Otázky a ďalšie dôležité informácie ku uzdravovaniu alebo oslobodeniu:

Modlitba

Malé deti sa pýtajú veľa otázok, sú nevinné, majú vieru a neboja sa o budúcnosť - veľkí ľudia sa o mňa postarajú, dôverujú, sú stále hladné, radostné, milujú a prejavujú emócie, stále sa hrajú, sú veľmi jednoduché, obdivujú hrdinov, sú otvorené, ľahko odpúšťajú, sú plné horlivosti a energie, úplne relaxujú, keď spia ...

/J. Dawson, RELaY 2002/.

Chceš byť ako dieťa - zdravý a slobodný, plný pokoja a radosti?

Ponúkame Ti modlitby za vnútorné (emocionálne) uzdravenie a oslobodenie.

 

Modlitba za vnútorné uzdravenie

Každý si nesieme životom rôzne zranenia a prežívame rôzne problémy. Prejaviť sa to môže v rovine telesnej, psychickej i duchovnej alebo aj vo všetkých naraz. V duchovnej oblasti uzdravenie spočíva v odpustení tým, ktorí nám ublížili. No nie je vždy nutné, aby sme sa v odpustení stretli s tými, ktorí nám ublížili (rodičmi, súrodencami, inými). Pretože ak by došlo k stretnutiu, mohlo by to priniesť ďalšie zranenia mne alebo tým druhým.

Druhý krok k uzdraveniu spočíva v tom, že prežijeme znovu zraňujúcu situáciu, ale tento krát už spolu s Ježišom. Napríklad: môžem si seba predstaviť ako malého chlapca (dievčatko), ktoré sa hnevá na svoju matku či otca, lebo ma nechcú objať, pričom ja veľmi po tom túžim. A túto emóciu ako malý chlapec (dievčatko) zdieľam teraz s Ježišom a takýmto spôsobom môže táto emócia vyjsť von, na povrch. Teda nehovorím o tom ako o niečom minulom, ale hovorím o tom s Ježišom. A keď o tom s Ježišom hovorím, môžem od neho prijať lásku. Ježiš môže toto prázdne miesto v srdci vyplniť.

Pozor nefunguje to ako mágia. Nemôžeme očakávať, že táto metóda prinesie okamžité uzdravenie. Často to trvá dlhšiu dobu a treba to opakovať.

Niekedy však potrebujeme nielen duchovné uzdravovanie, ale aj odbornú pomoc psychológa.

 

Modlitba za oslobodenie

Táto modlitba je založená na viere v Ježišov prísľub: „tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia ... v mojom mene budú vyháňať zlých duchov ...“ (Mk 16,17-18).

Mnohí jednotlivci i spoločenstva majú hlbokú vieru v tento Ježišov prísľub a praktizujú tzv. modlitbu za oslobodenie. Existuje viacero foriem tejto modlitby. Všetky však majú niekoľko spoločných prvkov: rozhovor, vyznanie viery, prijatie Ježiša za svojho osobného a jediného Pána i Vykupiteľa, odpustenie, zriekanie sa alebo autoexorcizmus, prosba o oslobodenie, prosba o naplnenie Duchom Svätým a požehnanie. Vždy sa počas týchto modlitieb číta Božie slovo (hlavne evanjelia a žalmy). Nie je nutné sa pridržiavať nejakých schém, odporúča sa to predovšetkým začiatočníkom, ktorí nemajú ešte skúsenosť s takouto modlitbou. Je však dôležité nechať sa viesť Duchom Svätým a prosiť o svetlo. Je veľmi dobre ak sú prítomní pri tejto modlitbe ľudia s darom rozlišovania duchov.

