príchode jej spolu s Božím vnuknutím naznačil, že spoločné tajomstvo Bohom vyvolených matiek bude aj spoločným tajomstvom ich detí. Pozoruhodné sú Alžbetine slová: "Blažená, ktorá si uverila, že sa ti splní, čo ti zvestoval Pán!" Nejde tu iba o blahorečenie Márie, ale aj o vyzdvihnutie viery v jej živote. Ani milostiplná matka Božieho Syna nebola ušetrená od skúšok viery. A patrí k jej veľkosti, že v týchto skúškach dobre obstála.

Na Alžbetine slová a pritom prorocké slová odpovedá Mária jedným z najkajších chválospevov, aké poznáme:

 

"Velebí moja duša Pána

a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi,

lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice.

Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,

lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný,

a sväté je jeho meno

a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie

s tými, čo sa ho boja.

Ukázal silu svojho ramena,

rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.

Mocnárov zosadil z trónov

a povýšil ponížených.

Hladných nakŕmil dobrotami

a bohatých prepustil naprázdno.

Ujal sa Izraela, svojho služobníka,

lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,

ako sľúbil našim otcom,

Abrahámovi a jeho potomstvu naveky."

(Lk 1,47-55)

 

Slová chválospevu pripomínajú niektoré starozákonné žalmy a zvlášť chválospev Anny, matky proroka Samuela (1 Sam 2,1n). No obsahom tento spev prevyšuje všetky podobné starozákonné state.

Osobitný význam má zvolanie "zhliadol na poníženosť svojej služobnice". Mária nebola ponížená iba v obyčajnom zmysle, to znamená skromná, nenáročná, nechávajúca lepšie miesta a lepšie veci iným. Ona bola ponížená aj tým, že sa z úcty k Najvyššiemu zriekla tej najprirodzenejšej hrdosti, na ktorú boli izraelské ženy také citlivé, a to bolo materstvo. Mária si takto zvolila celoživotné uponíženie nielen pred Bohom, ale aj pred ľuďmi. A na túto poníženosť "zhliadol" Boh a odmenil ju neprekonateľným materstvom, pre ktoré ju "budú blahorečiť všetky pokolenia". Tieto slová predstavovali za Máriinho života i v čase ich napísania nielen prejav nadšenia, ale aj mimoriadne smelé proroctvo. A po takmer dvetisíc rokoch môžeme s obdivom vidieť. ako sa toto proroctvo plní ozaj vo všetkých generáciách.

Popri starozákonných výrazoch obsahuje Máriin chválospev dôležité črty novozákonného poriadku spásy, o ktorom napísal sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom: "Židia žiadajú znamenia, Gréci hľadajú múdrosť, a my im hlásame Krista ukrižovaného... Boh si vyvolil práve to, čo je pred svetom hlúpe, aby zahanbil múdrych; čo je pred svetom slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných; čo je pred svetom neurodzené a čím pohŕda, vyvolil si Boh..., aby sa nijaký smrteľník nemohol pred ním chváliť." (1Kor 1,22n, 27n).

Mária ostala u Alžbety asi tri mesiace, to znamená do času jej pôrodu. Potom sa vydala na spiatočnú cestu do Nazareta. Jej radosť sa miešala so starosťami, ako Jozef prijme jej materstvo, ktoré sa už dlho nedalo skrývať a ktoré mu ona nemohla zdôvodniť ľudsky overiteľnými dôkazmi.

 

Jozefova manželka

Matúšovo evanjelium nám iba náznakovo prezrádza Jozefove pocity, keď zistil, že jeho šľachetná snúbenica je ťarchavá. No aj z tých skromných náznakov vidieť, že celý prípad bol vážnou zaťažkávajúcou skúškou jeho viery a jeho charakteru.

Jozef nevedel pochopiť Máriino tehotenstvo a ešte menej jej počínanie. Nič mu nevysvetľlovala, nerobila nijaké opatrenia proti nebezpečenstvu, ktoré jej hrozilo, ak ju snúbenec odvrhne ako cudzoložnicu. Bola azda vážnejšia a mĺkvejšia ako predtým, ale pritom nepochopiteľne dôstojná a spokojná. Nepokladal za možné obviniť ju z nevery, ale nevedel si predstaviť, ako by s ňou mohol spoločne žiť v ovzduší takýchto záhad. Evanjelium hovorí, že Jozef, keďže bol spravodlivý, chcel tajne, bez vzbudzovania pozornosti, prepustiť snúbenicu, aby išla svojou cestou, ktorú on nepozná a nemôže sledovať. Azda chcel radšej sám byť pokladaný za neverného snúbenca, akoby mal ponechať tieň nevery na Márii.

Napokon zasiahol sám Boh a prostredníctvom svojho posla zjavil statočnému nazaretskému tesárovi tajomstvo Máriinho materstva. Ba viac. Žiadal Jozef, aby uzavrel so svojou snúbenicou manželstvo, ako pôvodne zmýšľal. Tak bude mať ona i jej božské Dieťa pomocníka, ochrancu a zákonitého predstaviteľa ako každá iná rodina. Jozef prijal túto úlohu a stal sa manželom panenskej matky a zákonitým pestúnom Božieho Syna.

 

V Dávidovom meste

 

Keď sa presťahovala Mária do Jozefovho domu ako zákonitá manželka, zdalo sa, že všetky vážne problémy sú prekonané a že novomanželia sa môžu spokojne a ako najlepšie sa dá pripravovať na narodenie prisľubeného Dieťaťa. No toho pokoja nezažili veľa. Postarali sa o to rímske úrady, ktoré nariadili v Palestíne sčítanie obyvateľstva. Každý sa mal i so svojou rodinou prihlásiť v meste, kde mal jeho rod domovskú príslušnosť. A keďže Jozef pochádzal z Dávidovho rodu, musel sa i s Máriou ísť dať zapísať do Betlehema, do Dávidovho mesta. Či chceli, či nie, museli sa vydať na cestu do Judska, hoci Mária bola už v pokročilom stupni ťarchavosti a niekoľkodňová cesta vtedajšími dopravnými prostriedkami, po vtedajších cestách a pri vtedajších ubytovacích možnostiach nemohla byť pre ňu príjemná ani ľahká.

Keď prišli do Betlehema. Márii sa priblížil čas pôrodu. Jozef sa mal postarať o patričné ubytovanie. Ale pri najlepšej vôli nenašiel medzi spolurodákmi nijaký ľudský príbytok, kam by sa mohli uchýliť chudobní manželia a kde by sa mohol narodiť najväčší Dávidov potomok. Boli nútení ísť von z mesta a tam v útulku pre zvieratá nájsť núdzové ubytovanie pre seba a pre Dieťa, ktoré prichádzalo ľuďom otvoriť bránu do nebeského kráľovstva.

 

Porodila svojho prvorodeného syna

Mária ostala i po Zvestovaní poníženou Božou služobnicou, ktorá sa uspokojila aj s tým najposlednejším miestom. No predsa ju muselo bolieť, že jej božské dieťa, ktoré prinášalo spásu ľudskému pokoleniu, nemalo ani to najzákladnejšie ľudské právo narodiť sa v ľudskom príbytku. Pravdepodobne chýbali aj ženy - pomocníčky, ktoré v normálnych okolnostiach pomáhajú rodiacej žene a poskytujú to najpotrebnejšie zaopatrenie pre matku i dieťa. Apokryfy a maliari zaľudňujú scénu Narodenia celou skupinou pomocníčok, pričom svätému Jozefovi ostáva iba úloha nečinného diváka v pozadí. No skutočnosť bola pravdepodobne iná. Evanjelium jednoducho, ale dosť zreteľne hovorí o Márii: "I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho (do plienok) a uložila v jasliach." (Lk 2,7) Ak jej niekto pomáhal, mohol to byť iba mlčanlivý a spravodlivý Jozef, ktorý sa nenatískal do popredia, ale ani neodťahoval, keď bolo treba niečo urobil.

