Uzdravenie Ježišom, oslobodenie od Zlého, modlitby, exorcizmus-porobenie...
1. časť: Začiatky
Nikdy v histórii nebolo také priateľské vzájomné zbližovanie medzi židmi a kresťanmi ako je tomu dnes. Pritom za posledných dvetisíc rokov ľudských dejín sa najhlbšia a najbolestivejšia priepasť otvorila práve medzi týmito dvomi Božími národmi. A o to je to prekvapivejšie a povzbudzujúcejšie, že v týchto dňoch práve tieto dva národy hľadajú cestu k sebe.
Dôvodom tohoto spojenectva je sčasti svetová politika. Tieto dva hlavné zdroje západnej civilizácie môžu výlučne spoločnými silami ochrániť svoje najväčšie spoločné hodnoty pred východnou, hlavne muslimskou kultúrou, no sú tu okrem tohoto aj hlbšie a dôležitejšie duchovné udalosti a procesy. Stačí, ak si pomyslíme na dôsledky holokaustu, objavenie kumránskych zvitkov, či znovuvzniknutie štátu Izrael. Tieto dramatické udalosti nútia mnohých v týchto komunitách, aby od základov prehodnotili svoje priority a vzájomné postoje. V kresťanstve sa započalo od základov prehodnocovanie teologického antijudaizmu a antisemitizmu a v židovstve zase postupná rehabilitácia osoby Ježiša.
Prvé prenasledovanie kresťanov
Dejiny prenasledovania kresťanov sa pred takmer dvetisíc rokmi nezačali medzi kresťanmi a Židmi, ale istým nedorozumením medzi Židmi navzájom. Všetko sa to začalo konfliktom: Ježiš a jeho učeníci versus politické, resp. náboženské mocenské skupiny saducejov a farizejov. Každý zúčastnený bol Žid, navyše Žid veriaci v Boha!
Rimania, ktorí vládli pevnou rukou nad Júdeou a okolitými štátmi, delegovali pre nich nepodstatné vnútorné záležitosti jeruzalemskému Sanhedrinu, na jeho Veľradu, v ktorej boli zástupcovia dvoch strán: saduceji a farizeji. Všetky písomné pramene, ktoré máme k dispozícii (Jozefus Flavius, kumránske zvitky, Nová zmluva, rabínske kroniky atď.) nám v plnej miere a jednoznačne potvrdzujú, že Sanhedrin a k nemu patriace strany boli v tomto období silne skorumpované.
Členovia kumránskej spoločnosti, vedení tiež veľkňazmi, ich nazývali „synmi priepasti“, čo znamená, že ich neodvolateľne zatratili. Jozefus opisuje jednu príhodu, kedy členovia Sanhedrinu prijali úplatky a vyniesli nekorektný súd v istej záležitosti a niektorí veľkňazi zasa ukradli odmeny ostatným kňazom, čo vyústilo do verejnej bitky na Chrámovej Hore. Toto všetko potvrdzuje aj Talmud, kde sa píše, že sa v tomto období vo vedení krajiny úplne rozmohla korupcia. Zákonodarstvo a súdy boli úplne presiaknuté bezprávím. Veľkňazi svojimi intrigami a vykorisťovaním ničili osudy ľudí a aj samotný predseda Sanhedrinu bol autorom bezzákonností. Jednou z hlavných príčin tejto korupcie bola šikovná rímska kontrola, pričom ich činnosť bola zničujúca: Rimania po celé desaťročia ustanovovali a zosadzovali veľkňazov. K moci sa dostali viac-menej kolaboranti.
Dejiny prenasledovania kresťanov sa pred takmer dvetisíc rokmi začali nedorozumením medzi Židmi.
Po prečítaní týchto riadkov hodnotíme prísne prejavy a vyhlásenia Jána Krstiteľa a Ježiša – dvoch židovských prorokov – naproti farizejom a saducejom ako mäkké, priam priateľské. Ježiš Nazaretský ich niekoľkokrát verejne konfrontoval, čo už aj tak slabú lojalitu ľudu voči nim destabilizovalo. Toto všetko sa podľa pisateľov evanjelií napokon stalo pre nich neznesiteľným a Ježiša nespravodlivo odsúdili na smrť, následne ho odovzdali rímskej vláde, ktorá ho zo strachu straty svojej pozície popravila, hoci vedela, že je nevinný.