Stáva sa však v našich katolíckych spoločenstvách, že sa modlitba za oslobodenie zamieňa alebo zmiešava s exorcizmom. Medzi nami katolíkmi sú laici, ktorí pri modlitbe oslobodenia v Ježišovom mene vyháňajú priamo zlých duchov z ľudí, za ktorých sa modlia, pričom sa odvolávajú na prísľub z evanjelia (porov. Mk 16,17-18). Vidíme, že Ježiš dáva túto autoritu všetkým, ktorí budú v neho veriť. Avšak Cirkev obmedzila túto autoritu len pre tých, ktorých k tomu výslovne poveruje. V pravoslávnej Cirkvi túto autoritu ma každý kňaz, a v protestantských cirkvách aj veľa laikov. A tak sa stáva, že aj v Katolíckej cirkvi vedúci komunít a spoločenstiev napodobňujú svojich protestantských bratov a vyháňajú démonov vlastnou autoritou. Áno, je to autorita, ktorú Ježiš dáva všetkým, ale Cirkev z opatrnosti, a preto, aby nás chránila, obmedzila túto autoritu len na niekoľkých jednotlivcov.

Aký je rozdiel medzi exorcizmom a modlitbou oslobodenia?

Exorcizmus spočíva v priamom oslovení a rozkázaní zlým duchom, aby odišli z danej osoby (por. Rímsky rituál, XII). Toto je výslovne zakázané. Spoločenstvo môže praktizovať modlitbu za oslobodenie a nie exorcizmus. Exorcizmus môže vykonávať len biskup, alebo kňaz výslovne poverený diecéznym biskupom (por. Kódex kanonického práva, kan. 1172). Taktiež práve z tohto dôvodu 29. 9. 1985 vydala Kongregácia pre náuku viery list pre všetkých ordinárov (diecéznych biskupov), v ktorom:

1. pripomenula platnosť kan. 1172

§ 1. Nikto nemôže zákonne vykonávať exorcizmy nad posadnutými, ak nedostal osobitné a výslovné povolenie miestneho ordinára.

§ 2. Toto povolenie má miestny ordinár udeliť iba presbyterovi, ktorý sa vyznačuje nábožnosťou, učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou života.

2. zakázala veriacim používať formuly exorcizmu, ktoré pochádzajú od pápeža Leva XIII.;

3. je dovolené veriacim používať len modlitbu k Michalovi Archanjelovi;

4. biskupi majú bdieť nad tým, aby tí, ktorí nemajú požadované poverenie, neviedli zhromaždenia, pri ktorých sa konajú modlitby za oslobodenie (ani v prípade, že nejde o skutočné posadnutie), pri ktorých sa obracia pozornosť priamo na démonov a objavuje sa snaha poznať ich mena;

5. pripomenutie týchto noriem nemá v žiadnom prípade odradiť veriacich, aby sa modlili za oslobodenie od Zlého ako nás to naučil Ježiš (por. Mt 6,13).

Modlitba oslobodenia spočíva v modlitbe príhovoru, teda v prosebnej modlitbe; v žiadnom prípade nie v rozkazovaní zlým duchom či silám. Ide vlastne o modlitbu prosby, aby Ježiš svojou mocou oslobodil daného človeka. Vzorom môžu byť tzv. menšie exorcizmy z obradov Iniciačných sviatosti dospelých, ktoré sa môžu modliť v období evanjelizácie alebo v rozličných okolnostiach aj laici (por. body č. 109-118 a 373). Je však možne v Ježišovom mene lámať moc prekliatia a zlorečenia vysloveného nad danou osobou (je to veľmi účinné, ak to robí kňaz pri sviatosti zmierenia), a taktiež moc zlého vplyvu zo strany iných ľudí alebo predkov.

Takže pri modlitbe oslobodenia nemôžeme hovoriť: „V Ježišovom mene ti rozkazujem zlý duch ...“, ale obraciame sa k Ježišovi a prosíme ho: „Pane vyžeň z tohto brata, sestry zlého ducha mocou svojho mena, mocou svojej krvi ...“. Môžeme pomenovať zlého ducha, ktorý útočí na človeka, za ktorého sa modlíme. Môže to byť napríklad nečistý duch, duch sexuality, duch hnevu, duch závisti, pýchy, a pod. Ale nemôžeme priamo osloviť zlého ducha, aby vyšiel. Môžeme vždy len žiadať Ježiša, aby to urobil mocou svojej krvi. Cirkvi dáva toto obmedzenie preto, aby nás chránila. Teda nerobme to, ani nenavádzajme k tomu iných, ani to nedovoľme nikomu robiť v našich spoločenstvách.

Čo to je autoexorcizmus?