"Uložila ho v jasliach." Vianočná liturgia tak okrášlila tieto slová, že si obyčajne neuvedomujeme vrcholnú chudobu a uponíženie, ktoré vyjadrujú. Milostiplná, Bohom vyvolená matka ukladá Božieho Syna do válova, z ktorého žerú zvieratá. Niektorí vidia v tejto scéne hlboký symbol: človek, ktorý je posadnutý živočíšnymi chúťkami, nachádza v jasliach namiesto zvieracieho krmu pokrm nadprirodzeného a večného života, ktorým je Kristus.

No samota Svätej rodiny v temnote betlehemskej noci ntrvala dlho. Zvláštne zjavenie upozornilo na veľkú udalosť pastierov, ktorí táborili nablízku. Drsní strážcovia oviec neboli naučení na takéto mimoriadne spôsoby a necítilio sa vo svojej koži. Ale Boží posol ich upokojil: "Nebojte sa! Zvestujem vám veľku radosť, ktorá patrí celému ľudstvu, lebo dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Mesiáš a Pán. A toto vám bude znamením: nájdete dieťa zavinuté do plienok a uložené v jasliach." Nezvyčajnú scénu doplnil nebeský spev, ktorý hlásal oslávenie Boha a pokoj ľuďom dobrej vôle.

Pastieri, najmä tí, čo strávili takmer celý život pod šírym nebom pri zvieratách, nemali ani to najzákladnejšie náboženské vzdelanie. Preto si sotva vedeli utvoriť dajakú určitejšiu predstavu o slovách "Spasiteľ" a "Mesiáš". So slovom "pán" sa stretali najčastejšie, ale skôr v praktickom živote, kde veľmi netúžili po styku s pánmi, ako ani páni netúžili po styku s nimi. Ale Boží posol hovoril o dieťati, ktoré je zavinuté do plienok a uložené v jasliach. To už bola reč, ktorej pastieri dobre rozumeli. A vo svojej jednoduchej, ale úprimnej viere pochopili, že toto je pán, ktorého sa netreba báť. Veď prišiel medzi nich a k tomu ešte ako dieťa, a oni môžu bez ťažkostí prísť k nemu. Nezastaví ich nijaká palácová stráž, nik im nebude vyčítať ich jednoduché, azda ošúchané a špinavé oblečenie.

Za takýchto podmienok neokrôchaní, ale v jadre dobrí pastieri bez meškania poslúchli anjelovu výzvu a ľahko našli ohlásené dieťa aj s jeho matkou a pestúnom. Je možné, že priniesli aj dary, ako to predpokladá nábožná tradícia. Lebo pastieri uvažovali prakticky a ľahko si domysleli, že matka, ktorá musí porodiť dieťa v útulku pre zvieratá, neoplýva hmotnými prostriedkami. Okrem toho východná zdvorilosť nedovoľovala prísť na návštevu s prázdnymi rukami. Evanjelium priamo nespomína dary. Hovorí iba, ako nadšení pastieri "vyrozprávali, čo im bolo povedané o tomto dieťatku".

A kým sa natešení strážcovia oviec vracali k svojim stádam, Mária v mlčaní rozjímala nad tým, ako zvláštne sa plnia Božie prisľúbenia.

 

Obriezka a obetovanie v chráme

 

Po správe o návšteve pastierov Lukášovo evanjelium hovorí o dvoch ustanoveniach Mojžišovho zákona, ktorým sa podrobil malý Ježiš a na ktorých sa zúčastnili aj jeho pozemskí rodičia. Bola to obriezka (Lk 2,21) a obetovanie v chráme (Lk 2,22n).

Obriezka jestvovala vo vyvolenom národe už od Abrahámových čias. Vykonávala sa ôsmy deň po narodení a znamenala plnoprávne začlenenie mužských potomkov do izraelského národa. Pri obriezke sa dávalo chlapcovi meno. Pri obrade mal hlavnú účasť otec, v tomto prípade Ježišov pestún sv. Jozef.

Ježišovej matky sa väčšmi týkalo druhé ustanovanie Mojžišovho zákona.

Podľa židovských náboženských predpisov v prvých týždňoch po narodení dieťaťa sa matka pokladala za rituálne nečistú, a to po narodení chlapca 40 dní a po narodení dievčaťa 80 dní. V tom čase sa nesmela ukázať vo verejnosti. Po uplynutí predpísaného obdobia matka sprevádzaná svojím mužom priniesla do chrámu očisťovaciu obetu. Bohaté matky museli odovzdať službukonajúcemu kňazovi baránka, kým chudobné pár hrdličiek alebo dva holúbky. (Por. Lv 12,2-8). Ak sa matke narodil prvorodený syn, obrad očisťovania sa spájal s obradom "predstavenia" chlapca Pánovi. Podľa ustanovenia starozákonných kníh Exodus a Numeri (Ex 13,2.12-15; 34,19-20; Nm 18,15-16) všetko prvorodené, či zvieracie alebo ľudské, patrilo Bohu a malo byť obetované v chráme. Niektoré zvieratá bolo možné nahradiť inými a deti bolo možné vykúpiť. Rodičia v takom prípade priniesli chlapca do chrámu a tam ho vykúpili za poplatok 5 šeklov (por. Lv 27,6). Boli to strieborné peniaze o váhe okolo 12 gramov.

V prípade malého Ježiša všetky tieto ustanovenia strácali zmysel, lebo on bol v plnom zmysle Boží a nijaké vykupovanie nemohlo nič meniť na tejto skutočnosti. No keďže mal byť jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu (por. Hebr 4,15), podrobil sa aj všetkým zákonným opatreniam národa, v ktorom sa narodil. Podobne aj jeho matka, ktorá bola už pred jeho počatím plná milosti, ako ju nazval anjel, nepotrebovala rituálne očisťovanie v chráme. Ale ona aj napriek svojmu omilosteniu chcela ostať poníženou Pánovou služobnicou a jednoduchou dcérou vyvoleného národa.

Tak sa Mária aj so svojím manželom Jozefom a malým Ježišok neodlišovali od ostatných izraelských rodičov,ktorí sa zúčastňovali na obrade očisťovania matky a na obetovaní prvorodeného snya. Ale Boh sa postaral o to, aby tento úkon ich poníženej bohoslužb neostal bez povšimnutia. Evanjelium o tom hovorí:

>>V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami:

"Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu."

Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo.<< (Lk 2,25-33).

Simeon však mal osobitné posolstvo pre matku očakávaného Vykupiteľa:

"On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, 35 - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." (Lk 2,34b-35)

Simeonove slová o meči, ktorý prenikne Máriinu dušu, sa nevzťahovali iba na neznámu budúcnosť, ale začali sa uskutočňovať už vo chvíli vážneho proroctva. Každá matka je citlivá na to, čo sa povie o jej dieťati. A slová prorockého starca boli príliš silné na to, aby sa nedotkli Máriinej duše. Už krátke obdobie od Zvestovania zreteľne naznačovalo, že Boh zvolil pre svojho Jednorodeného tvrdú životnú cestu, a ďalšie udalosti to iba potvrdili.

Scénu Ježišovho obetovania v chráme dokresľuje prítomnosť sympatickej 84-ročnej starenky "prorokyne" Anny. Ovdovela ešte mladá po 7-ročnom manželstve. Odvtedy celý život zasvätila Bohu. Evanjelium uvádza, že nevychádzala z chrámu, ale pôstmi a modlitbami voí dne v noci slúžila Bohu. Popri Simeonovi aj táto čestná zástupkyňa žien prišla pozdraviť božské Dieťa a rozprávala o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema (Por Lk 2,36-38).