Ježiša v pravom slova zmysle nemôžeme nazvať kresťanom – hoci sa ten termín stal označením pre veriacich v Neho ako Mesiáša – predsa túto udalosť môžeme nazvať prvým prejavom prenasledovania kresťanov v dejinách, čo bolo v tom čase konečným výsledkom vnútorných politických a náboženských sporov medzi Židmi. V tomto spore nebol židovský národ konfrontovaný s akousi cudzorodou zložkou – uprostred svojho ľudu bol umlčaný politickou mocou ich brat, ktorý touto mocou nedisponoval.
Učeníci Ježiša Nazaretského ale po niekoľkých týždňoch začali rozhlasovať medzi svojím ľudom, že ich Majster vstal zmŕtvych – čo v právnom zmysle znamenalo aj to, že Boh odsúdil Sanhedrinom vynesený rozsudok smrti (ktorý bol falošný). Peter napriek tomu verejne ponúkol zmier členom Najvyššieho súdu, zdôrazňujúc, že smrť Mesiáša bola nevyhnutnosťou vopred oznámená prorokmi a že oni ho odsúdili na smrť z nevedomosti, čo v židovskom práve znamená poľahčujúcu okolnosť. Sanhedrin s pocitom vážnej straty prestíže odpovedal uväznením apoštolov a následne im zakázal hlásať evanjelium. No oni v tom pokračovali aj napriek zákazom, čoho dôsledkom boli nové zatknutia a snaha o trest smrti.
Tomuto však napokon z dôvodov výčitiek svedomia zabránil vtedajší predseda Sanhedrinu I. Rabban Gamaliél, a takto ich potrestali iba za neposlušnosť Veľrade palicovaním, čo je ľahší trest a následne ich prepustili na slobodu. V ranom židovskom právnom poriadku palicovanie vyjadrovalo to, že apoštoli neporušili pôvodom Boží Zákon, len rozhodnutie rabínov. Aj po tomto všetkom pokračovali v zvestovaní Slova Božieho, a navyše na Chrámovej hore – niekoľko sto metrov od zasadacej miestnosti Sanhedrinu. Potom ich dlhší čas neprenasledovali: potichu, no nie s radosťou akceptovali ich skutky.
Po krátkom čase vystúpili proti helenistovi, židokresťanovi Štefanovi – falošní svedkovia, ktorého postavili pred Sanhedrin s obvinením falošného učenia. Veľrada ho napokon odsúdila na smrť, hoci to bolo skôr lynčovanie – absolútne protiprávny rozsudok. Podľa Skutkov apoštolov vypuklo uprostred židovstva všeobecné prenasledovanie veriacich v Ježiša, následne veľká väčšina prechodne opustila Jeruzalem a bola nútená odsťahovať sa na vzdialenejší vidiek. Toto však vypôsobilo rozmáhanie Slova v širšom zábere.
Jedným z hlavných zástupcov tohoto tvrdého mocenského prenasledovania bol mladý farizej – Saul, neskôr apoštol Pavol. Z jeho rozprávania vieme, že mnohých zabili, uväznili, palicovali, zastrašovali a vydieraním sa pokúšali prinútiť mnohých k tomu, aby zapreli svoju vieru. Saul dostal splnomocnenie od veľkňaza a Sanhedrinu k tejto činnosti – dokonca aj za hranice Svätej zeme. Tu sa stretol vo videní s Ježišom a z prenasledovateľa sa stal jeden z Jeho najvplyvnejších zvestovateľov.