Autoexorcizmus môžeme zaradiť ku skutkom pokánia. Ježiš dáva autoritu vyháňať zlých duchov všetkým, ktorí budú v neho veriť. Cirkev obmedzila túto autoritu len pre tých, ktorých k tomu výslovne poveruje. Ale v tomto prípade táto moc sa vzťahuje priamo na mňa a voči mne. Vyháňam démonov zo seba, svojho vnútra, nie z iných ľudí či miest. Mám plnú autoritu v tom, aby som vyháňal démonov, ktorí útočia na moju osobu.

Konkrétne: Predstavte si, že cítim útok na svoju sexualitu alebo akúkoľvek inú oblasť mojej osobnosti. Po sv. prijímaní, keď som skutočne najviac naplnení Bohom, môžem vstúpiť do priameho zápasu s diablom napríklad cez takúto modlitbu: "V Ježišovom mene ti nečistý duchu prikazujem, aby si vyšiel!" Prikazujem zlému duchu, lebo mi dal k tomu Ježiš moc, keď povedal, že je to znak toho, že som uveril. Ja vyháňam démona ako pokrstený a posvätený človek. Konám to v mene Ježišovom. Môžem aj pomenovať zlého ducha, ktorý na mňa útočí. Takže to môže byť napríklad nečistý duch, duch sexuality, duch hnevu, duch závisti, duch pýchy a pod..

Ježiš nás ďalej učí, že ak vyženieme démona s nejakého priestoru, zostáva po ňom prázdne miesto. A diabol, ktorého sme vyhnali hľadá ďalších démonov, ktorí sú horší ako on. Keď sa vráti a nájde dom prázdny, tak ho obsadí ešte silnejšie. Preto je veľmi dôležite, aby sme ten dom (miesto) nenechali prázdny. Takže keď vyháňam zlého ducha, musím ešte pridať prosbu k Duchu Svätému, aby prišiel a natrvalo obýval tu časť v mojom vnútornom dome, ktorú zlý duch opustil. Konkrétne: Ak vyháňam zlého ducha nečistoty, tak potom prosím Ducha Svätého - ducha čistoty, aby obsadil túto komnatu môjho srdca. Ak vyháňam zo svojho vnútra zlého ducha pýchy, tak potom vzývam Ducha Svätého - ducha pokory, aby prebýval v mojej duši. Ak vyháňam zlého ducha sexuality, tak vzývam Ducha Svätého - ducha čistoty, aby ma naplnil, a pod.. 

 

 

Proste, hľadajte a klopte

Nebojte sa prosiť Boha o uzdravenie.

Naše modlitby za uzdravenie priniesli prekvapujúce výsledky. Niektorým ľuďom Ježiš pomohol zbaviť sa zlých spomienok, iných priviedol k pokániu, ďalší vďaka nemu boli ochotní odpustiť a iných zase zbavil bremena viny alebo hanby. Vo všetkých týchto prípadoch ľudia pomerne ľahko uverili, že Boh ich chce duševne uzdraviť.

O telesnom uzdravení však máme zvyčajne viac pochybností. Určite je to najmä preto, lebo výsledky vnútorného uzdravenia – ktoré často vidno až po čase – nie sú zďaleka také jednoznačné ako pri telesnom uzdravení.

Príliš často pochybujeme, či nás Boh chce použiť ako nástroj uzdravenia. Pochybujeme o Bohu, aj keď Biblia je plná príbehov o obyčajných ľuďoch ako sme my sami, ktorí zázračne uzdravujú. Jeden zo spôsobov, ako možno prekonať takéto pochybnosti, je modliť sa len za malé telesné uzdravenia, ako napríklad za uzdravenie bolestí hlavy, žalúdka, detské škrabance a odreniny a podobne.

Uzdravujúca sila lásky

Keď pôsobíme na farských misiách alebo na duchovných cvičeniach, napriek vlastným pochybnostiam venujeme rovnaký čas a energiu telesnému aj duševnému uzdraveniu. Niekedy príde požiadať o modlitbu toľko ľudí, že niektoré z  modlitbových stretnutí trvajú viac než štyri hodiny. Väčšina telesných problémov, s ktorými ľudia za nami prichádzajú, sú len drobnosti: bolesť chrbta, žalúdočné ťažkosti, únava či prejedanie sa. Občas za nami príde niekto s rakovinou alebo s chorobou srdca, no väčšinou sú to menšie choroby.

