Kresťanstvo:

Kresťanstvo vzniklo v Palestíne na základe židovskej tradície a zároveň ako jej plod v diele jednoduchého nazaretského tesára, Ježiša v 1. st. Palestína bola pod nadvládou Ríma od r. 64 pred Kr. po tom, čo ju dobyl vojvodca Gnaeus Pompeius Magnus.

Okolo r. 27 začal Ježiš Kristus verejne vystupovať. Jadrom jeho učenia je láska a úcta človeka k Bohu a svojmu blížnemu. S jeho účinkovaním sa spájajú aj mnohé zázraky. Po tom čo tri roky putoval ako kazateľ, bol ukrižovaný na príkaz rímskeho prefekta Judey Pontia Piláta, ktorý podľahol nátlaku jeruzalemských židovských hodnostárov. Ako sa dozvedáme zo Skutkov apoštolov, kresťania boli spočiatku skromnou sektou , ktorá prijímala medzi seba len Židov. Všetko sa však zmenilo dňom obrátenia jedného vzdelanca, ktorý bol na ceste do Damasku a ktorý až do vtedy kresťanov prenasledoval. Volal sa Saul, bol Žid a zároveň rímsky občan z Tarsu. Prijal meno Pavol. Kresťanstvo chápal ako náboženstvo, ktoré sa obracia na všetkých ľudí - na Židov aj na pohanov.

Kresťanstvo fascinovalo ľudí svojou ľudskosťou a svojím ideálom Boha , ktorý postavilo proti rímskemu náboženstvu, ktorého božstvá boli poznamenané všetkými necnosťami ľudí. Pre otrokov znamenalo akiste útechu a nádej byť prinajmenšom pred Bohom rovný ostatným. Od bohatých a vládnucich si vyžadovalo isté obete. Predsa však kresťanstvo nachádzalo ohlas v cisárskom paláci či vilách boháčov, ako aj medzi biediacimi obyvateľmi veľkých miest. Úsilie dosiahnuť vyššie hodnoty nachádzalo svoje naplnenie v kresťanstve. Že sa toto nové učenie dostalo ,,do obehu" v príťažlivej podobe, bolo zásluhou Pavla z Tarsu. Už pomaly po celom svete sa utvárali malé skupinky veriacich a z nich potom ďalej vznikali nové spoločenstvá. Spočiatku sa šírilo vo východných provinciách Rímskej ríše a potom malo to šťastie, že jeho dvaja veľkí apoštoli, Peter a Pavol, prišli do hlavného mesta Ríma. Rímska ríša mala vynikajúcu cestnú sieť, spájajúcu navzájom jednotlivé mestá. Tieto cesty sa považovali za bezpečné a prvotné kresťanstvo sa šírilo pozdĺž nich. Ťažko možno sledovať a opísať šírenie kresťanstva v prvých dvoch storočiach jeho existencie. V tých časoch boli za svoju vieru prenasledovaní a schádzali sa tajne, napr.v katakombách.
Vďaka životopiscovi rímskych cisárov Suetoniovi sa dozvedáme, že ešte v roku 49 si cisár Claudius zamieňal kresťanov za Židov. Rozhodol sa, že ich všetkých vyženie, lebo v dôsledku "podnecovania istého Chrestosa" boli zodpovední za nepokoje. V nasledujúcich rokoch sa počet kresťanov zvyšoval. Väčšina Rimanov ich však pokladala za jednu z početných východných siekt, ktorá mala mať krvavý kult. Roku 64 dal cisár Nero podpáliť Rím a pri vyšetrovaní požiaru našiel "vinníkov" v kresťanoch. Kruto ich prenasledoval. Za jeho vlády zahynulo množstvo kresťanov. Nepriateľský postoj ku kresťanom sa prejavoval aj počas vlády cisára Domiciána, Hadriána, Antónia Pia, Marka Aurélia, Comoda. Septimus Severus v roku 202 zakázal prestup na kresťanstvo pod trestom smrti a zahájil tak zúrivé prenasledovanie kresťanov. Za Caracally, Elgabala a Severa Alexandra žili kresťania v relatívnom pokoji. Novú vlnu nenávisti ku kresťanom v 3. st spôsobili vojenské porážky, ohrozenie hraníc, drahota a hladomor vo vnútri ríše, odklon od starých bohov a príklon k orientálnym kultom. Jedným z hlavných dôvodov prenasledovania kresťanov bolo aj ten, že sa odmietli zúčastňovať na kulte uctievajúcom zbožšteného cisára. Tento kult bol zároveň tmelom, ktorý spájal Rímsku ríšu a zabezpečoval jej jednotu. Preto boli kresťania mnoho ráz prenasledovaní, počnúc rokom 64 za Nera až po roky 303 a 305 za Diokleciána, ktorý videl v takomto správaní nebezpečné porušovanie disciplíny. Preto vydal niekoľko ediktov proti nim a začal ich prenasledovať. Kresťanov prepúšťali z armády, boli zakázané kresťanské bohoslužby, ich kostoly mali byť rozobraté, posvätné knihy spálené. Nemohli už zastávať verejné úrady, kresťanských kňazov vyzvali, aby obetovali podľa pohanského spôsobu. Každé odmietnutie týchto nariadení sa trestalo smrťou. Mnohých kresťanov popravili a mnohí odpadli od svojej viery.