 

Vzácna návšteva a útek do Egypta

 

O ďalších osudoch Svätej rodiny sa dozvedáme z 2. kapitoly Matúšovho evanjelia. Evanjelium tu spomína východných mudrcov, ktorých zvláštna hviezda priviedla pokloniť sa novonarodenému židovskému kráľovi. Posvätný text hovorí, že mudrci "vošli do domu, kde našli Dieťa s Máriou, jeho matkou" (Mt 2,11). Teda v čase návštevy mudrcov Svätá rodina už nebola v jaskynnom útulku pre zvieratá, ale v nejakom dome v Betleheme.

Z evanjeliového rozprávania sa zdá, že po Ježišovom narodení sa Svätá rodina mienila natrvalo usadiť v Betleheme, ku ktorému ju pútali rodové zväzky a ktorý bol blízko Jeruzalema. Preto sa Jozef čo najskôr postaral o dáke chudobné, ale predsa len ľudské prístrešie pre seba aj pre dve vzácne osoby, za ktoré mal zodpovednosť pred Bohom a pred ľuďmi. Ale Božia prozreteľnosť mala iné plány.

Keď sa východní mudrci dopytovali na jeruzalemskom kráľovskom dvore, kde sa narodil nový židovský kráľ, netušili, že sa dotkli kráľa Herodesa na veľmi citlivom mieste. Z chudobnej obavy o svoj trón Herodes dal za svojho vladárenia zabiť veľa ľudí, medzi nimi aj troch vlastných synov. Preto sa živo zaujímal o údajného nového nápadníka židovského trónu, o ktorom hovorili cudzinci. Keď sa od znalcov Písma dozvedel, že podľa proroctiev sa má prisľúbený židovský vodca-Mesiáš narodiť v Betleheme, poslal mudrcov ta. Zároveň ich požiadal, aby mu na spiatočnej ceste podali o hľadanom dieťaťi podrobnejšiu správu, žeby sa mu aj on mohol pokloniť. V skutočnosti však chcel dieťa zabiť.

Žiarivá hviezda, ktorá viedla murdcov do židovskej krajiny, ale potom sa stratila, sa znova objavila a priviedla nezvyčajných návštevníkov až do chudobného príbytku Svätej rodiny. Šľachetní mágovia prejavili dieťaťu hlbokú úctu a začudovaným rodičom odovzdali vzácne dary: zlato, kadidlo a myrhu. Potom sa spokojne vydali na spiatočnú cestu. Ale zvláštne napomenutie vo sne ich pohlo k tomu, že obišli Jeruzalem a vyhli sa tak stretnutiu s Herodesom.

Evanjelium neprezrádza pocity rodičov po odchode mudrcov. Ľahko si však môžeme predstaviť ich spokojnosť, najmä radosť matky, ktorá sa musela potešiť úcte, akú prejavili jej dieťaťu návštevníci z ďalekej krajiny. Aj ich dary znamenali uľahčenie starostí chudobnej domácnosti. Ale toto radostné ovzdušie trvalo veľmi krátko. Herodesova krvilačnosť vyvolala novú situáciu, ktorú evanjelium opisuje svojím príznačným telegrafickým štýlom: >> Keď (mudrci) odišli, hľa, anjel Pána sa zjavil vo sne Jozefovi a vyzval ho: "Vstaň, vezmi Dieťa i jeho matku a uteč do Egypta! A zostaň tam, dokiaľ ti nepoviem; lebo Herodes bude hľadať Dieťa, aby ho zahubil." On teda vstal, vzal v noci dieťa i s matkou a odišiel do Egypta.<< (Mt 2,13-14)

Tí, čo museli náhle opustiť domov a bez akejkoľvek prípravy utekať do neznáma, ľahšie môžu pochopiť, čo znamenalo pre Svätú rodinu v noci vstať, opustiť svoj dom a iba s najnutnejšími vecami sa ponáhľať do neznámej krajiny. Cesta z Betlehema do nílskej delty, kam sa pravdepodobne uchýlili utečenci, bola dlhá približne 450 km a poväčšine prechádzala púšťou. Skrývanie sa perd mocným prenasledovateľom nútilo betlehemských emigrantov aspoň v prvej časti cesty zrieknuť sa aj toho najjednoduchšieho pohodlia, aké poskytovali v tom čase cestujúcim väčšie karavány a verejné útulky pri cestách. Legendy rady prikrášľovali útek Svätej rodiny do Egypta zázračnými udalosťami, ktoré pomáhali bezbranným utečencom riešiť neriešiteľné situácie. No skutočnosť musela byť oveľa tvrdšia a vyžadovala od mladého manželského páru veľa múdrosti a odriekania. Prirodzene, Svätá rodina prijímala všetky skúšky a podnikala všetky opatrenia, ktoré jej diktovala ľudská múdrosť, s plnou dôverou v Božiu prozreteľnosť. A to je azda najväčší rozdiel medzi ňou a miliónmi emigrantov, ktoré boli pred ňou a po nej.

Evanjelium nič nehovorí o mieste pobytu Svätej rodiny. V Egypte, zvlášť v úrodnej delte rieky Nílu, bolo viac židovských kolónií, v ktorých mohla malá rodinka dostať prechodné prístrešie. Stará kresťanská tradícia pripisuje túto česť osade Matariyeh, ktorá leží na severovýchod od Káhiry.

Malý Ježiš, jeho matka Mária a pestún Jozef ostali vo vyhnanstve do smrti kráľa Herodesa. Podľa niektorých novších odhadov to mohlo byť čosi viac ako dva roky. Návrat domov bol iste spokojnejší ako útek. No Jozef bol po predchádzajúcich skúsenostiach veľmi opatrný. Keď počul, že nový júdsky kráľ Archelaus zdedil nielen trón, ale aj násilnícku povahu svojho otca Herodesa, bál sa vrátiť do Betlehema. Napomenutý zvláštnym Božím vnuknutím rozhodol sa ísť až do Nazareta, odkiaľ odišiel s Máriou pred Ježišovým narodením. A tak sa toto galilejské mestečko, ktoré už predtým bolo domovinou Márie a Jozefa, stalo otčinou i Ježiša Krista. Neskôr ho pomenúvajú jednoducho Ježišom Nazaretským.

 

V Nazarete

 

Správy evanjelia sú príliš skromné na to, aby sme si vedeli urobiť presnejšiu predstavu o živote Ježišovej matky a celej Svätej rodiny v Nazarete. Vieme, že Jozef tesárčil a po ňom vykonával toto remeslo i mladý Ježiš (por. Mt 13,55; Mk 6,3). Márii pripadla úloha gazdinej a Ježišovej vychovávateľky v prvých rokoch života. Hoci Jozef mal pred zákonom všetky práva a povinnosti Ježišovho otca, predsa sa držal viac v úzadí, lebo si bol vedomý mimoriadnej hodnosti Ježišovej matky. Evanjelium nenaznačilo ani jedno Jozefovo slovo a epizóda o 12-ročnom Ježišovi v chráme tiež svedčío tom, že vo vzťahu k Ježišovi mala Mária významnejšie miesto, ako bolo obyčajou v izraelských rodinách.

Zdržanie sa 12-ročného Ježiša v jeruzalemskom chráme bolo vážnym narušením nazaretskej rodinnej idyly a Mária ho musela pociťovať zvlášť bolestne. Veď po návrate z Egypta bolo všetko také pokojné. Jej synček sa v dobrom rodinnom ovzduší rozvíjal telesne i duchovne. Keď mal 12 rokov, stal sa podľa izraelského zákona dospelým a vzťahovali sa naňho základné práva a povinnosti izraelských mužov. Medzi ne patrila účasť na verejných náboženských úkonoch a povinnosť putovať na hlavné sviatky do Jeruzalema.