Nech je už choroba či potreba akákoľvek, všetky tieto udalosti majú jednu spoločnú myšlienku. Či dôjde k uzdraveniu, alebo nie, človek, za ktorého sa modlíme, je hlboko dojatý láskou a súcitom modliacej sa skupiny. Dalo by sa čakať, že takto sa prejaví ten, kto má duševnú bolesť. Veď každý, kto má duševnú bolesť, je obzvlášť vďačný za lásku iného človeka. No aj ľudia trpiaci telesne nachádzajú povzbudenie, posilnenie a nádej – aj keď sa telesne vždy neuzdravia. Zdá sa, akoby skúsenosť lásky, ktorú zanechá modlitba skupiny, mala svoj vlastný uzdravujúci účinok.

Tajomstvo utrpenia

Nevieme, prečo Boh niekedy uzdravuje a inokedy nie. Raz sa to dozvieme. No dovtedy to bude súčasťou Kristovho tajomstva, niečím, čo zostane ukryté nášmu obmedzenému ľudskému poznaniu.

Apoštol Pavol mal veľký dar uzdravovania. Ako čítame vo Svätom písme, keď priniesli chorým kúsky odevu, ktorými sa ho dotkli, „neduhy ich opúšťali“ (Sk 19, 12). No aj keď mal tento veľký dar, nemohol vyliečiť Timotejov žalúdok (1 Tim 5, 23), ani Trofima v Miléte (2 Tim 4, 20), či Epafrodita v Ríme ( Flp 2, 25–27). Sám Pavol mal „telesnú slabosť“ (Gal 4, 13) a „osteň v tele“, ktoré Boh neuzdravil (2 Kor 12, 7–9). Bol pôvodcom týchto chorôb hriech, či nedostatok viery? Asi ani jedno. Boli to muži viery, ktorí prijali, čo im Boh nadelil, a celý život verili Božej vôli.

Joe Difato, vydavateľ tohto časopisu, má devätnásťročnú dcéru Christine. Keď mala päť rokov, stratila pre rakovinu zrak. Joe so ženou Feliciou sa neustále modlili a modlia za jej uzdravenie. Samozrejme, že by boli šťastní, keby ju Boh uzdravil, a nestrácajú nádej. Zároveň si uvedomujú, že ich modlitby sú len prosbami k Bohu. Christine je v Božích rukách – on urobí, ako sám chce. A predsa Christine je ich najšťastnejším dieťaťom. Neustále povzbudzuje celú rodinu svojou odvahou a dôverou v Boha, ktoré prežíva každý deň. Má slepeckého psa a študuje na významnej univerzite, vzdialenej od domova viac než štyristo kilometrov. Chcela by sa uzdraviť, ale prijala svoje obmedzenie. Možno je to Boží zámer, že Christine je slepá. Veď sám Ježiš povedal, že choroba môže byť na Božiu slávu (Jn 11, 4). Napokon ona i jej rodina museli nájsť rovnováhu medzi modlitbou a vierou v uzdravenie a ochotou povedať: „Pane, nech sa stane tvoja, nie naša vôľa.“

Proste, hľadajte a klopte

Na druhej strane, modliť sa len „Pane, nech sa stane tvoja vôľa“ môže viesť až k postoju, ktorý zabraňuje Bohu konať. Bol by Bartimej uzdravený, keby nekričal na Ježiša (Mk 10, 47–48)? Vstal by Lazár z mŕtvych, keby jeho sestry neprosili Ježiša, aby prišiel (Jn 11, 3)? Bol by uzdravený stotníkov sluha, keby nešiel jeho pán za Ježišom (Mt 8, 5–7)? A čo Jairus? Padol Ježišovi k nohám a prosil o uzdravenie svojej dcéry (Lk 8, 41). Uzdravila by sa bez jeho pričinenia?

Tieto a mnohé podobné príbehy nám dosvedčujú, že duchovný princíp utiekania sa k Ježišovi platí rovnako pre naše telesné, ako aj duchovné potreby. Keď nám Ježiš povedal, aby sme prosili, hľadali a klopali, nemal na mysli len duchovné potreby. Boh chce, aby sme prosili o uzdravenie. Dokonca nám aj povedal: „Ja, Pán, som tvoj lekár“ (Ex 15, 26).

