Prejavy a vystúpenia Svätého otca

Homília pápeža Františka vo Svätej noci: Božia trpezlivosť, Božia blízkosť, Božia neha

Vatikán 25. decembra 2014- Svätý Otec František slávil 24. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra spolu s kardinálmi, členmi Rímskej kúrie a početnými veriacimi omšu vo Svätej noci, so začiatkom o 21.30. Po odznení latinského spevu „kalendy“, ohlasujúceho správu o historickom narodení Mesiáša v Betleheme, Svätý Otec odhalil sochu Ježiška v jasličkách a uctil si ju bozkom. Jasličky ozdobili kyticami kvetov deti oblečené v tradičných krojoch z rozličných národov.

V homílii sa Svätý Otec sústredil na Božiu trpezlivosť a nehu, s ktorou sa skláňa k ľudskej malosti. Pre človeka je podľa pápeža Františka najdôležitejšie nechať sa Bohom vyhľadať a dať sa privinúť jeho láskou. Preto otázka, ktorú v nás Dieťa v jasliach vzbudzuje, je táto: „Dovolím Bohu, aby ma mal rád?“

Svätý Otec si počas Kréda uctil tajomstvo Božieho vtelenia kľačiac na kolenách. Počas toho zaznela časť „Et incarnatus est“ z Mozartovej omše c-mol v podaní Symfonického orchestra z Pittsburghu so sólovým spevom Chen Reissovej, sopránistky izraelského pôvodu, a pod vedením rakúskeho dirigenta Manfreda Honecka. 

Pri Eucharistii koncelebrovalo okolo 50 kardinálov a 200 kňazov. Prítomní boli členovia diplomatického zboru pri Svätej stolici. V závere bohoslužby skupina detí z Kórey, Filipín, Talianska, Belgicka, Libanonu a Sýrie opäť s kyticami kvetov sprevádzala pápeža Františka, keď s Jezuliatkom v rukách kráčal stredom baziliky, aby ho uložil do jasličiek v betlehemskej scéne naaranžovanej v zadnej časti chrámu. -jb-

Plné znenie homílie:

„«Ľud, čo kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiarilo svetlo» (porov. Iz 9,1). «Tu zastal pri pastieroch Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva» (porov. Lk 2,9). Takto nám liturgia dnešnej Vianočnej noci predstavuje narodenie Spasiteľa: ako svetlo, ktoré preniká a rozptyľuje najhustejšiu tmu. Pánova prítomnosť uprostred svojho ľudu odstraňuje bremeno porážky a smútku z otroctva a nastoľuje radosť a veselosť.

Aj my sme v tejto požehnanej noci prišli do Pánovho domu, prejdúc temnotami, ktoré obklopujú zem, no vedení plameňom viery, ktorá osvecuje naše kroky a pobádaní nádejou, že nájdeme «veľké svetlo». S otvoreným srdcom máme i my možnosť kontemplovať zázrak toho dieťaťa-slnka, ktoré ožaruje obzor, keď vychádza z výsosti.

Pôvod temnôt, ktoré obklopujú svet, sa stráca v noci vekov. Pomyslime len na temnú chvíľu, v ktorej sa udial prvý zločin ľudstva, keď ruka Kaina, zaslepeného závisťou, smrteľne zasiahla brata Ábela (porov. Gn 4,8). Takto bol priebeh storočí poznačený násilím, vojnami, nenávisťou a útlakom. Ale Boh, ktorý vložil vlastné očakávania do človeka, ktorého utvoril na svoj obraz a podobu, čakal. Boh čakal... Čakal tak dlho, že by to snáď v istej chvíli bol mohol aj vzdať. Avšak nemohol sa vzdať, nemohol zaprieť sám seba (porov. 2 Tim 2,13). Preto pokračoval v trpezlivom očakávaní zoči-voči skazenosti ľudí a národov. Božia trpezlivosť... Aké ťažké je to pochopiť... Božia trpezlivosť voči nám. 

V priebehu dejín nám svetlo, ktoré rozptyľuje tmu, zjavuje, že Boh je Otec a že jeho trpezlivá vernosť je mocnejšia ako temnoty a skazenosť. V tom spočíva posolstvo Vianočnej noci. Boh nepozná nával hnevu a netrpezlivosti; je vždy tam, ako otec z podobenstva o márnotratnom synovi, v očakávaní, keď z diaľky vyzerá návrat strateného syna. 

Izaiášovo proroctvo ohlasuje vzídenie nesmierneho svetla, ktoré rozháňa temnotu. Toto sa rodí v Betleheme a je prijaté milujúcimi Máriinými rukami, Jozefovou prívetivosťou, úžasom pastierov. Keď teda anjeli ohlásili pastierom narodenie Vykupiteľa, urobili tak nasledovnými slovami: «Toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach» (Lk 2,12). «Znamením» je pokora Boha privedená až do krajnosti; je to láska, s ktorou tej noci prijal našu krehkosť, naše utrpenie, naše úzkosti, naše túžby a naše obmedzenia. Posolstvo, ktoré všetci očakávali, to, ktoré všetci vyhľadávali v hĺbke vlastnej duše, nebolo iné ako to o Božej nežnosti: Boh, ktorý sa na nás díva očami plnými vľúdnosti, ktorý prijíma našu úbohosť, Boh, zamilovaný do našej malosti. 