Zdá sa, že vášne sa po niekoľkých rokoch pomaly upokojili, židovský kresťanský zbor v Jeruzaleme mal znovu niekoľko tisíc členov. Mnohí z kňazov a farizejov sa pridali k nim, čo znovu vypôsobilo prudké reakcie: Herodes – nie úplne Žid – rímsky kráľ dal popraviť jedného z dvanástich apoštolov – Jakuba. (Jozefus, ktorý nebol kresťanom, vidí kráľovu rolu podobne negatívne ako aj Nová zmluva). Petra, vedúceho zboru dal uväzniť a chcel ho dať popraviť. Peter bol zázračne vyslobodený, kráľ onedlho zomrel – a tak prenasledovanie na nejaký čas ustúpilo, aby opäť vzbĺklo novou silou, keď do hlavného mesta prišiel niekdajší prenasledovateľ kresťanov – terajší zvestovateľ Slova – apoštol Pavol. Lynčovaniu a úkladnej vražde sa vyhol len tak-tak, keď sa po dvoch rokoch väzenia opäť vyhýbal trestu smrti tým, že sa ako rímsky občan odvolal na cisára, preto ho odviedli do Ríma.
Tu síce Skutky apoštolov končia, ale z pera Jozefa Flavia a iných zapisovateľov sa dozvedáme aj iné príbehy. Od Jozefa sa dozvedáme napríklad, že Jakuba, Ježišovho brata, ktorý bol vedúcim jeruzalemského, židovského zboru vtedajší veľkňaz Chanin na základe falošného obvinenia dal odsúdiť Sanhedrinom, a aj popraviť. Jozefus, ktorý nebol kresťanom, navyše bol vznešeným farizejom a pochádzal z kňazskej rodiny, a aj on sám stál blízko politickej moci, nemôže byť obvinený zo zaujatosti, píše: mnoho jeruzalemských občanov ctiacich zákon – nie židov – natoľko pobúrila verejná bezzákonnosť veľkňaza, že sa sťažovali na neho u cisára, ktorý ho okamžite zosadil. Aj táto udalosť poukazuje na to, že židovských kresťanov neprenasledovalo v prvom rade židovstvo, ale skorumpovaní predstavitelia moci.
No nenávisť sa v tom čase neprejavila iba voči židovským veriacim v Ježiša. Takmer každý historický prameň jednoznačne tvrdí, že židovstvo už počas dvesto rokov trvajúcich vážnych rozkolov a mimoriadne ťažkej politickej a spoločenskej situácie smerovalo k prejavom fanatizmu a extrémizmu. Zelóti sa svojimi teroristickými útokmi pokúšali vyprovokovať vojnu s Rimanmi a v mnohých prípadoch úkladne zavraždili takých židovských bratov, ktorí pre nich neboli nábožensky dostatočne dôveryhodní. Kumránci sa úplne vyčlenili zo spoločnosti, prerušiac takmer všetky vzťahy s ostatnými, no zvlášť s politicko-náboženskými vodcami Jeruzalema. Farizeji sa v rámci spoločnosti snažili oddeliť od každého, kto neprijal ich výklady Zákona a tak ďalej.
V rabínskych spisoch sa neskôr píše: spirituálnou príčinou zničenia Chrámu a Jeruzalema v 70-tych rokoch a rozptýlenia Židov, bola „neopodstatnená nenávisť uprostred ľudu“. Prekvapujúcou zhodou medzi Talmudom a Novou zmluvou je to, že Ježiš práve toto označuje ako príčinu svojej smrti: „Ešte toto jedno sa musí z Písma naplniť na mne: Nenávideli ma bez príčiny.“ Toto potvrdzujú aj všetky ostatné pramene. V jeruzalemskom Talmude sa píše aj o konflikte dvoch hlavných skupín farizejov s použitím zbraní! Do krajnosti vyhrotené náboženské besnenie a nepriateľstvá v židovstve je možné ponímať ako určitý historický fakt. Skorumpovaný Sanhedrin – predstaviteľ politickej moci, videl v Židoch veriacich v Ježiša svojho úhlavného nepriateľa.
Spustnutie Chrámu, štátu, hlavného mesta, otrasné následky vojny s Rimanmi, veľká časť spustošeného alebo rozptýleného obyvateľstva, úplná strata politickej moci, utrpenie v židovstve, duchovno-duševné ochromenie po roku 70 vypôsobilo v tých čo pozostali väčšiu pokoru a súdržnosť. Zo zápiskov rabínov jednoznačne vyplýva, že židovskí kresťania boli účastní každodenného židovského života, na spoločných modlitbách, zakladali rôzne kluby, kde sa stretávali zástupcovia rôznorodých smerov, kde už bola pokojnejšia atmosféra a komunikácia.