Ako často máme prosiť o telesné uzdravenie? Neustále – o veľké aj malé veci. Môžeme dokonca povedať, že za chorého človeka treba prosiť až dovtedy, kým necítime, že čas jeho smrti sa už blíži a Boh ho volá domov. Dovtedy je dobré a správne, že sa modlíme za telesné uzdravenie. Modlitba za uzdravenie je ako záhrada, na ktorú dopadá slnečné svetlo. Čím viac modlitieb (alebo slnka), tým väčšie je uzdravenie (teplo, potrava a sila).

Ak si chorý alebo sa modlíš za chorého človeka, riaď sa Svätým písmom. Popros členov rodiny alebo predstavených cirkvi, aby sa s tebou modlili a pomazali ťa v mene Pánovom. „Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví“ (Jak 5, 15).

Pánove zámery ostávajú pred nami ukryté

Istá žena mala dvanásť rokov krvotok (Mk 5, 25–34). Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.

Tento pozoruhodný príbeh nám ukazuje, že niekedy je naša ľudská snaha márna. Môže nás uzdraviť len Boh. Presvedčenie, že lieky nie sú vždy jedinou, alebo úplnou odpoveďou, je neustále silnejšie, a to aj medzi samotnými lekármi. Čoraz viac lekárov uznáva silný, pozitívny vzťah medzi vierou a lekárskou liečbou.

Uznávaní vedci ako Dr. Dale Matthews, profesor medicíny na Univerzite v Georgetowne, a Dr. Harold Koenig, riaditeľ Náboženského a lekárskeho centra na Duke University, nadobudli presvedčenie, že viera a fyzické uzdravenie sú navzájom prepojené. Príbeh na strane XX upozorňuje na niektoré výsledky ich výskumu a dokazuje, že keď sa k Bohu modlíme, on koná.

Verte Ježišovi

Je dôležité, aby sme verili Ježišovej túžbe telesne nás uzdraviť. On je všemohúci Boh. Má moc nad všetkými chorobami. On je Pán, „ktorý lieči všetky tvoje neduhy“ (Ž 103, 3). Proste Ježiša, aby vám pomohol prekonať pochybnosti. Verte v neho a v jeho prisľúbenia. Ježiš nám to sám zdôrazňoval: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11, 24). Povedal: „Ak vo svojom srdci nezapochybuješ, ale uveríš, že sa stane, čo si povedal, stane sa ti to“ (Mk 11, 23).

Teraz záleží len na vás. Začnite prosiť Ježiša, aby vás alebo vášho blížneho vyliečil z choroby. Niekedy je dobré „prikázať“ chorobe, aby odišla „v mene Ježiša“ (Sk 3, 6). Stačí na to len chvíľa. Potom položte ruky na chorého a modlite sa, ak treba, každý deň. Môžete sa modliť sami, s rodinou a s príbuznými alebo s celým veriacim spoločenstvom. Ak uznáte za vhodné, pozvite aj susedov, aby sa s vami spojili v modlitbe. Môžu sa pridať aj ľudia so slabou vierou, pochybujúci. Len vytrvajte v modlitbe a nestrácajte odvahu. Nasledujte príklad Ježiša, jeho prvých učeníkov a celého zástupu svätých a hrdinov, ktorí tu boli pred nami. V mene Ježiša, nech všetci pocítime jeho uzdravujúci dotyk!

 

„V Ježišovom mene“


Modlitba za telesné uzdravenie
Francis MacNutt

Asi najťažšie spomedzi všetkých druhov uzdravenia uveríme telesnému uzdraveniu. Je oveľa ľahšie uveriť, že modlitba môže viesť k pokániu alebo môže človeka psychicky zmeniť. V modlitbových skupinách, ktoré poznám, sa však pravidelne dejú skutočné telesné uzdravenia. Často desiatky alebo viac uzdravení sa stane na konferenciách, keď sa modlíme za chorých.