Prvý raz šiel takto Ježiš s rodičmi na veľkonočné sviatky (Lk 2,41n). Slávnosti v Jeruzaleme trvali niekoľko dní. Rodičia ponechali rozumnému chlapcovi viac slobody a ani sa nepozastavili nadtým, že ho nevideli pri odchode pútnikov z mesta. Predpokladali, že sa nachádza niekde ďalej v neprehľadnom zástupe veľkonočných návštevníkov Jeruzalema. Ale po jednom dni cesty sa zástup smerujúci na sever natoľko zmenšil, že ich neisté predpoklady sa zmenili na mučivú istotu: chlapec nie je medzi pútnikmi. Čo sa len mohlo stať? V Máriinej duši mohla ožiť spomienka na Simeonovo proroctvo.

Mária s Jozefom sa rýchlo rozhodli vrátiť do Jeruzalema. A po úzkostlivom hľadaní konečne našli Ježiša v chráme, ako ddebatoval s učiteľmi zákona. V Márii sa miešali pocity uľahčenia s údivom. No nemohla v sebe zdržať ani bolesť, ktorá ju zvierala po tri dni: "Dieťa moje, prečo si nám to urobil? Tvoj otec a ja sme ťa s úzkosťou hľadali!" Podľa práva mal v tejto situácii hovoriť Jozef. No on mlčal. Jeho mlčanie nám prezrádza čosi z vnútorných vzťahov Svätej rodiny: Mária bola tak úzko spojená so svojím dieťaťom, že ak niekto, tak ona bola oprávnená zasiahnuť v takom prípade, aký sa vyskytol v jeruzalemskom chráme. No tentoraz mal jej zásah nečakaný výsledok. Ježiš odpovedal na matkine výčitky otázkou: "Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť v dome môjho Otca?" Istotne to nevedeli. Ináč by si boli ušetrili tri dni cesty a trápneho hľadania. Ale ani po Ježišovej odpovedi nemali všetko jasné. Mária si iba vštepila hlboko do srdca synove slová. Vedela, že ako každú matku aj ju čaká odlúčenie od syna, ktorý ide za svojim životným povolaním. No Ježišovo vystúpenie v chráme jej naznačilo, že je to povolanie, ktorého hĺbku nemôže dovidieť napriek všetkému, čo dovtedy vedela a počula o svojom dieťati.

Ale odlúčenie neprišlo hneď. Nasledovalo ešte približne 18 rokov tichého rodinného života, v ktorom "sa Ježiš vzmáhal v múdroti, veku a milosti pred Bohom aj ľuďmi" (Lk 2,52). Pokojné roky narušila iba Jozefova smrť. Kedy zomrel tento spravodlivý a verný muž, nevieme. Podľa náznakov evanjelia sa zdá, že to bolo v čase Ježišovej pokročilej dospelosti, ale ešte pred jeho verejným účinkovaním. Po Jozefovej smrti ovdovená Mária žila za istý čas so synom, ktorý prevzal pestúnovo remeslo. Preto Nazareťania mohli o ňom povedať, že je to "tesár, Máriin syn" (Mk 6,3).

Konečne prišiel deň, v ktorom Ježiš opustil zátišie nazaretského domova, aby všetkok svoj čas a sily venoval poslaniu, ktoré mu určil nebeský Otec.

Márii nemohol byť ľahostajný synov odchod, ako jej nemohli byť ľahostajné ani jeho úspechy a neúspechy vo verejnom účinkovaní. Je veľmi pravdepodobné, že bola svedkyňou pobúrenia, ktoré vzniklo proti jej synovi v nazaretskej synagóge a pri ktorom ho chceli jeho spolurodáci zabiť (Lk 4,16-30).

Taktisto jej muselo byť veľmi trápne, keď za ňou prišli niektorí príbuzní a chceli s jej pomocou znemožniť Ježišovo verejné účinkovanie s odôvodnením, že je pomätený (Mk 3,21.31n).

 

Ježišova matka a "bratia"

Evanjelium v uvedenej stati a v niektorých iných súvislostiach hovorí o Ježišových "bratoch", prípadne i "sestrách". Ako sa to dá chápať, keď vieme, že od najstarších čias katolícki vysvetľovatelia Písma pokladali Ježiša Krista za jediného Máriinho syna a okrem toho Cirkev prijala náuku o Máriinom ustavičnom panenstve?

Niektorí starí cirkevní spisovatelia (Klement Alexandrijský, Origenes, Epifanios, Hilár z Poitiers, Ambróz) pripúšťali možnosť, a pravoslávni sa jej držia doteraz, že svätý Jozef sa oženil s Pannou Máriou už ako vdovec a že spomínaní "Ježišovi bratia a sestry" sú deti z jeho prvého manželstva. Taký náhľad sa opiera predovšetkým o apokryfné "Jakubovo protoevanjelium" z 2. stor. Ale ako sme už spomenuli, tento apokryf sa nedá použiť ako vážny historický prameň. Evanjeliové texty nijako nepotvrdzujú, lež skôr vylučujú túto domnienku. Tak napr. Jozefov odchod z Nazareta do Betlehema, jeho tamojší pobyt, útek do Egypta a pomýšľanie na znovuosadenie sa v Dávidovom meste, sa nedajú spojiť s predstavou, že by mal Jozef ešte iné, o niečo staršie deti.

Viacerí nekatolícki biblisti zastávajú náhľad, že v evanjeliu spomínaní Ježišovi "bratia a sestry" sú jeho mladší súrodenci z Máriinho manželstva s Jozefom. Odvolávajú sa pritom na verše: "Jozef... si vzal Máriu za ženu. Ale nenažíval s ňou, kým neporodila svojho prvorodeného syna." (Mt 1,24-25).

Akokoľvek sa dá chápať tento citát, evanjelium nepodopiera mienku, že by Ježiš Kristus mal mladších bratov a sestry. Ba jestvujúce state dosť zreteľne svedčia o opaku. Tak Mária by sa nemohla zúčastniť spolu s Jozefom a 12-ročným Ježišom na veľkonočnej púti (Lk 2,41-52), keby mala menšie deti. Iba o Ježišovi sa hovorí v evanjeliách, že je syn Jozefov (Lk 3,23; 4,22; Jn 1,45; 6,42) a Máriin (Mt 13,55; Mk 6,3). Zo štyroch Ježišových "bratov", ktorých mená spomína evanjelium: Jakub, Jozef (Jozes), Šimon a Júda, o dvoch, Jakubovi a Jozefovi (Jozesovi) sa viac ráz hovorí, že boli synmi inej Márie (Mt 27,56.61; 28,1; Mk 15,40.47; 16,1; Lk 24,10). Napokon aj Ježišovo odovzdanie svojej matky učeníkovi Jánovi (Jn 19,26-27) by bolo nepochopiteľné, keby Mária mala ešte iné deti.

Zo spomenutého príkladu Ježišových "bratov" Jakuba a Jozefa (v gréckych textoch sa vyskytuje aj tvar Jozes), ktorí mali inú matku, vidieť, že pomenovanie "bratia a sestry" sa tu používa v širšom zmysle. Čosi podobné je v Jn 19,25, kde sa hovorí: "Pri Ježišovom kríži stála jeho matka a sestra jeho matky Mária Kleofášova." Je jasné, že dve rodné sestry sa nemohli volať tým istým menom Mária.

Treba vedieť, že semiti používali slovo "brat" a "sestra" na označenie rozličných stupňov bočnej príbuzenskej línie (brat, bratranec, švagor atď.; podobne sestra, sesternica atď.). S takýmto spôsobom vyjadrovania sa stretáme už v starozákonnej Biblii. Tak v Prvej knihe kroník čítame: "Synovia Moholiho boli Eleazar a Kis. Keď Eleazar zomrel, nemal synov, len dcéry; tie si vzali ich bratia, Kisovi synovia." (1 Krn 23,21-22). Tu je jasné, že slovo brat znamená bratranec. Abrahám nazval bratom svojho synovca Lóta (Gn 13,8). V knihe Levitikus (10,4) Mojžiš nazýva aj bratrancových synov bratmi. Slovenský preklad vo vydaní SSV z roku 1955 je užprispôsobený nášmu vyjadrovaniu a slovo "bratia" nahrádza slovom "príbuzní". Tak treba chápať a vyjadrovať aj evanjeliové výrazy. Ježišovi "bratia a sestry" boli bratranci alebo ešte vzdialenejší príbuzní. Lebo keď Mária, Ježišova matka a Mária, matka Jakubova a Jozefova nemohli byť sestry, ich synovia nemohli byť ani bratranci, iba ak by boli obidve Márie švagriné.