V tejto svätej noci, kým kontemplujeme práve narodené Dieťa Ježiša, uložené do jasieľ, sme pozvaní, aby sme sa zamysleli. Ako prijímame Božiu nežnosť? Dovolím mu, aby sa ku mne priblížil, nechám, aby ma objal, alebo mu bránim priblížiť sa? «Ale veď ja hľadám Pána» - môžeme namietať. Avšak, najdôležitejšia vec nie je ho hľadať, ale dovoliť mu, aby ma vyhľadal, aby ma našiel a s láskou si ma privinul. Otázka, ktorú nám toto Dieťa kladie už len samotnou svojou prítomnosťou, je táto: Dovolím Bohu, aby ma mal rád? 

A ešte: máme odvahu prijať s nežnosťou ťažké situácie a problémy toho, ktorý je vedľa nás, alebo uprednostňujeme neosobné riešenia, aj keby boli účinné, avšak ukrátené o vrúcnosť evanjelia? Koľko nehy potrebuje dnešný svet! Božia trpezlivosť, Božia blízkosť, Božia neha... 

Odpoveď kresťana sa nemôže líšiť od tej, ktorou Boh odpovedá na našu malosť. Životu treba čeliť s dobrotou a s miernosťou. Keď si uvedomíme, že Boh sa do našej malosti zamiloval, že on sám sa urobil maličkým preto, aby sa s nami mohol ľahšie stretnúť, nemôžeme inak, ako otvoriť mu srdce a naliehavo ho žiadať: «Pane, pomôž mi byť ako ty, daruj mi milosť byť nežným v najtvrdších životných okolnostiach, daj mi milosť byť blízkym druhému v každej ťažkosti, milosť byť miernym v akomkoľvek spore».

Drahí bratia a sestry, v tejto svätej noci kontemplujme jasličky: tam «ľud, ktorý kráčal vo tmách, uzrel veľké svetlo» (porov. Iz 9,1). Uzreli ho jednoduchí ľudia, ľudia pripravení prijať Boží dar. Naopak, nevideli ho arogantní, pyšní, takí, ktorí ustanovujú zákony podľa vlastných osobných kritérií, takí, ktorí zaujímajú postoje uzavretosti. Hľaďme na jasličky a modlime sa, prosiac Panenskú Matku: «Ó, Mária, ukáž nám Ježiša!»“

(Preklad. Agnes Jenčíková CJ)

Text zverejnený na internetovej stránke https://sk.radiovaticana.va/news/2014/12/25/hom%C3%ADlia_p%C3%A1pe%C5%BEa_franti%C5%A1ka_vo_sv%C3%A4tej_noci:_bo%C5%BEia_trpezlivos%C5%A5,_bo%C5%BEia/slo-841692
Vatikánskeho rozhlasu 

Svätý Otec sa pred Vianocami stretol s kúriou a zamestnancami

Vatikán 22. decembra – Svoje dopoludnie dnes Svätý Otec venoval členom Rímskej kúrie a zamestnancom Svätej stolice, aby im poprial požehnané Vianoce. Najprv sa v Klementínskej sále stretol s členmi kúrie. Ako povedal, „Vianoce sú stretnutím s Bohom, ktorý sa rodí v chudobe betlehemskej jaskynky, aby nás naučil sile pokory“. Osobitným spôsobom spomenul tých, ktorí tento rok z rozličných dôvodov – ako sú pokročilý vek, úmrtie, či zmena práce – ukončili svoju službu. Ďakoval Pánovi za udalosti tohto roka a zároveň ho odprosil za zlyhania spôsobené „myšlienkami, slovami i skutkami“. Následne členom kúrie ponúkol veľmi prehľadne usporiadané stimuly k spytovaniu svedomia a teda aj k dobrej príprave sŕdc na Vianoce. 

Vychádzal z obrazu Cirkvi ako Kristovho mystického tela, ako o nej hovorí sv. Pavol a odrážajú to aj dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Ako povedal pápež František, je možné predstaviť si Rímsku kúriu ako malý model Cirkvi, ako „telo, ktoré sa seriózne a dennodenne snaží byť viac živým, zdravým, harmonickým a zjednoteným v sebe samom i s Kristom“. Kúria, ako celok pozostávajúci z rozličných dikastérií, rád, úradov, tribunálov, komisií a ďalších elementov plniacich špecifické úlohy, je telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá: 

„Kúria – tak ako aj Cirkev – nemôže žiť bez toho, aby mala vitálny, osobný, autentický a pevný vzťah s Kristom. Člen kúrie, ktorý sa dennodenne neživí týmto Pokrmom, sa stane byrokratom (formalistom, funkcionalistom, púhym zamestnancom): ratolesťou, ktorá usychá a pomaličky odumiera a je odhodená preč. Každodenná modlitba, vytrvalá účasť na sviatostiach, obzvlášť na Eucharistii a sviatosti zmierenia, každodenný kontakt s Božím slovom a spiritualita pretavená do žitej lásky k blížnemu sú vitálnym pokrmom pre každého z nás. Nech je nám to všetkým jasné, že bez Neho nebudeme môcť nič urobiť (porov. Jn 15,8)“. 

