Homília pápeža Františka na štadióne v Sarajeve: Blahoslavení tvorcovia pokoja
Príchod pápeža Františka na štadión Koševo v Sarajeve - AP
06/06/2015 12:12
POSUŇ ĎALEJ:
2015:
Vatikán/Sarajevo 6. júna - Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka, prednesenej 6. júna 2015 pri slávení svätej omše na štadióne Koševo v Sarajeve za účasti 65-tisíc veriacich z Bosny a Hercegoviny a blízkych krajín.
Drahí bratia a sestry,
v biblických čítaniach, ktoré sme si vypočuli, viackrát zaznelo slovo „pokoj“. Vynikajúce prorocké slovo! Pokoj je Božím snom, je Božím plánom pre ľudstvo, pre dejiny, spolu s celým stvorením. A je to plán, ktorý sa neustále stretáva s opozíciou zo strany človeka a zo strany Zlého. Aj v našej dobe sa túžba po pokoji a úsilie o jeho vybudovanie zrážajú s faktom, že vo svete prebiehajú početné ozbrojené konflikty. Je to istý druh tretej svetovej vojny, ktorá sa bojuje „po kúskoch“, a v kontexte globálnej komunikácie sa vníma atmosféra vojny.
Sú tu ľudia, ktorí chcú túto atmosféru vytvárať a úmyselne podnecovať, osobitne tí, ktorí sa snažia o zrážku rozličných kultúr a civilizácií, ale tiež aj tí, ktorí špekulujú s vojnami, aby predávali zbrane. Ale vojna znamená deti, ženy a starcov v utečeneckých táboroch; znamená násilné presídľovanie; znamená zničené domy, cesty a továrne; znamená to predovšetkým množstvo zmarených životov. Vy to dobre poznáte, pretože ste to zakúsili práve tu: koľko utrpenia, koľko ničenia, koľko bolesti! Dnes, drahí bratia a sestry, sa znova dvíha z tohto mesta výkrik Božieho ľudu a všetkých mužov a žien dobrej vôle: nikdy viac vojnu!
Uprostred tejto atmosféry vojny, ako slnečný lúč, ktorý prechádza oblakmi, zaznieva Ježišovo slovo v evanjeliu: «Blahoslavení tí, čo šíria [vytvárajú] pokoj» (Mt 5,9). Je to výzva, ktorá je stále aktuálna a platí pre každú generáciu. Nehovorí «Blahoslavení tí, čo hlásajú pokoj»: všetci sú schopní ho hlásať, a to aj pokryteckým spôsobom, alebo dokonca klamstvom. Nie. Hovorí: „Blahoslavení tí, čo šíria [vytvárajú] pokoj“, teda tí, ktorí ho vytvárajú. Vytvárať pokoj je dômyselná umelecká práca: vyžaduje si zápal, trpezlivosť, skúsenosť a vytrvalosť. Blahoslavení sú tí, ktorí zasievajú pokoj svojimi každodennými činmi, postojmi a skutkami služby, bratstva, dialógu, milosrdenstva... Áno, týchto «budú nazývať Božími synmi», pretože Boh zasieva pokoj vždy a všade. V plnosti časov zasial do sveta svojho Syna, aby sme mali pokoj! Vytvárať pokoj je prácou, ktorú musíme konať každý deň, krok za krokom, neúnavne.
A ako sa vytvára, ako sa buduje pokoj? Pripomenul nám to zásadným spôsobom prorok Izaiáš: «Účinkom pravdy bude pokoj [Konať spravodlivo prinesie pokoj]» (32,17). Výrok „Opus iustitiae pax“, podľa verzie Vulgáty, sa stal slávnym mottom, ktoré si rovnako prorocky zvolil pápež Pius XII. Pokoj je dielom spravodlivosti. Aj tu: nie je to akási spravodlivosť vyhlasovaná, teoretická, naplánovaná... ale spravodlivosť uskutočňovaná a žitá. A Nový zákon nás učí, že plným uskutočnením spravodlivosti je milovať svojho blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,39; Rim 13,9). Keď sa s Božou milosťou riadime týmto prikázaním, ako sa menia veci! Pretože sa meníme my! Tá osoba, ten národ, v ktorých som videl nepriateľov, majú v skutočnosti tú istú moju tvár, moje srdce, moju dušu. Máme toho istého Otca na nebesiach. Teda skutočnou spravodlivosťou je robiť tej osobe, tomu národu to, čo by som chcel, aby robili mne, môjmu národu (porov. Mt 7,12).
Svätý Pavol nám v druhom čítaní ukázal, ktoré postoje sú potrebné na konanie pokoja: „Oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!“ (3,12-13).