Vysvetľovatelia Svätého písma pripúšťajú ešte ďalšiu možnosť, že sa totiž po predčasnej smrti sv. Jozefa Mária aj so synom pripojili k niektorej rodine z bližšieho alebo ďalšieho príbuzenstva. V takom príprade by ľudia oveľa samozrejmejšie označovali za Ježišových bratov a sestry mladých členov rodiny, s ktorými by Máriin syn prežil niekoľko rokov v spoločnej domácnosti. Ale evanjeliové správy nie sú dosť jednoznačné, aby potvrdili alebo vylúčili takúto možnosť.

 

Mesiášova matka

 

Ak nám evanjeliá málo prezradili o Máriinom živote pri rozprávaní o Ježišovom detstve, ešte menej možno od nich očakávať, keď hovoria o Ježišovom verejnom pôsobení. Ich pozornosť sa celkom sústreďuje na slová, skyutky a napokon vykupiteľskú obetu vteleného Božieho Syna. Jeho matka ustupuje celkom do pozadia. No niektoré evanjeliové udalosti ukazujú, že Mária ani pre Ježišovom verejnom vystúpení neprestala byť jeho matkou.

Jedna taká udalosť sa stala hneď na začiatku Ježišovho verejného účinkovania v galilejskom mestečku Káne neďaleko Nazartea. Ježiša i s učeníkmi tam pozvali na svadbu, na ktorej bola aj jeho matka. Pravdepodobne niektorý z novomanželov bol z Máriinho príbuzenstva. Svadobná hostina bola ešte v plnom prúde, keď usporiadatelia spozorovali, že pripravená zásoba vína nestačí. Nevedno, či Mária pomáhala v kuchyni alebo bola medzi hosťami; tak či tak, jej starostlivému oku neušla trápna situácia.

Evanjelium nám nehovorí, čo si Mária vtedy myslela. Z jej postupu však vidieť, že spolucítila s mladomanželmi a že očakávala od svojho syna pomoc. Preto sa naňho obrátila jednoduchým upozornením: "Nemajú vína!" Bola to taktná, nepriama žiadosť, ale Ježiš jej dobre rozumel. No jeho odpoveď bola vyhýbavá a môže sa nám zdať až tvrdá: "Čo nás do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina." Ježiš tým naznačil, že jeho poslanie má určitý program, podľa ktorého sa riadi. Ale Mária nepokladala Ježišovu odpoveď za odmietnutie, ako vidieť z jej ďalšieho počínania. Išla za posluhovačmi a povedala im: "Čokoľvek vám povie, urobte!" Nebolo treba dlho čakať. Ježiš prikázal obsluhujúcim mužom naplniť 6 pomerne veľkých (80-120 litrových) nádob vodou. Potom im kázal načrieť a zaniesť starejšiemu svadby. Ten s prekvapením zistil, že mu priniesli kvalitné víno. A keďže nepoznal jeho pôvod, pochválil ženícha, že v rozpore so zvyklosťami odkladal také dobré víno až na neskorší čas. (Por. Jn 2,1n).

Udalosť v Káne nám pomáha aspoň čiastočne osvetliť vzťah medzi Ježišom v jeho mesiášskom poslaní a jeho matkou. Ide o veľmi chúlostivú otázku, ktorá sa stala kameňom úrazu pre mnohých nekatolíkov a ktorá má základný význam pre mariánsku úctu v kresťanskom ľude. Z evanjeliového rozprávania vidieť, že Ježiš je - ako teológovia zdôrazňujú - jediný Spasiteľ a prostredník medzi Bohom a ľuďmi. No Máriin materský vzťah k nemu neprestáva jeho odchodom za mesiášskym poslaním, iba sa mení spôsob jeho uplatňovania. Keď mal Ježiš 12 rokov, matka mu mohla priamo vyčítať: "Dieťa moje, prečo si nám to urobil?" Teraz, keď vykonáva poslanie, ktoré mu určil Otec, matka mu nemôže nič vyčítať alebo rozkazovať, ale môže ho upozorniť na potreby svojich ľudských bratov a sestier. Robí to ako ponížená Božia služobnica, ktorá je blízka nám, ale zároveň je aj blízka svojmu synovi. Jej slová v Káne: "Nemajú vína!" svedčí jednak o jej citlivosti voči potrebám drobných ľudí, ale zároveň svedčia aj o jej dôvere v synovu pomoc. Túto dôveru potvrdzujú ďalšie slová: "Urobte všetko, čo vám povie!"

A tento Máriin pokyn je zároveň odpoveďou tým, čo sa boja, že by ich mariánska úcta mohla odvádzať od Ježiša Krista. V konečnom dôsledku Mária vždy usmerňuje svojich ctiteľov k praktickému plneniu Ježišových požiadaviek: Urobte všetko, čo vám povie!"

* * * * * * *

 

Akousi predzvesťou ľudovej úcty Ježišovej matky bolo zvloanie istej ženy, ktoré podáva Lukášovo evanjelium (Lk 11,27n).

Táto jednoduchá poslucháčka zo zástupu bola nadšená Ježišovým kázaním. Keďže ženy neostávajú iba pri veci, ale sú vnímavé na osobné a životné súvislosti, jej nadšenie sa prenieslo aj na matku, ktorá vychovala takého syna. Svoje city vyjadrila slovami, ktoré síce akoby vyzdvihovali telesnú stránku materstva, ale boli iba hrubšou škrupinou, ktorá skrývala jadro hlbokého obdivu k Spasiteľovej matke. "Blažený život, ktorý ťa nosil, a blažené prsia, ktoré si sal."

Kristus neodmietol ženine slová, ale poukázal na hlavný základ blaženosti, ktorú možno dosiahnuť v ním ohlasovanom kráľovstve: "Ešte blaženejší sú tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho." Iba telesné Máriino materstvo by nestačilo na jej veľkosť v novom mesiánskom poriadku. Tam by bol väčší každý, kto by viac počúval a zachovával Božie slovo ako ona. Ale jestvuje taký človek? Prvé dve kapitoly Lukášovho evanjelia poukazujú práve na duchovnú veľkosť milostiplnej Božej služobnice, ktorá viac ako iný počúvala Božie slovo a zachovávala ho. Tak v srdci, ako aj v živote.

* * * * * * *

 

Evanjelium nám ešte raz rpedstavuje Ježišovu matku v blízkosti syna, a to vtedy, keď tento ako vyvrheľ národa umieral na popravisku: "Pri Ježišovom kríži stála jeho matka..." (Jn 19,25). Tu práve vidieť jej hrdinskú vieru, ktorá jej dodávala silu stáť pri umierajúcom synovi. Vojaci mu strhli šaty a ona vidí skrvavené a zmučené telo, ktoré pochádza z jej tela a ktoré s toľkou láskou v Nazarete opatrovala. Pozerá na krvou zaliate oči, v ktorých sa vždy zračilo toľko múdrosti a dobroty, vidí s námahou pohybovať jeho ústa, ktoré neúnavne hlásali Božiu náuku, pozoruje doráňané ruky a nohy, ktoré urobili toľko dobrého a teraz sú pribité veľkými klincami na drsné drevo kríža. Mária, ktorá spolucítila s chudobnými snúbencami, keď nemali vína, nemôže byť bez citu pri krutej poprave svojho syna. A predsa stojí. Obrazy maliarov, ktoré ju predstavujú, ako pod krížom zamdlieva, nezodpovedajú evanjeliu.