Svätý Otec zdôraznil, že živý vzťah s Bohom vyživuje a posilňuje spoločenstvo s inými. Poukázal pritom na perspektívu zdokonaľovania: „Kúria je povolaná sa zdokonaľovať, stále sa zlepšovať a rásť v spoločenstve, svätosti a múdrosti, aby tak naplno uskutočňovala svoje poslanie. A aj ona, ... ako každé ľudské telo, je vystavená aj chorobám, nefunkčnostiam a neduhom, ktoré ju oslabujú v jej službe Pánovi.“

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť. Nasleduje plné znenie jeho vyjadrení:

„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez toho, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť... – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv.omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami. 

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.

11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil. 

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humorizmu! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora: „Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý... Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby. 

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“


Svätý Otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“ 

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý Otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to on, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia - osobného i komunitného - liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.

Slovami sv. Pavla z Listu Efezanom vyjadril povolanie kúrie žiť „podľa pravdy a v láske: všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ (porov. Ef 4,15-16)

Svätý Otec v tejto súvislosti obrazne poznamenal, že „kňazi sú ako lietadlá: počuť o nich v správach len keď padnú. Mnohí ich kritizujú, no nemnohí sa za nich modlia.“ Poukázal tak na „dôležitosť i krehkosť kňazského povolania“, vzhľadom na neblahé dôsledky pre celé telo Cirkvi, ktoré má čo i len jeden kňaz, ktorý „padne“. Všetkých preto vyzval, aby si vyprosovali potrebné milosti na príhovor Panny Márie:

„Aby sme teda nepadli, v týchto dňoch, keď sa pripravujeme na spoveď, vyprosujme si u Panny Márie, Matky Božej a Matky Cirkvi, uzdravenie rán hriechu, ktoré každý z nás nosí vo svojom srdci, a oporu pre Cirkev a kúriu, aby sa stali zdravými a uzdravujúcimi, svätými a posväcujúcimi, na slávu jej Syna a pre spásu našu aj celého sveta. Prosme ju o to, aby nás uschopnilamilovať Cirkev tak, ako ju miloval Kristus, jej syn a náš Pán, ako aj o to, aby sme mali odvahu uznať sa za hriešnikov a za tých, čo potrebujú jeho milosrdenstvo a aby sme nemali strach odovzdane vložiť našu ruku do jej materských rúk.“ 

Svätý Otec všetkým opakovane zaprial požehnané Vianoce, i s prosbou o modlitbu za neho. Na záver osobne pozdravil každého z prítomných stiskom ruky. 

Po stretnutí s členmi Rímskej kúrie sa pápež František presunul z Apoštolského paláca do Auly Pavla VI., kde ho už očakávali zamestnanci Svätej stolice a Governatorátu Mestského štátu Vatikán spolu s rodinnými príslušníkmi. Mnohí z nich sú Taliani, a práve na toto Svätý Otec poukázal spolu s ocenením zástoja, ktorý majú práve Taliani v službe Svätej stolice. Všetkým zamestnancom sa potom poďakoval za ich službu, pričom osobitne spomenul tzv. „neviditeľné profesie“, akými sú záhradníci, vrátnici, výťahári, zapisovači a ďalší, ktorí pracujú v skrytosti. Opäť pomocou obrazu Cirkvi ako tajomného Kristovho tela poukázal na význam jednoty a spolupráce v rôznosti darov. Predložil desať rád pre prácu na sebe u každého jednotlivca, týkajúcich sa osobného duchovného života, vzťahov v rodine a v práci i v ďalších oblastiach života.

Všetkým zaželal Vianoce prežité nie v zameranosti na konzum, ale ako „radosť z prijatia Pána v jasličkách i v srdci“. Požiadal ich tiež o odpustenie za nedostatky jeho i jeho spolupracovníkov, a tiež i za škandály, ktoré tak veľmi škodia. Po spoločnej modlitbe k Panne Márii všetkým prítomným udelil apoštolské požehnanie. -zk, aj, jb-

Text zverejnený na internetovej stránke https://sk.radiovaticana.va/news/2014/12/23/sv%C3%A4t%C3%BD_otec_sa_pred_vianocami_stretol_s_k%C3%BAriou_a_zamestnancami/slo-841480
Vatikánskeho rozhlasu 

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu pokoja 2015

Vatikán 8. decembra 2014

Už nie otroci, ale bratia

Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu pokoja 2015 

1. Na začiatku nového roka, ktorý prijímame od Boha ako milosť a dar pre ľudstvo, sa chcem obrátiť na každého muža a ženu, a tiež na ľud a každý národ sveta, na hlavy štátov a predsedov ich vlád i na predstaviteľov rôznych náboženstiev, s vrúcnym želaním pokoja sprevádzaným mojou modlitbou za skončenie vojen, konfliktov a mnohých trápení, spôsobených jednak rukou človeka, jednak starými i novými epidémiami, alebo ničivými následkami prírodných katastrof. Zvlášť prosím o to, aby sme – v súlade s naším spoločným povolaním spolupracovať s Bohom a so všetkými ľuďmi dobrej vôle na podpore svornosti a pokoja vo svete – dokázali odolať pokušeniu správať sa tak, že je to nehodné človeka.