Toto sú postoje, aby sme sa stali „umeleckými tvorcami“ pokoja v každodennom živote, tam kde žijeme. Nenahovárajme si ale, že toto závisí iba od nás! Upadli by sme tak do iluzórneho moralizovania. Pokoj je Božím darom, nie v magickom zmysle, ale preto, lebo On svojim Duchom môže vtlačiť tieto postoje do našich sŕdc a nášho tela, a tak z nás urobiť skutočné nástroje svojho pokoja. A idúc do hĺbky apoštol hovorí, že pokoj je Božím darom, pretože je ovocím jeho zmierenia s nami. Iba prijatím zmierenia s Bohom sa človek môže sa stať tvorcom pokoja.
Drahí bratia a sestry, dnes spoločne prosíme Pána, na príhovor Panny Márie, o milosť mať jednoduché srdce, milosť trpezlivosti, milosť zápasiť a pracovať pre spravodlivosť, byť milosrdní, pracovať pre pokoj, rozsievať pokoj, a nie vojnu a nezhody. Toto je cesta, ktorá robí šťastnými a blahoslavenými.
(Preklad: Slovenská redakcia VR
Anjel Pána so Svätým Otcom: Atmosféra viery dáva rodine silu v skúškach
Vatikán 28. decembra 2014– Vo sviatok Svätej rodiny sa veriaci na poludnie zhromaždili vo Vatikáne, aby sa zúčastnili na modlitbe so Svätým Otcom spojenej s požehnaním. Zaplnili celé Námestie Svätého Petra i s priľahlým priestorom vyústenia ulice Via della Conciliazione. Pápež František sa im prihovoril týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V túto prvú nedeľu po Narodení Pána, keď sme ešte ponorení v radostnej atmosfére sviatku, nás Cirkev pozýva kontemplovať Svätú nazaretskú rodinu. Dnešné evanjelium nám predstavuje Pannu Máriu a svätého Jozefa vo chvíli, keď štyridsať dní po Ježišovom narodení prichádzajú do Jeruzalemského chrámu. Robia tak v náboženskej poslušnosti voči Mojžišovmu zákonu, ktorý predpisuje obetovať prvorodeného Pánovi (porov. Lk 2,22-24).
Môžeme si predstaviť túto maličkú rodinku, uprostred toľkých ľudí, vo veľkých nádvoriach chrámu. Nebije do očí, neodlišuje sa... A predsa nezostane nepozorovaná! Dvaja starci, Simeon a Anna, pobádaní Duchom Svätým, pristupujú a vzdávajú chvály Bohu za to Dieťa, v ktorom spoznávajú Mesiáša, svetlo národov a spásu Izraela (porov. Lk 2,22-38). Je to moment jednoduchý, no bohatý na proroctvo: stretnutie medzi dvojicou mladých manželov, naplnených radosťou a vierou pre Pánove milosti, a dvoch starcov, ktorí sú tiež plní radosti a viery pôsobením Ducha Svätého. Kto im umožnil, aby sa stretli? Ježiš. Ježiš im dáva stretnúť sa: mladí a starí. Ježiš je ten, kto zbližuje generácie. Je tým zdrojom lásky, ktorá zjednocuje rodiny a osoby, prekonávajúc každú nedôveru, každú izolovanosť, každý odstup. Toto nás núti myslieť aj na starých rodičov: aká je dôležitá ich prítomnosť, prítomnosť starých rodičov! Aká je cenná ich úloha v rodinách a v spoločnosti! Dobrý vzťah medzi mladými a starými je rozhodujúci pre život občianskeho a cirkevného spoločenstva. A tak, pri pohľade na týchto dvoch starých ľudí, týchto dvoch starkých Simeona a Annu, pozdravme z tohto miesta potleskom všetkých starých rodičov sveta! [aplauz]
Odkaz, vychádzajúci od Svätej rodiny je predovšetkým odkazom viery. V rodinnom živote Márie a Jozefa je Boh naozaj v strede, a je to v osobe Ježiša. Z tohto dôvodu je Nazaretská rodina svätou. Prečo? Pretože sa sústreďuje na Ježiša.
Keď rodičia a deti spoločne dýchajú túto atmosféru viery, vlastnia energiu, ktorá im umožňuje čeliť aj náročným výzvam, ako to ukazuje skúsenosť Svätej rodiny, napríklad pri dramatickej udalosti úteku do Egypta: je to tvrdá skúška.