Prítomnosť matky spozoroval aj umierajúci Ježiš. Keď ju videl vedľa milovaného učeníka Jána, povedal jej: "Žena, toto je tvoj syn!" Potom riekol učeníkovi: "Toto je tvoja matka!" Evanjelista dodáva: A od tej chvíle si ju ten učeník vzal k sebe." (Por. Jn 19,26-27).

Už z čisto ľudského hľadiska išlo o zvláštne a obdivuhodné gesto. Pri pohľade na matku Ježiš zabúda na svoje tragické rozpoloženie a dáva jej milovaného apoštola za syna a ochrancu. No mnohí vidia v tomto úkone aj iný, hlbší význam. Mária totiž mohla po Ježišovej smrti bývať so svojimi príbuznými, ako azda bývala už za jeho verejného pôsobenia. Veď aj pod krížom stála jej "sestra", či už sa toto označenie vzťahovalo na Máriu, matku Jakuba a Jozefa (Jozesa), ako hovorí Matúšovo a Markovo evanjelium, alebo na Kleofášovu ženu Máriu, ktorú spomína Jánovo evanjelium. Možno Kleofášova manželka a matka Jakubova a Jozefova bola tá istá osoba. V každom prípade išlo o príbuznú, ktorej prítomnosť pri kríži poskytovala akúsi záruku, že jej rodina nenechá Ježišovu matku opustenú.

Napriek tomu Ježiš odovzdá svoju matku apošotolovi, jednému z Dvanástich, ktorý nepodľahol strachu a nasledoval svojho učiteľa až na Kalváriu. Úradno-slávnostné oslovenie "žena" akoby zdôrazňovalo vážnosť celého úkonu. Kristus túto "ženu", ktorá je jeho matkou a zároveň "druhou Evou", ako ju označujú starí cirkevní spisovatelia, odovzdáva apoštolovi, ktorého úlohou nie je starať sa o rodinu, ale učiť všetky národy a šíriť Božie kráľovstvo na zemi. Ježiš takto zveruje Márii v rodiacej sa Cirkvi osobitnú úlohu: byť matkou. Cirkev v priebehu celých svojich dejín uznávala túto jej úlohu, ktorú ku koncu Druhého vatikánskeho koncilu pápež Pavol VI. zdôraznil osobitným titulom "Mária, Matka Cirkvi".

O úzkom vzťahu Panny Márie k mladej Cirkvi svedčí zmienka Skutkov apoštolov, ktorá hovorí, že "po Kristovom nanebovstúpení spoštoli svorne zotrvávali v modlitbe spolu so ženami i Máriou, Ježišovou matkou, a s jeho bratmi" (Sk 1,14).

 

Posledné roky života

Kde a ako žila Panna Mária po zoslaní Ducha Svätého, nevieme. Novozákonné spisy o tom nič nehovoria a na apokryfy sa nemôžeme spoľahnúť. Môžeme iba predpokladať, že podľa Ježišovej vôle sa o ňu synovsky staral Ján, prípadne iní apoštoli, keď sa Ján spolu s Petrom venoval hlásaniu evanjelia a iným úlohám, ako ich spomínajú Skutky apoštolov.

Niektoré neskoršie Máriine životopisy kladú posledné roky jej života do Efezu v Malej Ázii, kde pôsobil apoštol Ján po odchode z Palestíny. Ale viaceré vážne dôvody hovoria proti takejto možnosti. Mária s najväčšou pravdepodobnosťou žila v okruhu jeruzalemskej cirkevnej obce, kde aj zomrela. O čase smrti nevieme nič určité. Istý apokryfný spis hovorí, že zomrela 59-ročná, 11 rokov po Ježišovej smrti. Tento údaj nemusí byť ďaleko od pravdy. Aj zmienka viacerých apokryfov o tom, že apoštoli boli pri Máriinej smrti, môže aspoň zčasti zodpovedať historickej skutočnosti. Celkove sa dá predpokadať, že Mária skončila pozemský život ešte pred konečným rozídením sa apoštolov, to znamená pred rokom 50 po Kr.

Cirkev od najstarších čias verila, že telo Ježišovej matky po smrti nepodľahlo porušeniu, ale že bolo vzaté spolu s dušou do Božej slávy. Konštitúcia 2. vatikánskeho koncilu Lumen gentium o tom hovorí: "Nepoškvrnená Panna, uchovaná od akejkoľvek škvrny dedičnej viny, po skončení behu tohto pozemského života bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy a Hospodin (Pán) ju povýšil za kráľovnú vesmíru, aby sa ešte viac stala podobnou svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou." (LG 59).

 

 

Mariánska úcta v Cirkvi

 

Najstarším svedectvom o úcte Ježišovej matky v Cirkvi sú mariánske state v spisoch Nového zákona, predovšetkým v evanjeliách. Bez toho, že by sme zmenšovali ich historickú a inšpirovanú hodnotu, môžeme povedať, že tieto state odzrkadľujú okrem iného aj postoj prvej a druhej kresťanskej generácie voči matke Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Je to triezvy postoj, ale dostatočne hlboký a bohatý, aby sa stal základom ďalšieho rozvoja mariánskej úcty.

Na biblické spisy nadväzujú najstarší kresťanskí myslitelia. Pri vysvetľovaní kresťanskej náuky a pri jej spracovaní do teologickej sústavy sa dotýkali aj Ježišovej matky, jej miesta v dejinách spásy, jej výnimočného omilostenia a jej osobnej spolupráce s Božou milosťou.

Najprv sa u nich stretáme s porovnaním Eva - Mária: kým Evina nevera a neposlušnosť priniesli ľudstvu nešťastie, Máriina viera a poslušnosť prispeli k spáse sveta. Takto písali o Kristovej matke sv. Justín Filozof (2. stor.), sv. Irenej Lyonský (2.-3. stor.), Tertulián (3. stor.) a iní.

Takmer súčasne sa objavuje v kresťanskej spisbe porovnanie Mária - Cirkev. Mária porodila hlavu Cirkvi, čiže Krista, a tým sa stáva aj matkou jej údov. Cirkev zasa napodobuje Máriino materstvo tým, že kázaním a krstom rodí pre nový a nesmrteľný život dietky počaté z Ducha Svätého a splodené z Boha. Svätý Ambróz (4. stor.) učil, že Bohorodička je predobrazom Cirkvi v poriadku viery, lásky a dokonalej jednoty s Kristom.

Už od konca 1. stor. (sv. Ignác Antiochijský) sa dostáva do kresťanskej spisby pojem ustavičného panenstva Ježišovej matky. Pridŕžali sa ho sv. Irenej, sv. Gregor Nyssénsky, ale najmä sv. Ján Zlatoústy, sv. Efrém, sv. Ambróz a sv. Augustín, ktorý prvý vyslovil mienku, že Máriine slová "muža nepoznám" (Lk 1,34) sa dajú vysvetliť iba jej sľubom večného panenstva.

Prvý veľký spor okolo mariánskej úcty vznikol v 5. storočí. Vyvolal ho mních-teológ Nestorius, ktorý sa roku 428 stal carihradským biskupom. Nestorius nesprávne učil, že druhá Božská osoba zostúpila do Krista-človeka a bývala v ňom. Podľa toho by boli v Ježišovi Kristovi dve osoby a Panna Mária by bola iba matkou Krista-človeka, a nie matkou vteleného Božieho Syna. Preto Nestorius odmietol výraz Bohorodička, ktorý sa vo východnej Cirkvi ujal už od 3. storočia. Nestoriova náuka vyvolala rozruch a viedla k zvolaniu všeobecného cirkevného snemu, ktorý zasadal roku 431 v Efeze. Snem odsúdil bludnú náuku a priznal Kristovej matke titul Bohorodička, lebo bola matkou vteleného Božieho Syna, v ktorom sa neoddeliteľne spájala božská i ľudská prirodzenosť.