V minuloročnom posolstve na 1. január som napísal, že k „túžbe po plnom živote [...] patrí aj nepotlačiteľná túžba po bratstve, ktorá nás ženie vytvárať s druhými priateľské spoločenstvá, kde v nich už nevidíme nepriateľov či konkurentov, ale bratov, ktorých prijímame a objímame“ [1]. Keďže človek je vzťahová bytosť, ktorej cieľom je realizovať sa v rámci medziľudských vzťahov, inšpirovaných spravodlivosťou a láskou, pre jeho rozvoj je podstatné, aby jeho dôstojnosť, sloboda a autonómia boli uznávané a rešpektované. Žiaľ, neustále sa rozširujúce zlo vykorisťovania človeka človekom spôsobuje ťažkú ranu na živote ľudského spoločenstva i na poslaní človeka utvárať medziľudské vzťahy, vyznačujúce sa úctou, spravodlivosťou a láskou. Tento odpudzujúci jav, ktorý pošliapava základné práva druhého človeka a ničí jeho slobodu a dôstojnosť, nadobúda rôzne formy, nad ktorými by som sa chcel krátko zamyslieť, aby sme vo svetle Božieho slova dokázali vo všetkých ľuďoch vidieť už nie otrokov, ale bratov.


Načúvať Božiemu plánu s ľudstvom

2. Téma, ktorú som pre toto posolstvo zvolil, vychádza z Listu sv. Pavla Filemonovi, v ktorom apoštol žiada svojho spolupracovníka, aby prijal Onezima, ktorý bol prv Filemonovým otrokom a teraz sa stal kresťanom, teda si podľa Pavla zaslúži, aby ho Filemon považoval za brata. Apoštol národov píše : „Veď azda preto odišiel na čas, aby si ho dostal navždy. Už nie ako otroka, ale oveľa viac ako otroka: ako milovaného brata“ (Flm 15 –16). Onezim sa stal Filemonovým bratom, keď sa stal kresťanom. Takže obrátenie ku Kristovi je začiatkom učeníckeho života v Kristovi, predstavuje nový zrod (porov. 2 Kor 5, 17; 1 Pt 1, 3), ktorý obnovuje bratstvo, ako základné puto rodinného života a tiež základ spoločenského života.

V Knihe Genezis (porov. 1, 27 – 28) čítame, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu a požehnal ich, aby rástli a množili sa. Stvoril Adama a Evu, rodičov, ktorí uskutočnili Božie požehnanie, aby boli plodní a množili sa, a tak vytvorili prvé bratstvo, Kaina a Ábela. Kain a Ábel boli bratia, pretože pochádzali z toho istého lona, a teda mali rovnaký pôvod, prirodzenosť a dôstojnosť ako ich rodičia, stvorení na Boží obraz a podobu.

No bratstvo vyjadruje aj mnohosť a rozdielnosť, ktorá medzi existuje bratmi i sestrami, hoci ich spája rovnaký pôvod a rovnaká prirodzenosť a dôstojnosť. Ako bratia a sestry sú všetci ľudia na základe svojej prirodzenosti v príbuzenskom vzťahu s ostatnými, od ktorých sa síce líšia, ale s ktorými majú rovnaký pôvod, prirodzenosť a dôstojnosť. Z tohto dôvodu predstavuje bratstvo sieť základných vzťahov pre budovanie ľudskej rodiny stvorenej Bohom.

Žiaľ, medzi prvým stvorením, o ktorom hovorí Kniha Genezis a novým zrodením v Kristovi, na základe ktorého sú všetci veriaci bratmi a sestrami „prvorodeného medzi mnohými bratmi“ (Rim 8, 29), existuje negatívna realita hriechu, ktorá zakaždým znovu prerušuje bratstvo medzi stvoreniami a stále deformuje krásu a vznešenosť bratských a sesterských pút ľudskej rodiny. Kain nielenže neznáša svojho brata Ábela, ale ho aj zo závisti zabije, a tak spácha prvú bratovraždu. „To, že Kain zabil Ábela, tragicky potvrdilo radikálne odmietnutie poslania ,byť bratmi‘. Ich príbeh (porov. Gn 4, 1 – 16) ukazuje, na akú ťažkú úlohu sú ľudia povolaní, keď majú žiť v jednote a starať sa jeden o druhého.“ [2]

Vidno to aj v príbehu Noemovej rodiny a jeho synov (porov. Gn 9, 18 – 27). Chamova neúcta voči jeho otcovi Noemovi priviedla Noema k tomu, že ho preklial, no ostatných synov, ktorí si ho ctili, požehnal. A tak vznikla medzi bratmi zrodenými z toho istého lona nerovnosť.