Malý Ježiško so svojou matkou Máriou a so svätým Jozefom sú ikonou rodiny, ktorá je prostá, ale plná jasu. Svetlo, ktoré vyžaruje, je svetlom milosrdenstva a spásy pre celý svet, svetlom pravdy pre každého človeka, pre rodinu ľudstva a pre jednotlivé rodiny. Toto svetlo, ktoré vychádza zo Svätej rodiny, nás povzbudzuje, aby sme vnášali ľudské teplo do tých rodinných situácií, v ktorých z rozličných príčin chýba pokoj, chýba zhoda, chýba odpustenie. Nech nechýba naša konkrétna solidárnosť zvlášť voči rodinám, ktoré prežívajú zvlášť ťažké situácie pre choroby, chýbajúcu prácu, diskriminácie, sú nútené emigrovať... A tu sa na chvíľu zastavme a v tichu prosme za všetky tieto rodiny v ťažkostiach, či už sú to problémy zdravotné, so zamestnaním, diskrimináciou, emigráciou, či sú to vzájomné nedorozumenia alebo aj nejednota, rozdelenie. V tichu sa modlime za tieto rodiny...“
Po chvíli ticha sa pápež František spolu s celým námestím pomodlil Anjel Pána a udelil požehnanie. Po ňom prosil za obete leteckého nešťastia na linke z Indonézie do Singapuru a tiež i za záchrannú akciu v ústí Jadranského mora. -jb-
Prejav pápeža Františka v Európskom parlamente:
Príhovor pápeža Františka na pôde Európskeho parlamentu v Štrasburgu 25. novembra 2014
Pán prezident, dámy a páni viceprezidenti,
vážení europoslanci,
osoby pracujúce na rôznych postoch v tejto rokovacej sále,
drahí priatelia,
ďakujem vám za pozvanie prehovoriť pred touto inštitúciou, podstatnou pre život Európskej únie, a za možnosť, ktorú mi ponúkate, aby som prostredníctvom vás oslovil vyše päťsto miliónov občanov, ktorých zastupujete v 28 členských štátoch. Chcem vyjadriť osobitnú vďačnosť vám, pán prezident parlamentu, za srdečné slová na uvítanie, ktorými ste sa na mňa obrátili v mene všetkých zložiek zhromaždenia.
Moja návšteva sa koná po vyše štvrťstoročí od návštevy pápeža Jána Pavla II. Mnoho sa zmenilo od tých dní v Európe a v celom svete. Neexistujú viac proti sebe stojace bloky, ktoré vtedy rozdeľovali kontinent na dvoje a pomaly sa napĺňa túžba, aby sa «Európa, pozostávajúca zo suverénnych slobodných inštitúcií, mohla jedného dňa rozrásť do rozmerov, ktoré sú dané geograficky a ešte skôr historicky» (Ján Pavol II.: Príhovor Európskemu parlamentu, 11. októbra 1988, b. 5).
Popri rozšírenej Európskej únii je tu aj svet, ktorý je komplexnejší a vo výraznom pohybe. Svet stále viac poprepájaný a globálny, a preto stále menej „eurocentrický“. S Európskou úniou, ktorá je rozšírenejšia a vplyvnejšia, sa však, ako sa zdá, spája obraz Európy trochu zostarnutej a stlačenej, ktorá má tendenciu cítiť sa v menšej miere protagonistom v kontexte, ktorý sa na ňu pozerá často s odstupom, nedôverčivosťou a zavše s podozrením.
Keď sa na vás dnes obraciam, vychádzajúc z môjho poslania pastiera, túžim odovzdať všetkým európskym občanom posolstvo nádeje a povzbudenia.
Posolstvo nádeje, založenej na dôvere, že ťažkosti sa môžu stať silnými podporovateľmi jednoty v zdolávaní všetkých obáv, ktorými Európa – spolu s celým svetom – prechádza. Nádeje v Pánovi, ktorý mení zlo na dobro a smrť na život.
Povzbudenie vrátiť sa k pevnému presvedčeniu zakladajúcich otcov Európskej únie, ktorí túžili po budúcnosti založenej na schopnosti pracovať spolu na odstránení rozdelenia a v prospech pokoja a spoločenstva medzi všetkými národmi kontinentu. V centre tohto ambiciózneho politického projektu bola dôvera v človeka, ani nie tak ako v občana, ani nie ako v ekonomický subjekt, ale v človeka ako bytosť obdarenú transcendentnou dôstojnosťou.
Rád by som predovšetkým zdôraznil úzky vzťah, ktorý existuje medzi dvoma slovami: „dôstojnosť“ a „transcendentná“.