Ak teda máte vieru, že Pán aj dnes uzdravuje ľudí tak, ako ich uzdravoval pred dvetisíc rokmi, naučte sa modliť za chorých. Hoci telesné uzdravenie môže byť skúškou vašej viery (už ste sa niekedy modlili za slepého?), je to tá najjednoduchšia forma modlitby. Je oveľa jednoduchšia a kratšia, než, povedzme, modlitba za vnútorné uzdravenie.

Kľúčom je odvaha

Keď sa modlíme po prvýkrát, vyžaduje si to odvahu. Kedysi som bol veľmi hlúpy. Mal som pocit, že predstieram, že som ktosi výnimočný, hoci som vedel, že som len obyčajný človek. Kto som bol, aby som si myslel, že som veľký uzdravovateľ? Bola to falošná pokora, lebo sám Ježiš učil svojich nasledovníkov, aby sa modlili za chorých. Je teda zrejmé, že uzdravenie si často vyžaduje viac odvahy než viery.

Aká je to radosť, keď zistíme, že Boh naozaj odpovedá na naše modlitby! Spontánne z nášho srdca pramení oslava Boha. Ak veríte, že Ježiš by mohol použiť vaše modlitby a niekoho uzdraviť, tu je zopár jednoduchých krokov, ktoré sa treba naučiť. Ľahko si ich zapamätáte.

Máme priateľov misionárov v Latinskej Amerike, ktorí učia chudobných ľudí modliť sa za chorých. Hovoria, že asi 80 % týchto nevzdelaných ľudí je uzdravených alebo sa im výrazne zlepší zdravotný stav. Neexistuje jednotná metóda alebo technika, ktorá vždy prinesie výsledky. Boh chce, aby sme záviseli na ňom, nie na technike. Existujú však jednoduché kroky, ktoré pramenia zo samotnej podstaty modlitby za uzdravenie. Chcem vám o nich povedať.

Rozlišujúce srdce

Prvý krok spočíva v tom, že máme vždy počúvať, aby sme zistili, za čo sa máme modliť. Práve tak ako prvý krok lekára, ktorého navštívil pacient, spočíva v tom, aby zistil, čo má liečiť, tak aj my musíme zistiť, za čo by sme sa mali modliť. Lekár hľadá správnu diagnózu. Pri modlitbe za uzdravenie hľadáme správnerozlišovanie.

Naozaj počúvame dvoch: človeka, ktorý žiada o modlitbu, a Boha, ktorý nám niekedy odhalí skutočnú diagnózu, keď človek nevie s istotou, kde je problém. Keď takto počúvame, Duch prichádza, aby nás osvietil, za čo sa máme modliť. Niektorí ľudia získavajú toto poznanie vo forme určitých mentálnych obrazov alebo verbálnych vyjadrení. Pre mnohých z nás však poznanie, za čo sa máme modliť, prichádza veľmi prirodzene, skôr ako jednoduchá intuícia.

Nemusíme si byť istí, či nás inšpiroval Boh alebo nie. Skúsenosťou sa učíme filtrovať svoje intuície a zisťovať, čo v praxi funguje. Keď som postupoval podľa intuície a zisťoval som, za čo sa mám modliť, človek, za ktorého som sa modlil, mi povedal, že som sa dotkol tých vecí, ktoré priamo nespomenul, ale tajne dúfal, že sa za ne budem modliť. Keď tieto intuície fungujú, naučíte sa dôverovať, že Boh cez ne koná.

Okrem počúvania človeka by sme mali byť vnímaví na vnuknutia Ducha, ktorý nás môže osvietiť najmä vtedy, keď nevieme, za čo sa máme modliť. Nie je správne, aby sme sa neprimerane sústredili na príznaky a problémy. Chorobu prekoná hojnosť Ježišovho zdravia a života. Tma a nevedomosť sa rozptýlia v žiare jeho svetla.

Uzdravujúci prúd

Keď sa modlíme za chorých, obyčajne kladieme ruky na človeka, za ktorého sa modlíme: „Kládli na chorých ruky a oni ozdraveli“ (Mk 16, 18). Určite to nie je to najdôležitejšie. Preto ak si myslíte, že človek, za ktorého sa modlíte, by bol v rozpakoch alebo by sa cítil príjemnejšie, keby ste neboli pri ňom tak blízko, potom buďte v každom prípade citliví. Ale ak je to v poriadku, táto novozákonná prax má niekoľko výhod.