V rozprávaní o počiatkoch ľudskej rodiny sa hriech odcudzenia od Boha, od postavy otca a brata, stáva vyjadrením odmietnutia spoločenstva. Prejaví sa to v kultúre zotročenia (porov. Gn 9, 25 – 27), so všetkými následkami, ktoré to prináša a ktoré sa dedia z pokolenia na pokolenie: odmietanie druhých, zlé zaobchádzanie s ľuďmi, porušovanie ich dôstojnosti a základných práv, inštitucionalizácia nerovností. Stadiaľ vychádza nevyhnutnosť neustále sa vracať k zmluve, ktorá sa uskutočnila obetou Krista na kríži, dôverujúc v to, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť... skrze Ježiša Krista“ (Rim 5, 20.21). On, milovaný Syn (porov. Mt 3, 17), prišiel, aby nám zjavil Otcovu lásku k ľudstvu. Každý, kto počúva evanjelium a odpovedá na výzvu k obráteniu, stáva sa pre Ježiša „bratom i sestrou i matkou“ (Mt 12, 50), a tak aj adoptívnym dieťaťom jeho Otca (porov. Ef 1, 5).

Nestávame sa však kresťanmi, Otcovými deťmi a Kristovými bratmi či sestrami, na základe autoritatívneho Božieho rozhodnutia, bez prispenia našej osobnej slobody, bez toho, aby sme sa slobodne obrátili ku Kristovi. Božím dieťaťom sa staneme, keď uposlúchneme príkaz na obrátenie: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha“ (Sk 2, 38). Všetci, ktorí odpovedali na toto Petrovo hlásanie s vierou a životom, sa zapojili do bratstva prvého kresťanského spoločenstva (porov. 1 Pt 2, 17; Sk 1, 15.16; 6, 3; 15, 23): Židia i Gréci, otroci i slobodní (porov. 1 Kor 12, 13; Gal 3, 28). Rozdielny pôvod a sociálne postavenie pritom neumenšovali dôstojnosť nikoho z nich, ani nikoho nevylučovali z príslušnosti k Božiemu ľudu. Kresťanské spoločenstvo je teda miestom, kde sa bratské spoločenstvo prežíva v láske medzi bratmi a sestrami (porov. Rim 12, 10; 1 Sol 4, 9; Hebr 13, 1; 1 Pt 1, 22; 2 Pt 1, 7).

To všetko ukazuje, ako je dobrá zvesť Ježiša Krista, skrze ktorého Boh „všetko robí nové“ (Zjv 21, 5), [3] schopná obnoviť aj vzťahy medzi ľuďmi, vrátane vzťahov medzi otrokom a jeho pánom. Zjavuje totiž to, čo majú obaja spoločné: adoptívne synovstvo a puto bratstva v Kristovi. Sám Ježiš povedal svojim učeníkom: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 15).


Mnohé tváre otroctva včera a dnes

3. Už odnepamäti rôzne ľudské spoločnosti poznajú fenomén zotročovanie človeka človekom. V dejinách ľudstva boli celé obdobia, v ktorých bolo otroctvo všeobecne akceptované a upravované zákonom. Ten určoval aj to, či sa niekto rodí slobodný, alebo sa, naopak, rodí ako otrok, a tiež to, za akých podmienok človek, ktorý sa narodil ako slobodný, môže svoju slobodu stratiť, alebo ju znovu získať. Inak povedané, samotný zákon dovoľoval, že niektoré osoby mohli a mali byť považované za majetok inej osoby, ktorá s nimi mohla ľubovoľne zaobchádzať; otrok mohol byť predaný a kúpený, odstúpený a získaný, akoby bol tovarom.

V dôsledku pozitívneho vývoja ľudského svedomia je dnes otroctvo, tento hriech proti ľudskosti, [4] vo svete formálne zrušené. Právo každého človeka nato, aby nebol vzatý do otroctva alebo poroby, bolo medzinárodným právom uznané ako neodvolateľná norma.

No aj napriek tomu, že medzinárodné spoločenstvo prijalo mnohé dohody s cieľom ukončiť otroctvo vo všetkých jeho formách a zaviedlo rozličné stratégie na boj s týmto fenoménom, ešte i dnes sú milióny ľudí – detí, mužov i žien každého veku – zbavené slobody a prinútené žiť v podmienkach porovnateľných s podmienkami otrokov.

Myslím na mnohých, aj mladistvých, robotníkov a robotníčky, oficiálne i neoficiálne zamestnaných v rôznych oblastiach, od domácností po poľnohospodárstvo, od manufaktúr po baníctvo, tak v krajinách, kde pracovná legislatívna nezodpovedá minimálnym medzinárodným štandardom, ako i v tých, kde zákon síce chráni zamestnancov, no oni sú tam ilegálne.