„Dôstojnosť“ je kľúčové slovo, ktoré charakterizovalo obnovu po Druhej svetovej vojne. Naša nedávna história sa nepochybne vyznačuje ústredným postavením podpory ľudskej dôstojnosti proti mnohorakým násilnostiam a diskrimináciám, ktoré ani v Európe nechýbali v priebehu stáročí. Vnímanie dôležitosti ľudských práv sa rodí skutočne ako výsledok dlhého putovania, poznačeného aj mnohým utrpením a obetami, ktoré prispelo k formácii povedomia drahocennosti, jedinečnosti a neopakovateľnosti každej jednotlivej ľudskej osoby. Toto kultúrne povedomie nachádza základ nielen v historických udalostiach, ale predovšetkým v európskom myslení, vyznačujúcom sa bohatým stretávaním, ktorého početné vzdialené pramene pochádzajú «z Grécka a Ríma, z prvkov keltských, germánskych a slovanských, a z kresťanstva, ktoré ich hlboko stvárňovalo» (Ján Pavol II.: Príhovor Parlamentnému zhromaždeniu Rady Európy, 8. októbra 1988), čím vytvorilo priestor pre samotný pojem „osoby“.
Dnes zaujíma podporovanie ľudských práv centrálnu rolu v úsilí Európskej únie zacielenom na ochranu dôstojnosti osoby, ako vo vlastnom vnútri, tak aj vo vzťahoch s ostatnými krajinami. Ide o záväzok dôležitý a obdivuhodný, pretože pretrváva stále veľa situácií, v ktorých sa s ľudskými bytosťami zaobchádza ako s predmetmi, ktorým možno naprogramovať počatie, konfiguráciu a použiteľnosť, a ktoré potom môžu byť vyhodené preč, keď už viac neslúžia, pretože sa stali slabými, chorými alebo starými.
Vskutku, aká dôstojnosť existuje, keď chýba možnosť slobodne vyjadriť svoj názor alebo vyznávať bez obmedzení svoju náboženskú vieru? Aká dôstojnosť je možná bez jasného právneho rámca, ktorý by ohraničil nadvládu násilia a umožnil by prevážiť zákonu nad tyraniou moci? Akú dôstojnosť vôbec môže mať muž alebo žena, ak sú predmetom akéhokoľvek druhu diskriminácie? Akú dôstojnosť môže vôbec nájsť osoba, ktorá nemá jedlo alebo existenčné minimum pre život, a čo je ešte horšie, nemá ani prácu, ktorá jej udeľuje dôstojnosť? [potlesk]
Podporovať dôstojnosť osoby znamená uznať, že má neodňateľné práva, ktorých nemôže byť zbavená niekoho ľubovôľou a o to menej v prospech ekonomických záujmov.
Treba však dať pozor, aby nedošlo k niektorým nedorozumeniam, ktoré môžu vzniknúť z nepochopenia pojmu ľudských práv a z ich paradoxného zneužitia. Skutočne je tu dnes tendencia smerom k stále širšiemu nárokovaniu si práv jednotlivcov, som v pokušení povedať „individualistických“, ktorá v sebe ukrýva koncepciu ľudskej osoby oddelenej od akéhokoľvek sociálneho a antropologického kontextu, takmer ako nejakej „monády“ (μονάς), stále menej vnímavej na ďalšie „monády“ okolo seba. S pojmom práva sa nezdá viac byť spájaný rovnako dôležitý a komplementárny pojem povinnosti, takže potom sa končí pri potvrdení práv jednotlivca bez ohľadu na to, že každý človek je viazaný na sociálny kontext, v ktorom sú jeho práva a povinnosti prepojené s právami a povinnosťami tých druhých a so spoločným dobrom samotnej spoločnosti.
Som preto presvedčený, že dnes je tak ako nikdy predtým dôležité prehĺbiť kultúru ľudských práv, ktorá dokáže múdro spojiť rozmer individuálny, lepšie povedané osobný, s rozmerom spoločného dobra, toho „my všetci“ utvoreného z jednotlivcov, rodín, medzičlánkových skupín, ktoré sa spájajú v sociálnej komunite (Porov. Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 7;Pastorálna konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, 26). Ak totiž právo kohokoľvek nie je harmonicky zamerané na väčšie dobro, nakoniec sa chápe bez obmedzení a tak sa stáva zdrojom konfliktov a násilia.
Hovoriť o transcendentnej dôstojnosti človeka znamená teda apelovať na jeho prirodzenosť, na jeho vrodenú schopnosť rozlíšiť dobro od zla, na ten „kompas“ vpísaný do našich sŕdc, ktorý Boh vtlačil do stvoreného vesmíru (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 37). To predovšetkým znamená hľadieť na človeka nie ako na absolútno, ale ako na bytosť vzťahovú. Jednou z chorôb, ktoré sa mi zdajú byť dnes najviac rozšírené v Európe, je osamelosť, vlastná tomu, kto je pozbavený vzťahov. Vidieť ju osobitne u seniorov, často ponechaných na svoj osud, ako aj u mladých bez oporných bodov a vyhliadok do budúcnosti. Vidieť ju v mnohých chudobných, ktorí obývajú naše mestá. Vidieť ju v zmätených očiach migrantov, ktorí sem prišli hľadajúc lepšiu budúcnosť.