V 5.-7. stor. nadobudli na kresťanskom Východe určitejšiu podobu ďalšie body kresťanskej náuky o Panne Márii, ktoré mali veľký vplyv na jej úctu v liturgii a v kresťanskom ľude.

Predovšetkým to bolo staré cirkevné podanie o Máriinom blaženom odchode z pozemského života, ktoré viedlo k vypracovaniu náuky o jej nanebovzatí s dušou i telom. Už v 5. stor. sa pripomínalo toto tajomstvo vo východnej liturgii, v ktorej sa v 6. stor. vyvinul sviatok "USpenia (Usnutia) svätej Bohorodičky". Koncom 6. stor. prenikol tento sviatok na Západ, kde sa postupne rozšíril pod názvom "Nanebovstúpenie Panny Márie".

O niečo neskôr sa ustálila cirkevná náuka o nepoškvrnenej čistote Kristovej matky už od jej počatia. Najstaršie zachované zmienky v cirkevnej spisbe sú z polovice 6. stor. (Ján z Euboje). Čoskoro vznikol aj sviatok oslavujúci toto tajomstvo.

V súvislosti s nanebovzatím Bohorodičky sa na Východe vyvinulo jej uctievanie ako Kráľovnej.

Ako vidieť, významné podnety k cirkevnej náuke o Kristovej matke a k jej uctievaniu vznikli vo východnej Cirkvi. No našli ozvenu aj na Západe, kde najmä od vrcholného stredoveku vznikli mnohé mariánske sviatky, modlitby, pobožnosti, početné kostoly a náboženské združenia. No trvalo stáročia, kým sa po teologických výskumoch a vážnych diskusiách ustálila terajšia cirkevná náuka o Panne Márii. Dve dôležité mariánske dogmy boli vyhlásené v 19. a 20. storočí. Tak roku 1854 pápež Pius IX. vyhlásil za záväzný článok viery cirkevnú náuku o nepoškvrnenom počatí Panny Márie a roku 1950 pápež Pius XII. formuloval dogmu o jej nanebovzatí.

Jadrom cirkevnej náuky o Panne Márii, matke Ježiša Ktista sú články viery, ktorých predmetom je jej:

1. božské materstvo

2. ustavičné panenstvo,

3. nepoškvrnené počatie,

4. nanebovzatie.

Azda najviac nejasností vzniká okolo pojmu "nepoškvrnené počatie", ktorý sa niekedy zamieňa s panenským počatím Ježiša Krista. V článku o nepoškvrnenom počatí Cirkev učí, že "blahoslavená Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia ostala zvláštnym darom Božej milosti pre zásluhy Ježiša Krista uchránená od každej škvrny dedičného hriechu..." (Z buly pápeža Pia IX. Ineffabilis Deus).

Na záver state o mariánskej úcte v Cirkvi možno spomenúť ešte jeden spôsob alebo druh tejto úcty, ktorý sa hlboko uchytili v kresťanskom ľude.

V súvislosti s Máriiným utrpením, ktoré vyvrcholilo pod synovým krížom, Cirkev si uctieva Ježišovu matku ako "bolestnú Pannu a Matku". Simeonovo proroctvo pri obetovaní malého Ježiša v chráme požnačilo celý Máriin život. Meč bolesti sa zvlášť citeľne dotýkal jej duše pri úteku do Egypta, pri úzkostlivom hľadaní 12-ročného Ježiša v Jeruzaleme, pri nepochopení a nenávisti voči jej synovi tak zo strany Nazaretčanov, ako aj vodcov izraelského národa a napokon pri jeho utrpení a smrti na kríži. Keď vojakova kopija prebodla Ježišovo mŕtve srdce, vtedy Simeonom predpovedaný meč bolesti celkom prenikol dušu jeho matky.

Toto Máriino utrpenie, spojené s vykupiteľským utrpením jej Syna, sa stalo pre mnohých kresťanov prameňom hlbšieho chápania, nádeje a sily v životných ťažkostiach. Preto si ju uctievajú ako trpiacu, bolestnú ("sedembolestnú") nielen jednotliví veriaci, ale aj celé spoločenstvá, ba i národy. Takto si ju ctí ako svoju patrónku aj slovenský národ. (15. september)

 

 

 

Mariánske modlitby

Najstaršou zachovanou modlitbou, ktorá zároveň patrí medzi najkrajšie liturgické hymny, je mariánsky chválospev Magnifikat - Velebí moja duša Pána. Je to ďakovná a prorocká pieseň Panny Márie zachytená v Lukášovom evanjeliu (1,46-55).

Z 3. stor. pochádza modlitba Pod Tvoju ochranu sa utiekame. Vznikla na Východe, kde sa rýchlo rozšírila. Ešte v 3. stor. prešla i na Západ.

Veľmi starý pôvod majú aj niektoré mariánske hymny a modlitby východnej liturgie. Niekedy v 6.-7. stor. vznikol známy hymnus Akathisos, ktorý v 9. stor. preložili do latinčiny. Západné kresťanstvo ho "znovuobjavilo" v novšom období a preložilo ho do viacerých moderných rečí.

Najznámejšia mariánska modlitba Zdravas´ Mária (Ave Maria) sa utvárala postupne spájaním jednotlivých častí. Ako je známe, modlitba sa skladá z troch častí: z anjelského pozdravenia (Zdravas´, Mária, milosti plná, Pán s Tebou"), pozdravenia Alžbety (Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života) a prosby veriacich (Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás...). Prvé dve časti sú prevzaté z Lukášovho evanjelia (Lk 1,28.42). V kresťanskom staroveku sa prvé dve časti používali oddelene, a to najčastejšie anjelské pozdravenie. V 6. storočí sa na Východe spájali už prvé dve časti (Severos Antiochijský). Na Západe sa objavuje toto spojenie v 7.-8. storočí (nápis v rímskom kostole S. Maria Antiqua). Niekedy koncom stredoveku (asi v 14. stor.) sa modlitba doplnila na dnešnú podobu a stala sa najrozšírenejšou ľudovou modlitbou.

Z častého opakovania modlitby Zrdavas´, Mária a jej používania namiesto 150 žalmov ("ľudový žaltár") sa vyvinula modlitba ruženca. Jej prvé počiatky siahajú do 11. storočia. Dnešná podoba ruženca vznikla v 15. storočí a jej šíriteľmi boli predovšetkým rehoľníci dominikáni. Roku 1475 vzniklo v Kolíne nad Rýnom prvé známe ružencové bratstvo.

Ďalšia známa mariánska modlitba Zdravas´, Kráľovná (Salve Regina) vznikla na Západe, a to pravdepodobne koncom 10. storočia. Od 12. stor. patrí medzi liturgické modlitby.

Napokon modlitba Rozpamätaj sa (Memorare) vznikla v dnešnej podobe v 15. storočí. No jej jednotlivé časti nachádzame už u sv. Bernarda (12. stor.)

Možno sa ešte krátko zmieniť o modlitbe Anjel Pána a mariánskych litániách. Zvyk zvoniť večer a spájať ho s modlitbou Anjel Pána vznikol v 13. stor. V ďalšom storočí pristúpilo aj ranné a o sto rokov neskôr aj poludňajšie zvonenie. Mariánske litánie sa začali objavovať už v 12. stor. Koncom stredoveku a začiatkom novoveku ich vzniklo veľké množstvo, takže pápež Klement VIII. si pokladal za povinnosť zakročiť. Roku 1601 zakázal všetky okrem tých, ktoré sa spievali v loretskej svätyni. Preto sa tieto mariánske litánie nazývajú aj loretánske.