Mám na mysli aj podmienky života mnohých migrantov, ktorí na svojej dramatickej ceste trpia hladom, sú zbavení svojej slobody, svojho majetku, alebo fyzicky či sexuálne zneužívaní. Myslím aj na tých z nich, ktorí po ťažkej ceste poznačenej strachom a neistotou dorazili do svojho cieľa, no často ich držia v neľudských podmienkach. Myslím aj na tých, ktorých rôzne spoločenské, politické a ekonomické podmienky doviedli do otroctva, a na tých, ktorí si volia radšej život a prácu v nedôstojných podmienkach, než by mali konať ilegálne, najmä ak národná legislatíva vytvára alebo umožňuje štrukturálnu závislosť zamestnanca migranta od poskytovateľa práce, napríklad tým, že podmieňuje legálnosť jeho pobytu pracovnou zmluvou... Áno, mám na mysli „otrockú prácu”.

Myslím aj na tých, ktorí sú donútení k prostitúcii, pričom sú medzi nimi i maloletí, a tiež na sexuálnych otrokov a sexuálne otrokyne; na ženy prinútené vydať sa, na tie, ktoré predali za účelom sobáša, alebo ktoré po smrti manžela odovzdali jeho rodine bez toho, aby mali právo vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas.

Nemôžem zabudnúť ani na tých maloletých i dospelých, ktorí sa stali predmetom obchodovania s ľuďmi a čierneho obchodu zameraného na odoberanie orgánov, najímanie vojakov či žobrákov, alebo na vykonávanie ilegálnej činnosti ako je výroba a predaj drog, či maskované formy medzinárodnej adopcie.

A konečne mám na mysli aj tých, ktorých zajali a väznili teroristické skupiny, zneužili ich pre svoje ciele ako bojovníkov, alebo pokiaľ išlo o dievčatá a ženy, ako sexuálne otrokyne. Mnohí z nich zmizli, niektorých viackrát predali, mučili, zmrzačili či zabili.


Niektoré hlboké príčiny otroctva

4. Dnes, rovnako ako včera, spočíva koreň otroctva v takom chápaní ľudskej osoby, ktoré s ňou umožňuje zaobchádzať ako s predmetom. Keď hriech zamorí srdce človeka a odlúči ho od jeho Stvoriteľa a ostatných ľudí, už ich viac nechápe ako bytosti rovnakej dôstojnosti, ako bratov a sestry tej istej ľudskej prirodzenosti, no hľadí na nich ako na predmety. Človek, stvorený na Boží obraz a podobu, je mocou, lžou alebo fyzickým či psychickým nátlakom zbavený slobody, komercionalizovaný, redukovaný na niečie vlastníctvo; zaobchádza sa s ním ako s prostriedkom, a nie ako s cieľom.

Popri tejto ontologickej príčine – popieraniu ľudskej prirodzenosti druhého človeka – prispievajú k súčasným formám otroctva aj ďalšie príčiny. Spomedzi nich predovšetkým chudoba, zaostalosť a vylúčenie, najmä pokiaľ sú spojené s obmedzeným prístupom k vzdelaniu a s nedostatkom pracovných príležitostí, či dokonca s ich úplnou absenciou. Nezriedka sú obeťami obchodu a zotročenia ľudia, ktorí sa snažili vymaniť z podmienok extrémnej chudoby. Často uverili falošným prísľubom, že dostanú prácu, no namiesto toho sa dostali do rúk zločineckých sietí, ktoré riadia obchod s ľuďmi. Tieto siete zvyčajne využívajú moderné informačné technológie, aby nalákali mladých a mladistvých zo všetkých kútov sveta.

Medzi príčiny otroctva treba zaradiť aj korupciu tých, ktorí sú odhodlaní urobiť všetko preto, aby sa obohatili. Vskutku, zotročenie a obchod s ľuďmi sú veľmi komplikované a často si nachádzajú cestu cez podplácanie sprostredkovateľov, niektorých členov poriadkových síl či iných štátnych činiteľov, alebo predstaviteľov rôznych civilných a vojenských inštitúcií. „To sa deje vtedy, keď centrom ekonomického systému nie je človek, ľudská osoba, ale zbožštené peniaze. Áno, centrom každého spoločenského a ekonomického systému musí byť človek, Boží obraz, stvorený nato, aby sa stal pánom vesmíru. Keď je človek odstránený a do hry vstupuje bôžik peňazí, nastáva takéto prevrátenie hodnôt.” [5]

Ďalšími príčinami otroctva sú ozbrojené konflikty, násilie, kriminalita a terorizmus. Mnoho ľudí je zajatých s cieľom predať ich do otroctva, alebo najať ako vojakov či sexuálne zneužívať, pokým iní sú prinútení emigrovať a zanechať všetko, čo majú: pôdu, dom, majetok, ba aj členov rodiny. Títo sú donútení hľadať alternatívu k týmto ťažkým podmienkam, hoci tým ohrozujú vlastnú dôstojnosť a prežitie, alebo riskujú, že sa dostanú do začarovaného kruhu, v ktorom sa stanú vazalmi biedy, korupcie a ich zhubných následkov.