Táto osamelosť bola potom umocnená ekonomickou krízou, ktorej účinky ešte pretrvávajú s dramatickými následkami zo sociálneho hľadiska. Možno potom konštatovať, že v priebehu posledných rokov, popri procese rozširovania Európskej únie, narastala nedôvera zo strany obyvateľov vo vzťahu k inštitúciám, považovaným za vzdialené, usilujúce sa o zavedenie pravidiel vnímaných ako cudzie citlivosti jednotlivých národov, ak nie priamo za škodlivé. Z viacerých strán sa nadobúda všeobecný dojem únavy a zostarnutia, Európy stareny, už viac nie plodnej a agilnej. Preto sa zdá, akoby veľké ideály, ktoré oživovali Európu, stratili atraktívnu silu, v prospech byrokratickej technokracie jej inštitúcií.
K tomu sa pripájajú niektoré životné štýly, trochu egoistické, charakterizované blahobytom, ktorý je už neudržateľný [potlesk] a často ľahostajný vo vzťahu k okolitému svetu, najmä k najchudobnejším. Konštatujeme s ľútosťou prevahu otázok technických a ekonomických v centre politickej diskusie, na úkor autentickej antropologickej orientácie (porov.Evangelii gaudium, 55). Človek čelí riziku, že bude zredukovaný na súčiastku v mechanizme, ktorý bude s ním zaobchádzať rovnako ako so spotrebným tovarom na použitie, tak ako to žiaľ často pozorujeme, že keď život nespĺňa funkciu pre tento mechanizmus, bude vyhodený bez prílišných výčitiek, ako v prípade chorých, chorých v terminálnom štádiu, opustených starcov bez opatery alebo detí zabitých pred narodením. [potlesk]
Je to veľký omyl, ktorý nastáva, keď «prevažuje absolutizácia techniky» (Benedikt XVI.: Caritas in veritate, 71), ktorá vyúsťuje do «konfúzie cieľov a prostriedkov» (tamtiež). Je to neodvratný výsledok „kultúry vyraďovania“ a „bezbrehého konzumizmu“. Naopak potvrdzovať ľudskú dôstojnosť znamená uznať drahocennosť ľudského života, ktorý je nám darovaný zdarma, a preto nesmie byť predmetom výmeny alebo predaja. Vy, vo vašom povolaní poslancov, ste povolaní aj k veľkému poslaniu, hoci by aj mohlo vyzerať márne: ujímať sa krehkosti, krehkosti národov a ľudí. Ujímať sa krehkosti znamená silu a nežnosť, znamená to zápas a plodnosť uprostred funkcionalistického a súkromníckeho modelu, ktorý neúprosne privádza ku „kultúre skartovania“. Ujať sa krehkosti ľudí a národov znamená chrániť pamäť a nádej, znamená vziať na seba bremeno prítomnosti v ich najkrajnejšej a stiesňujúcej situácii a byť schopnými „pomazať ju“ dôstojnosťou (porov. Evangelii gaudium, 209).
Ako teda prinavrátiť nádej budúcnosti tak, aby počnúc mladými generáciami bola znovu nájdená dôvera pre pokračovanie na ceste za veľkým ideálom Európy zjednotenej a nažívajúcej v pokoji, kreatívnej a iniciatívnej, rešpektujúcej práva a vedomej si svojich povinností?
V odpovedi na túto otázku mi dovoľte odvolať sa na jeden obraz. Jedna z najslávnejších Rafaelových fresiek, ktorá sa nachádza vo Vatikáne, zobrazuje tzv. Aténsku školu. V jej strede sú Platón a Aristoteles. Prvý s prstom ukazujúcim smerom hore, smerom k svetu ideí, môžeme povedať k nebu, druhý naťahuje ruku dopredu, smerom k pozorovateľovi, smerom k zemi, ku konkrétnej realite. Zdá sa mi, že je to obraz, ktorý dobre vystihuje Európu a jej históriu, napísanú pokračujúcim stretnutím medzi nebom a zemou, kde nebo naznačuje otvorenie sa transcendentnu, Bohu, ktoré od nepamäti charakterizovalo európskeho človeka, a zem predstavuje jeho praktickú a konkrétnu schopnosť konfrontovať sa so situáciami a problémami.