Odstúpením Diokleciána roku 305 viedlo k dlhej občianskej vojne. Za nového vládcu bol zvolený v roku 306 vojakmi Konštantín, jeden z tetrarchov vládnuci nad Galiou a Britániou. Urobil viacero opatrení v prospech kresťanov. V roku 313 vydal Milánsky edikt. Kresťania získali právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Všetky majetky, ktoré im štát zabavil, sa im vrátili, a to dokonca aj vtedy, keď už boli scudzené v prospech niekoho tretieho. Neskôr cisárska vláda rozhodla, že kňazi majú byť oslobodení od verejných daní. Zároveň sa proti pohanom prijímali čoraz tvrdšie opatrenia. Rok 313 bol, ako sa vraví, prvým rokom "cirkevného mieru". Z polohy prenasledovaného sa kresťanstvo dostalo do polohy privilegovaného. Cirkevné majetky boli oslobodené od pozemkovej dane, kostoly nadobudli právo prijímať majetky odkázané v ich prospech. Vďaka cisárovej matke sa začali stavať kostoly v Palestíne, predovšetkým v Betleheme a Jeruzaleme. Odvtedy sa tieto mestá vo Svätej zemi stali cieľom nespočetných pútnických ciest. Na rímskych minciach sa začali raziť kresťanské symboly. Zaviedol sa nový spôsob prepúšťania otrokov, tzv. oslobodenie pred biskupom. Povinnosťou sa stalo svätenie nedele. Jedno Konštantínove rozhodnutie malo pre vývoj západnej Európy nadobudnúť ďalekosiahly význam, a to premena starého gréckeho mesta Byzantion na druhý Rím. Konštantínopol zažil intenzívny stavebný rozvoj a roku 330 bol vysvätený. Lenže založiť na Východe, v strategicky obzvlášť výhodnej polohe, druhý Rím zároveň znamenalo vybudovať v srdci ríši a cirkvi istú opozičnú silu, ktorá raz mohla zapríčiniť rozchod s Rímom. V roku 325 zvolal Konštantín do Nikaie biskupský koncil, na ktorom prikázal biskupom vyriešiť rozdiely vo viere a spísať jednotnú doktrínu.
Roku 337, Keď Konštantín zomrel, kresťanstvo ešte nebolo úplným víťazom. Protiútok pohanstva sa mohol rozpútať hocikedy. Stalo sa tak za cisára Juliána sídliaceho v Paríži. Bol presvedčený, že pohanstvo má tú výhodu, že môže byť syntézou viacerých učení. Okrem toho mohlo podľa neho Rimanom sprostredkovať "národnú ideu", kým univerzálne, kozmopolitné kresťanstvo sa už pre svoju podstatu nestaralo o štát, ba ani o hranice. Napriek prenasledovaniu kresťanov v období Juliánovej vlády sa však víťazné napredovanie kresťanstva už nedalo zastaviť.