Spoločné úsilie o odstránenie otroctva

5. Keď pozorujeme fenomén obchodovania s ľuďmi, ilegálne transporty s migrantmi a ďalšie, známe i neznáme tváre otroctva, často máme dojem, že sa to deje uprostred všeobecnej ľahostajnosti.

Hoci je to, žiaľ, z veľkej časti pravda, chcel by som pripomenúť obrovskú skrytú prácu mnohých, najmä ženských rehoľných kongregácií, ktorú už dlhé roky konajú v prospech obetí otroctva. Tieto inštitúty pracujú často vo veľmi ťažkých podmienkach, kde niekedy vládne násilie, pričom sa usilujú prerušiť neviditeľné reťaze, ktoré spájajú obete s ich obchodníkmi a vykorisťovateľmi. Reťaze, ktorých oká sú často vytvorené z jemných psychologických mechanizmov, ktoré udržiavajú obete závislými od ich žalárnikov, či už prostredníctvom vydierania a vyhrážania sa im samým alebo ich drahým, alebo prostredníctvom materiálnych nástrojov ako je zadržiavanie identifikačných dokumentov a fyzické násilie. Činnosť rehoľných kongregácií sa principiálne odvíja v troch smeroch: pomoc obetiam, ich rehabilitácia po psychologickej a formačnej stránke a ich reintegrácia, či už v cieľovej spoločnosti alebo v krajine ich pôvodu.

Táto nesmierna práca, ktorá si vyžaduje odvahu, trpezlivosť a vytrvalosť, si zaslúži zo strany celej Cirkvi i celej spoločnosti ocenenie. No samotná ich práca, samozrejme, nemôže stačiť nato, aby sa zlo vykorisťovania človeka človekom odstránilo. Na to je potrebné trojité úsilie na inštitucionálnej úrovni: prevencia, ochrana obetí a súdne postihy voči zodpovedným. Okrem toho – keďže zločinecké organizácie používajú na dosiahnutie svojich cieľov globálne siete – si práca na odstránení tohto fenoménu vyžaduje spoločné a navyše globálne úsilie rozličných aktérov, ktorí tvoria spoločnosť.

Jednotlivé štáty musia bdieť nad tým, aby ich národná legislatíva skutočne rešpektovala dôstojnosť ľudskej osoby, a to v oblasti migrácie, zamestnanosti, adopcie, sťahovania podnikov do zahraničia i pri predaji produktov vyrobených s využívaním otrockej práce. Sú nevyhnutne potrebné spravodlivé zákony, zamerané na človeka, ktoré bránia jeho základné práva a znovu ich nastoľujú, ak sa nedodržiavali. Majú tiež umožňovať rehabilitáciu obetí a zaisťovať ich osobnú bezpečnosť, ako aj účinné mechanizmy kontroly a správnej aplikácie týchto noriem, ktoré nenechajú miesto pre korupciu a beztrestnosť. Treba tiež náležite oceniť miesto ženy v spoločnosti, a to aj prostredníctvom rôznych iniciatív v oblasti kultúry a komunikácií, aby sa dosiahol želaný výsledok.

Medzivládne organizácie majú v súlade s princípom subsidiarity uskutočňovať koordinované iniciatívy, aby premohli nadnárodné siete organizovaného zločinu, ktoré vládnu obchodovaniu s ľuďmi a ilegálnemu obchodu s migrantmi. Ukazuje sa, že je nevyhnutná spolupráca na rozličných úrovniach, ktorá bude zahŕňať národné i medzinárodné inštitúcie, ako aj organizácie občianskej spoločnosti a svet podnikania.

Podniky, [6] majú povinnosť garantovať svojim zamestnancom dôstojné podmienky na ich prácu a primerané mzdy, ale aj bdieť nad tým, aby formy zotročovania a obchodu s ľuďmi nemali v distribučných sieťach miesto. So sociálnou zodpovednosťou podnikov sa spája aj sociálna zodpovednosť konzumenta. Každý človek si má byť totiž vedomý toho, že „nadobúdanie je vždy aj morálny, nielen ekonomický problém“ [7].

Organizácie občianskej spoločnosti majú zasa povinnosť prebúdzať svedomie a podporovať všetky kroky nevyhnutné na vykorenenie kultúry zotročovania. Svätá stolica, reagujúc na bolestné volanie obetí obchodovania a na hlasy rehoľných kongregácií, ktoré ich na ceste k oslobodeniu sprevádzajú, v posledných rokoch znásobila výzvy adresované medzinárodnému spoločenstvu, aby rôzni aktéri spojili svoje sily a spolupracovali na odstránení tohto nešváru [8]. Okrem toho sa zorganizovalo niekoľko stretnutí s cieľom zviditeľniť jav obchodovania s ľuďmi a uľahčiť spoluprácu rôznych aktérov angažujúcich sa v prospech obetí, medzi ktorých patria odborníci z akademického sveta a medzinárodných organizácií, poriadkové sily krajín, z ktorých migranti pochádzajú, cez ktoré prechádzajú a do ktorých smerujú, a tiež predstavitelia cirkevných skupín. Želám si, aby toto úsilie pokračovalo a silnelo aj v budúcich rokoch.