Budúcnosť Európy závisí od znovuobjavenia tejto zásadnej a neoddeliteľnej spätosti medzi týmito dvoma prvkami. Európa, ktorá nie je viac schopná otvoriť sa transcendentnému rozmeru života, je Európa, ktorá riskuje, že pomaly stratí vlastnú dušu a aj toho „ducha humanizmu“, ktorého jednako miluje a bráni.
Práve vychádzajúc z nevyhnutnosti otvorenia sa transcendentnu chcem potvrdiť centralitu ľudskej osoby, inak vydanej napospas módam a momentálnym vládcom. V tomto zmysle považujem za zásadné nielen dedičstvo, ktoré kresťanstvo v minulosti zanechalo pre sociokultúrnu formáciu kontinentu, ale predovšetkým podiel, ktorým chce prispieť dnes a v budúcnosti k jej rastu. Tento prínos nepredstavuje ohrozenie pre laickosť štátov a pre nezávislosť inštitúcií Únie, ale obohatenie. Ukazujú nám to ideály, ktoré ju utvárali od začiatku, ideály mieru, subsidiarity, vzájomnej solidarity, humanizmu založeného na rešpektovaní dôstojnosti osoby.
Chcem preto nanovo vyjadriť disponibilitu Svätej stolice a Katolíckej cirkvi prostredníctvom Komisie európskych biskupských konferencií (COMECE) pre pokračovanie v prospešnom, otvorenom a transparentnom dialógu s inštitúciami Európskej únie. Rovnako som presvedčený, že Európa, ktorá bude schopná chrániť si ako poklad svoje náboženské korene a dokáže vyťažiť z ich bohatstva a potenciálu, môže byť tiež ľahšie imúnna voči mnohým extrémizmom, ktoré sa šíria v dnešnom svete, a to aj pre veľké prázdno ideálov, ktorého sme svedkami na takzvanom Západe, pretože «práve zabudnutie na Boha, a nie jeho oslava, je tým, čo plodí násilie» (Benedikt XVI.: Príhovor členom diplomatického zboru, 7. januára 2013). [potlesk]
Nemôžeme tu nespomenúť početné prejavy nespravodlivosti a prenasledovania, ktoré denne postihujú náboženské menšiny, a zvlášť kresťanské, v rôznych častiach sveta. Komunity a jednotlivcov, ktorí sú terčom barbarského násilia: vyháňaní z vlastných domov a zo svojej vlasti, predávaní do otroctva, zabíjaní, vraždení odťatím hlavy, ukrižovaním alebo upálením zaživa, za hanebného a spolupáchateľského mlčania mnohých. [potlesk]
Motto Európskej únie je Jednota v rozličnosti. Ale jednota neznamená uniformitu, či už politickú, ekonomickú, kultúrnu alebo uniformitu myslenia. V
skutočnosti každá autentická jednota žije bohatstvom rozdielností, ktoré ju spolu vytvárajú, ako jedna rodina, ktorá je tým viac zjednotená, čím viac každý z jej komponentov môže byť úplne sám sebou, bez obáv. V tomto zmysle sa domnievam, že Európa je jedna rodina národov, ktoré môžu cítiť blízkosť inštitúcií Únie, ak tieto budú vedieť múdro spájať ideál jednoty, po ktorom sa túži, s rozdielnosťou vlastnou každému, oceňujúc jednotlivé tradície; uvedomiac si svoju históriu a svoje korene; oslobodiac sa od mnohých manipulácií a mnohých fóbií. Dať do centra ľudskú osobu znamená predovšetkým nechať, aby ona slobodne vyjadrila svoju tvár a svoju vlastnú kreativitu, ako na úrovni jednotlivca, tak i národa.
Na druhej strane, osobitosti každého utvárajú autentické bohatstvo v tej miere, v akej sú dané do služby všetkým. Je treba stále pripomínať vlastnú architektúru Európskej únie, založenú na princípoch solidarity a subsidiarity tak, aby prevážila vzájomná pomoc a bolo možné napredovať s oduševnením, plynúcim zo vzájomnej dôvery.
V tejto dynamike jednoty a osobitostí sa kladie pred vás, páni a panie europoslanci, aj požiadavka brať si na zodpovednosť to, aby bola udržaná živou demokracia, demokracia národov Európy. Neuniká nám, že uniformujúca (homologizujúca) koncepcia globalizácie zasadzuje ranu životaschopnosti demokratického systému oslabovaním toho posilňujúceho, plodného a konštruktívneho vzájomného kontrastu medzi organizáciami a politickými stranami. Takto sa riskuje, že budeme žiť v kráľovstve ideí, samotných slov, obrazov, sofizmov... a že si nakoniec zameníme skutočnosť demokracie za nový politický nominalizmus. Udržiavanie demokracie v Európe nažive si vyžaduje vyvarovať sa mnohých „globalizačných praktík“ na rozriedenie skutočnosti: anjelských purizmov, totalitarizmov relativity, ahistorických fundamentalizmov, etizmov bez dobroty, intelektualizmov bez múdrosti (porov. Evangelii gaudium, 231).