Predovšetkým k chorému človeku prúdi teplý prúd uzdravujúcej sily. Nie sme si istí, čo presne sa deje, keď cítime tento prúd, ale je to ako prenos životodarnej sily. Sám Ježiš zažil ten prúd sily tak, že ho pocítil:

Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. Ježiš sa spýtal: „Kto sa ma to dotkol?“ Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa!“ Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.“ (Lk 8, 43 – 46)

Často zažijeme rovnaký prenos sily. Niekedy je to ako jemný elektrický prúd, ale častejšie ako teplý prúd. Nech je to čokoľvek, často sa to spája s uzdravením. Takmer cítime, že je to prenos života.

Ľudia s darom uzdravovania hovoria o istom druhu „ponárajúcej modlitby“, pri ktorej ponárame človeka do modlitby Božej lásky. Počas 30 rokov modlitieb za chorých sme zistili, že nesmierne pomôže, keď strávime istý čas s človekom a pomôžeme mu, aby sa ponoril do Božej prítomnosti. Je to ako liečba Božím ožarovaním: čím dlhšie je choroba v silovom poli Božej lásky, tým skôr oslabne a napokon zmizne.

Ako sa modliť

Keď sa modlíme za chorého človeka, môžeme byť spontánni a improvizovať pri modlitbe za uzdravenie. Môžeme zaujať nejakú polohu, ktorá je pre nás pohodlná – môžeme sedieť, kľačať alebo stáť. Pri takejto polohe môžeme zabudnúť na seba, uvoľniť sa a sústrediť sa na Božiu prítomnosť. Upriamime svoje srdce i myseľ na Otca alebo Ježiša. Vieme, že len skrze ich lásku sa niečo môže stať. Najprv pozdravíme a chválime Boha, potom sa môžeme zamerať na samotnú prosbu.

Väčšina tých, ktorí sa modlia za uzdravenie, hovoria, aby sme boli v modlitbe konkrétni. Potom si máme čo najjasnejšie predstaviť to, čo má Boh uzdraviť. Ak sa napríklad modlíme za uzdravenie zlomenej kosti, môžeme prosiť Pána, aby odstránil každú infekciu, aby podnietil rast buniek, ktoré sú potrebné na obnovenie kosti a vyplnil všetky medzery. Takáto konkrétna požiadavka oživuje našu vieru, keď si vo svojej predstavivosti zobrazujeme, za čo sa modlíme. Tiež to podnecuje vieru chorého človeka, keď počúva a vo svojej mysli si predstavuje to, o čo prosíme Boha, aby uskutočnil. To mu pomôže aktívnejšie sa zapojiť do modlitby, hoci nič nehovorí.

Na druhej strane niektorí z nás – vrátane mňa – povahovo nemáme veľkú predstavivosť. Je oveľa ľahšie zanechať predstavivosť a jednoducho prosiť Boha, aby veľmi konkrétne uzdravil človeka.

S dôverou a vďakyvzdávaním

Dlho existovala určitá tradícia, ktorá väčšinu z nás viedla k tomu, aby sme všetky svoje modlitby zakončili vetou: „Ak je to tvoja vôľa.“ Samozrejme, táto veta znamená, že nepoznáme Božiu vôľu, takže nemáme istotu, že všetko, o čo prosíme, aj dostaneme. To je pravda. Ale dodatok „ak je to tvoja vôľa“ môže oslabiť modlitbu, ak touto vetou máme na mysli toto: „Neverím, že sa niečo stane.“ To je veľmi vzdialené od Ježišových slov: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ (Mk 11, 24).

Ak si myslíme, že Boh vždy odpovedá na naše modlitby (nie vždy tak, ako si myslíme, že odpovie, avšak vždy), prirodzene budeme mať vrúcnu túžbu poďakovať sa mu. Môžeme sa mu poďakovať aj počas modlitby: „Ďakujem ti, Pane, že už teraz posielaš svoju uzdravujúcu lásku a silu a odpovedáš na modlitbu.“ Mal by nám byť vlastný postoj svätého Pavla: „O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu“ (Flp 4, 6).