Ďalším nebezpečenstvom pre katolícke kresťanstvo predstavovali herézy. Výstižným príkladom na to je ariánska heréza. Stúpenci tohto učenia videli v Kristovi len človeka a tento ich názor sa stal východiskom bludného učenia, ktoré vzniklo v 4. st. a existovalo 3 storočia. Sám Konštantín bol pokrstený ariánskym kňazom a aj jeho tretí syn bol arián. Juliánov nástupca Flavius Claudius Jovianus bol ochrancom tohto náboženského spoločenstva. Na rozdiel od ariánov nestoriáni tvrdili, že Ježiš má dve prirodzenosti a v dôsledku toho aj dve odlišné podstaty - jednu ako človek a druhú ako Boží syn. Táto heréza sa šírila predovšetkým v Chaldejsku, Perzii a Indii. Ďalším bludným učením 5. st. bol monofytizmus, podľa ktorého Ježiš mal len jednu - božskú prirodzenosť vo "formálnej" ľudskej telesnej schránke. Monotelisti zase verili na dve prirodzenosti Krista- božskú a ľudskú, ktoré sú podriadené jedinej vôli božskej.
Konečný príklon Rimanov k pravovernému kresťanstvu bol dielom cisára pochádzajúceho z Hispánie. Teodosiovi I. sa podarilo znovu zjednotiť obrovskú ríšu , trvalým výsledkom tohto jeho úspech však ostal iba triumf kresťanstva.
Kľúčový význam pre vývoj kresťanskej cirkvi mala inštitúcia pápežstva. Od začiatku mala rímska cirkevná obec a rímsky biskup uznávané postavenie na základe skutočnosti, že bol priamym nástupcom apoštola sv. Petra. Ten dostal poverenie od samotného Ježiša Krista vybudovať základy kresťanskej cirkvi. Problém bol v tom, že aj iné patriarcháty - Alexandria, Antiochia, ktoré svoju existenciu tiež odvodzovali od apoštolov Ježiša Krista - mali v podstate rovnaké postavenie ako Rím, veľkú vážnosť mal Jeruzalem. Ako Rím vykonával dozorné práva v cirkevných otázkach (potvrdzoval a svätil zvolených biskupov, zvolával a riadil synody a bol odvolacou inštitúciou pre biskupské otázky) v Itálii, tak ich vykonávalo Kartágo v severnej Afrike ,Alexandria v Egypte, Antiochia v Sýrii... Nová situácia nastala, keď Konštantín preložil svoje sídlo z Ríma do Konštantínopolu. Politické ťažisko sa tým presunulo na Východ a tým klesol politický význam Ríma, ale zaistilo to rímskemu biskupovi samostatný vývoj v cirkevnej oblasti. Po rozdelení rímskeho impéria na západnú a východnú časť bol rímsky biskup jediným z patriarchov, ktorý sídlil na Západe. Všetky ostatné patriarcháty sa nachádzali na Východe. Tým rástol význam Ríma.
Po páde Západorímskej ríše vzrástol význam Konštantínopola. Neuznával nadradenosť rímskeho biskupa, a to bolo dôvodom neustálych rozporov. Postupne sa vyostrovalo napätie medzi západorímskou (rímsky pápež) a východorímskou (cisár) cirkvou.

Zdroj: prevzaté , čítajte viac: https://worldofhistory.blog.cz/0701/krestanstvo