Udržať nažive realitu demokracií je výzvou tohto historického momentu, aby sa zabránilo tomu, že by ich skutočná sila - politická expresívna sila národov – ustúpila pred tlakom multinárodných, nie univerzálnych záujmov, ktoré by ich oslabili a premenili na uniformné systémy finančnej moci v službe neznámym mocnostiam. [potlesk] Toto je výzva, ktorú dnes dejiny pred vás kladú.
Dať nádej Európe neznamená len uznať ústredné postavenie ľudskej osoby, ale tiež zahŕňa podporovanie jej talentov. Ide teda o investovanie do nej, a
do priestorov, kde sa jej talenty rozvíjajú a prinášajú ovocie. Prvou oblasťou je iste oblasť výchovy, počnúc rodinou, základnou a cennou bunkou každej spoločnosti. [potlesk] Rodina jednotná, plodná a nerozlučiteľná prináša so sebou základné prvky pre to, aby sme dali nádej budúcnosti. Bez takéhoto pevného základu bude výsledkom stavanie na piesku, so závažnými sociálnymi dôsledkami. Na druhej strane, zdôraznenie významu rodiny nielen pomáha dať perspektívy a nádej novým generáciám, ale aj mnohým starších ľuďom, často núteným žiť v podmienkach osamelosti a opustenosti, pretože už niet viac tepla rodinného krbu, schopného ich sprevádzať a podporovať.
Popri rodine sú tu vzdelávacie inštitúcie: školy a univerzity. Vzdelávanie nemôže byť obmedzené na poskytovanie radu technických znalostí, ale malo by uprednostňovať komplexnejší proces rastu ľudskej osoby v plnom rozsahu. Dnešní mladí ľudia žiadajú, aby mohli mať adekvátnu a kompletnú odbornú prípravu, aby mohli hľadieť do budúcna s nádejou, a nie s rozčarovaním. Sú tu ďalej početné kreatívne kapacity Európy v rôznych oblastiach vedeckého výskumu, z ktorých niektoré neboli doteraz plne preskúmané. Stačí pomyslieť napríklad na alternatívne zdroje energie, ktorých rozvoj by mohol veľmi prospieť ochrane životného prostredia. [potlesk]
Európa bola vždy v prvých líniách chvályhodného úsilia v prospech ekológie. Táto naša zem ale potrebuje neustálu starostlivosť a pozornosť a každý má osobnú zodpovednosť za ochranu stvorenstva, vzácneho daru, ktorý Boh vložil do rúk ľudí. To znamená, že na jednej strane príroda je nám k dispozícii, môžeme sa z nej tešiť a v dobrom ju využívať. Ale na druhej strane to znamená, že nie sme jej pánmi. Správcami, ale nie pánmi. To je dôvod, prečo musíme mať k nej lásku a úctu, zatiaľ čo «sme naopak často poháňaní pýchou nadvlády, majetkov, manipulovania, zneužívania; neochraňujeme, nepovažujeme za dar, prijatý zdarma, o ktorý sa máme starať» (Generálna audiencia pápeža Františka, 5. júna 2013).
Rešpektovať životné prostredie však neznamená obmedziť sa iba na to, aby sa zabránilo jeho znetvoreniu, ale tiež používať ho pre dobro. Myslím predovšetkým na odvetvie poľnohospodárstva, ktorého poslaním je poskytovať človeku obživu a pokrm. Nemožno tolerovať, že milióny ľudí na celom svete zomierajú hladom, zatiaľ čo tony potravín sú denne odhadzované z našich stolov. [potlesk] Okrem toho, rešpektovať prírodu nám pripomína, že človek sám je jej základnou súčasťou. Popri ekológii životného prostredia potrebujeme preto ekológiu človeka, tvorenú rešpektom voči osobe, na ktorý som chcel dnes, obracajúc sa na vás, poukázať.
Druhou oblasťou, v ktorej sú talenty človeka privádzané k rozkvetu, je práca. Je čas na podporu politiky zamestnanosti, ale predovšetkým je potrebné obnoviť dôstojnosť práce, vrátane zaistenia zodpovedajúcich podmienok pre jej vykonávanie. [potlesk] To na jednej strane znamená hľadanie nových spôsobov, ako kombinovať flexibilitu trhu s potrebou stability a istoty pracovných vyhliadok, ktoré sú nevyhnutné pre ľudský rozvoj pracovníkov, na druhej strane to znamená podporovať vhodný sociálny kontext, ktorý nie je namierený na využívanie ľudí, ale na zabezpečenie, prostredníctvom práce, možností vybudovať si rodinu a vychovávať deti.