Globalizovať bratstvo, nie otroctvo, ani ľahostajnosť

6. Vo svojom diele „hlásania pravdy Kristovej lásky v spoločnosti“ [9] sa Cirkev neustále zapája do charitatívnych činností, inšpirovaná pravdou o človeku. Jej úlohou je ukázať všetkým cestu k obráteniu, ktoré vedie k zmene pohľadu na blížneho, aby sme v každom človeku, nech je to ktokoľvek, videli brata alebo sestru v rámci ľudskej rodiny a uznávali jeho vnútornú dôstojnosť v pravde a slobode. Jasne to ilustruje príbeh Giuseppiny Bakhity, svätice pochádzajúcej z regiónu Darfúr v Sudáne, ktorú zajali obchodníci s otrokmi a predali ju krutým pánom, keď mala deväť rokov. No potom sa – po bolestných skúsenostiach – vďaka viere prežívanej v rehoľnom zasvätení a v službe druhým, osobitne tým najmenším a najslabším, stala „slobodnou Božou dcérou“. Táto svätica, ktorá žila v 19. a 20. storočí, je aj dnes príkladným svedectvom nádeje [10] pre mnohé obete otroctva a môže povzbudiť úsilie všetkých, ktorí bojujú proti tejto „otvorenej rane na tele súčasného ľudstva; rane na Kristovom tele“ [11].

V tejto perspektíve chcem vyzvať každého človeka, aby v súlade s jeho špecifickou úlohou a zodpovednosťou preukazoval skutky bratstva voči tým, ktorí žijú v stave zotročenia. Pýtajme sa aj my, ako spoločenstvo i jednotlivci, či je pre nás výzvou, keď sa denne stretáme, alebo máme niečo do činenia s osobami, ktoré by mohli byť obeťami obchodovania s ľuďmi, alebo keď si máme zvoliť, či kúpime produkty, o ktorých oprávnene predpokladáme, že môžu byť výsledkom vykorisťovania druhých ľudí. Niektorí z nás z ľahostajnosti alebo z ekonomických dôvodov, alebo pre zaneprázdnenosť každodennými starosťami, zatvárajú pred tým oči. Iní sa však rozhodnú niečo podniknúť a zapoja sa do združení občianskej spoločnosti, alebo robia každodenné malé gestá – ktoré však majú veľkú cenu! – ponúknu láskavé slovo, pozdravia, povedia „dobrý deň“ alebo darujú úsmev; tieto gestá nič nestoja, no môžu dať nádej, otvoriť cestu, zmeniť život človeka, ktorý je akoby neviditeľný, a tiež zmeniť náš život zoči-voči tejto realite.

Musíme uznať, že čelíme svetovému fenoménu, ktorý presahuje kompetencie len jednej spoločnosti alebo národa. Nato, aby sme ho porazili, je potrebná mobilizácia takých rozmerov, ktoré sú porovnateľné so samotným týmto fenoménom. Z tohto dôvodu naliehavo apelujem na všetkých mužov a ženy dobrej vôle, a na všetkých, ktorí sú zblízka či zďaleka – aj na tých najvyšších inštitucionálnych úrovniach – svedkami pliagy súčasného otroctva, aby sa nestali spolupáchateľmi tohto zla, aby neodvracali pohľad pred utrpením svojich bratov a sestier s rovnakou ľudskou prirodzenosťou, ktorí sú zbavení slobody a dôstojnosti, ale aby mali odvahu dotknúť sa trpiaceho tela Krista, [12] ktoré sa zjavuje v tvárach mnohých, ktorých on sám volá „títo moji najmenší bratia“ (Mt 25, 40.45). Vieme, že Boh sa pýta každého z nás: „Čo si urobil svoju bratovi?“ (porov. Gn 4, 9 – 10). Globalizácia ľahostajnosti, ktorá dnes dolieha na život toľkých sestier a bratov, si od nás všetkých vyžaduje, aby sme sa stali tvorcami globalizácie solidarity a bratstva, ktorá im všetkým môže znova dať nádej a môže im pomôcť vydať sa opäť s odvahou na cestu, uprostred problémov dnešnej doby, ale aj nových perspektív, ktoré so sebou nesie a ktoré nám Boh dáva do rúk. 

Text zverejnený na internetovej stránke https://sk.radiovaticana.va/news/2014/12/19/posolstvo_sv%C3%A4t%C3%A9ho_otca_franti%C5%A1ka_k_svetov%C3%A9mu_d%C5%88u_pokoja_2015/slo-841206
Vatikánskeho rozhlasu 

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Ďalšie zaujímavé články týkajúce sa Svätého otca Františka na stránke:

sk.radiovaticana.va/index.asp