 

Ľudová úcta Panny Márie

 

Charakteristickým znakom každej ľudovej nábožnosti sú jej výrazné vonkajšie rejavy. Tak je to aj s mariánskou nábožnosťou. V tomto smere má nepochybnú výhodu východná liturgia, ktorá bohatými obradmi ide väčšmi v ústrety ľudovému prežívaniu náboženských tajomstiev. Oproti tomu triezva, jednoduchá a azda príliš rozumove zameraná západná liturgia neuspokojuje dostatopčne túto požiadavku. Azda preto sa v západnom kresťanstve vyvinulo viac foriem mimoliturgickej ľudovej nábožnosti, pričom sa niektoré vyvíjajú nesprávnym smerom k poverčivosti alebo mágii. Zato ich Cirkev musí sledovať, usmerňovať, a keď treba, aj rozhodnými zásahmi uviesť na pravú mieru.

No správna ľudová nábožnosť má mnohé kladné hodnoty a tými obohacuje život Cirkvi. Okrem iného takáto nábožnosť pôsobivo dokazuje smäd človeka po Bohu, vzbudzuje v ňom veľkodušnosť a obetavosť, ktorá hraničí až s hrdinstvom pri vyznávaní viery.

Medzi narozšírenejšie formy mariánskej ľudovej nábožnosti patria púte. Po celom kresťanskom svete vzniklo veľa mariánskych pútnických miest. Veď len na našom malom Slovensku je ich niekoľko. Najznámejšie z nich sú Šaštín, Mariánka (Mariatal), Staré Hory, Levoča, Litmanová, Turzovka, Dechtice. Podobne je to aj v iných krajinách.

Uvedieme mená aspoň niektorých známych mariánskych pútnických miest. Na Morave je to Svatý Hostýn, v Čechách Svatá Hora Matky Boží u Příbrami, v Poľsku Jasna Góra v Čenstochovej, v Rakúsku Mariazell, v Taliansku Loretto, vo Francúzsku Lourdes (Lurdy), v Španielsku del Pilar v Zaragoze a Montserrat, v Portugalsku Fatima, v Mexiku Guadalupe.

Zo všetkých sú najznámejšie francúzske Lurdy, ktoré sa stali pútnickým miestom po zjaveniach Panny Márie svätej Bernadette Soubirousovej roku 1858. Zjavenia i nespočetné mimoriadne uzdravenia, ktoré sa dejú v Lurdoch až po naše časy, boli predmetom prísneho vyšetrovania cirkevných i svetských úradov, ako aj medzinárodnej lekárskej komisie. Všetky výsledky doterajších vyšetrení ukazujú, že udalosti v Lurdoch treba brať vážne. Preto sa stali Lurdy svedkom nielen náhlych uzdravení, ale aj pozoruhodných obrátení.

 

Mariánske sviatky podľa všeobecného cirkevného kalendára

 

Mariánska úcta v Cirkvi sa okrem iného prejavuje aj slávením mariánskych sviatkov. V priebehu doterajších dejín Cirkvi ich vzniklo veľa, no niektoré časom zanikli. Prinášame tu zoznam mariánskych sviatkov, ktoré sú vo všeobecnom cirkevnom kalendári po liturgickej úprave požadovanej Druhým vatikánskym koncilom. V zátvorke je uvedený liturgický stupeň patričného sviatku.

1. januára - Panna Mária Bohorodička (slávnosť)

11. februára - Panna Mária Lurdská (nezáväzná spomienka)

31. mája - Navštívenie Panny Márie (sviatok - na Slovensku 2. júla)

16. júla - Panna Mária Karmelská - Škapuliarska (nezáväzná spomienka)

5. augusta - Posviacka hlavnej rímskej baziliky Panny Márie (nezáväzná spomienka)

15. augusta - Nanebovzatie Panny Márie (slávnosť)

22. augusta - Panna Mária Kráľovná (spomienka)

8. septembra - Narodenie Panny Márie (sviatok)

15. septembra - Sedembolestná Panna Mária (na Slovensku slávnosť, vo všeob. kal. spomienka)

7. októbra - Panna Mária Ružencová (spomienka)

21. novembra - Obetovanie Panny Márie (spomienka)

8. decembra - Nepoškvrnené počatie Panny Márie (slávnosť)

2. sobota po Najsvätejšom Kristovom Tele a Krvi - Nepoškvrnené Sdrce Panny Márie (spomienka)

Okrem týchto sviatkov všeobecného kalendára jestvujú aj miestne mariánske sviatky, ktoré osobitne slávia niektoré krajiny, pútnicke miesta, kostoly, rehole alebo iné cirkevné organizácie.

Napokon ešte možno spomenúť, že koncilová liturgická reforma zmenila dva známe mariánske sviatky na sviatky Ježiša Krista. Tak niekdajší sviatok Hromníc alebo Očisťovania Panny Márie (2. februára) sa teraz slávi ako sviatok Obetovania Pána a bývalý sviatok Zvestovania Panny Márie (25. marca) sa teraz svätí ako sviatok Zvestovania Pána.

 

Zmysel a význam mariánskej úcty

 

Nepoškvrnené Srdce Panny MárieMariánska úcta mala počas celých cirkevných dejín zástancov i odporcov. V poslednom období sa k nej niektorí stavajú zdržanlivo z ohľadu na ekumenickú spoluprácu s kresťanskými spoločenstvami, ktoré odmietajú uctievanie Matky Ježiša Krista.

Spomedzi rozličných hodnotení mariánskej úcty, ktoré sa objavili v posledných rokoch, tu uvádzame slová pápeža Pavla VI. z apoštolskej exhortácie o mariánskom kulte - Marialis cultus z 2. februára 1974:

 

Úcta Cirkvi k Blahoslavenej Panne Márii patrí do samej podstaty kresťanského kultu. Túto úctu Cirkev vždy a všade vzdávala Matke Božej od žehnajúceho pozdravu Alžbety až po terajšie prejavy chvály a vrúcnej prosby...

Táto mariánska úcta má hlboké korene v zjavenom Božom slove a má pevný základ v pravdách katolíckeho učenia. Medzi ne patrí jedinečná dôstojnosť tej, ktorá je "matkou Božieho Syna, a preto aj milovanou dcérou Otca a svätyňou Ducha Svätého.Ona týmto vynikajúcim darom milosti značne prevyšuje všetky ostatné nebeské i pozemské stvorenia" (konc. konšt. Lumen Gentium, č. 53).

Mária spolupracovala pri najdôležitejľích udalostiach vykupiteľského diela svojho Syna. Jej svätosť bola úplná už pri nepoškvrnenom počatí, ale postupne vzrastala jej poslúchaním Otcovej vôle a na ceste utrpenia, ktorou kráčala, a tým neprestajne napredovala vo viere, nádeji a láske.

Ona má jedinečné poslanie a postavenie v Božom ľude, ktorého je zároveň najvznešenejším členom, najosvedčenejším vzorom a najláskavejšou Matkou. Ona neprestajne a účinne oroduje a je aj po svojom nanebovzatí veľmi blízka veriacim, čo ju vzývajú, i tým, čo nevedia, že sú jej synovia a dcéry.

Napokon jej sláva zušľachťuje celé ľudské pokolenie, ako ju obdivuhodne ospevuje Dante Alighieri: "Ty si tá, čo si tak veľmi zušľachtila ľudskú prirodzenosť, že jej Tvorca nepohŕdol stať sa jej tvorom." Mária totiž je z nášho rodu, je opravdivou dcérou Evy, hoci nemá účasť na vine tejto matky, a je naša skutočná sestra, ktorá žila tento pozemský život v pokore a chudobe, a tak mala v plnej miere účasť na našich osudoch.

K tomu dodávame, že uctievanie blahoslavenej Panny Márie má svoj hlbší dôvod v nevyspytateľnej a slobodnej Božej vôli. Keďže Boh je večná, božská láska, on koná všetko z lásky. On Pannu Máriu miloval a urobil jej veľké veci; miloval ju kvôli sebe, a miloval ju kvôli nám; daroval ju sebe a daroval ju nám. (Marialis cultus, č. 56)