Rovnako je potrebné riešiť otázky migrácie. Nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom! [potlesk] Na lodiach, ktoré prichádzajú každý deň k európskemu pobrežiu sú muži a ženy, ktorí potrebujú pomoc a pohostinnosť. Absencia vzájomnej podpory v rámci Európskej únie vedie k riziku, že podnieti partikulárne riešenie problému, ktorý neberie do úvahy ľudskú dôstojnosť prisťahovalcov, podporí otrockú prácu a pokračovanie sociálneho napätia.
Európa bude schopná vysporiadať sa s problémami spojenými s prisťahovalectvom, ak bude schopná predložiť jasne svoju kultúrnu identitu a implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva európskych občanov a zabezpečiť príjem migrantov; ak bude schopná prijať správne politiky, odvážne a konkrétne, ktoré pomôžu krajine ich pôvodu v sociálno-politickom rozvoji a v prekonaní vnútorných konfliktov – čo je hlavnou príčinou tohto javu – namiesto politík zameraných na interes, ktoré rozmnožujú a živia tieto konflikty. Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky. [potlesk]
Pán prezident, Excelencie, dámy a páni poslanci,
Vedomie vlastnej identity je tiež nevyhnutné pre ústretový dialóg so štátmi, ktoré požiadali o vstup a začlenenie do Európskej únie v budúcnosti. Mám na mysli najmä tie z oblasti Balkánu, pre ktoré vstup do Európskej únie môže byť odpoveďou na hľadanie mierového ideálu v oblasti, ktorá ťažko trpela v dôsledku konfliktov minulosti. A konečne, vedomie identity je nevyhnutné pri rokovaniach s ostatnými susednými krajinami, najmä tými, ktoré hraničia so Stredozemným morom, z ktorých mnohé trpia pre vnútorné konflikty a tlak náboženského fundamentalizmu a medzinárodného terorizmu.
Vám zákonodarcom prislúcha úloha uchovávania a podnecovania rastu európskej identity, aby občania znovu našli dôveru v inštitúcie Únie a v projekt mieru a priateľstva, ktorý je jej základom. S vedomím, že «čím viac rastie sila ľudí, tým viac sa rozširuje a zväčšuje ich osobná a kolektívna zodpovednosť» (Gaudium et spes, 34), vás povzbudzujem, aby ste pracovali na tom, aby Európa znovu objavila svoju dobrú dušu.
Istý anonymný autor druhého storočia napísal, že «kresťania sú vo svete tým, čím je duša v tele» (Porov. List Diognetovi, 6). Úlohou duše je podporovať telo, byť jej vedomím a historickou pamäťou. A história dvoch tisícročí spája Európu a kresťanstvo. História, ktorá nie je bez konfliktov a chýb, aj hriechov, ale vždy preniknutá túžbou budovať v prospech dobra. Vidíme to v kráse našich miest, a ešte viac v mnohých charitatívnych dielach a dielach všeobecnej ľudskej osvety, ktoré posilňujú kontinent. Túto históriu je z veľkej časti ešte potrebné napísať. Ona je našou súčasnosťou a aj našou budúcnosťou. Je našou identitou. A Európa veľmi potrebuje, aby znovu objavila svoju tvár, aby rástla, v duchu svojich zakladateľov, v pokoji a svornosti, pretože ona sama ešte nie je ešte bez konfliktov.
Vážení europoslanci, dozrel čas na spoločné budovanie Európy, ktorá sa točí nie okolo hospodárstva, ale okolo posvätnosti ľudskej osoby, nedotknuteľných hodnôt; [potlesk] Európy, ktorá odvážne objíma svoju minulosť a pozerá s dôverou na svoju budúcnosť, aby žila naplno a s nádejou svoju súčasnosť. Dozrel čas zanechať predstavu Európy prestrašnej a zahľadenej do seba a stimulovať a rozvíjať Európu protagonistku, nositeľku vedy, umenia, hudby, ľudských hodnôt a tiež viery. Európu, ktorá kontempluje nebo a sleduje ideály. Európu, ktorá kontempluje nebo a ide za ideálmi. Európu, ktorá hľadí na človeka, bráni ho a stará sa oň. Európu, ktorá kráča po zemi istá a pevná, vzácny vzťažný bod pre celé ľudstvo!
Ďakujem. [dlhotrvajúci potlesk]
Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ
zdroj: https://sk.radiovaticana.va/news/2014/11/25/prejav_p%C3%A1pe%C5%BEa_franti%C5%A1ka_v_eur%C3%B3pskom_parlamente/slo-837965