Navyše, aj medzi najváženejšími učencami sa nájdu aj takí, ktorí priznávajú, že sympatizujú s kresťanským učením, alebo zdôrazňujú, že v nebi pri Božom tróne stojí na jednej úrovni aj trón Mesiáša. A predsa im to neuberá z cti.
Farizejskí rabíni, hoci boli omnoho pokornejší než ich predchodcovia, si predsa snažili zachovať vedúcu náboženskú pozíciu, ale otvorenej konfrontácii s inými smermi sa snažili vyhnúť – a takto aj so židovskými kresťanmi. Do každodennej modlitby zakomponovali aj kratučké zlorečenie na „zradcov“ no z pozadia Talmudu vysvitá, že to bolo myslené na heretikov – v podstate tým mysleli saducejov, esejcov a židovských kresťanov. Pokiaľ vedúci spoločných modlitieb nesprávne zlorečil, okamžite bol odvolaný z postu vedúceho modlitieb, pretože predpokladali, že to urobil preto, lebo on sám je členom akéhosi falošného hnutia. Z tohoto jasne vyplýva aj to, že v spoločnom obcovaní môžu byť účastní aj oni – veď utlačené židovstvo si už nemohlo dovoliť radikálne vylúčiť svojich bratov veriacich v Ježiša ako Mesiáša, hoci ich v skutočnosti nedokázali naozaj prijať.
Talmud sa zmieňuje aj o tom, že židovskí kresťania činia ozajstné zázraky uzdravení, pričom sa snaží vysvetliť, ako je to možné. Tu však začínajú zaznievať aj krajné protirečenia (napr. „lepšie by bolo, keby bol dotyčný zomrel, ako byť takto uzdravený“), ale vylúčenie mocenskými prostriedkami nebolo v tom čase realizované. Je zjavné, že učenie farizejov sa v mnohom vypracovalo – zrejme z trpkých skúseností útlaku a straty moci – ba prevzali aj množstvo Ježišových výkladov, ako ináč, bez toho, aby to priznali. V mysticko-teologickom vyučovaní vyplávajú na povrch otázky Trojjedinnosti jediného Boha, možnosť zjavenia Boha ako človeka, jednota Ducha Svätého a Boha a rôzne iné, čo nie je pre mnohých bádateľov nič iné, ako vplyv židovsko-kresťanskej teológie vo vnútri judaizmu, (alebo ich spoločný koreň.)
V roku 130 ale nastáva obrovská trhlina, kedy aj rabíni s veľkou autoritou vyhlásia schopného vojenského vodcu Bar Kochbu počas povstania za mesiáša. Židovskí kresťania toto ale neprijali a neverili ani vo víťazstvo, preto ich mnohí považovali za zradcov. Vylučovanie sa zosilňuje, no nie je to konečný stav.
Zastavme sa na chvíľu pri dnešnej (a nielen dnešnej) mediálnej propagande, ktorá využila podrobné vyhlásenia krajnej pravice rabínov, kedy v Talmude sa nachádzajúce jednotlivé skutočne krajné pravicové vyhlásenia predstavia tak, akoby tieto zastupovali oficiálne židovské tvrdenia. Predstavitelia historického antisemitského kresťanstva, žiaľ, vkladajú do rabínskej literatúry iba svoje dogmatické teológie. Talmud totiž nie je dogmatické dielo, ktoré obsahuje oficiálne prijaté názory judaizmu, ale je to zbierka, ktorá sa snaží zozbierať každý vyslovený názor ku každej téme, aj tie, ktoré si protirečia, alebo sú si navzájom úplne odlišné. Samotný výraz „talmud“ znamená učenie, je to teda istá knižnica, v ktorej sa snažili zaznamenať každý jeden názor niekoľkých sto rabínov na každú podstatnú otázku Biblie. Sú medzi nimi také, ktoré je možné chápať ako oficiálne tvrdenie judaizmu, no veľká väčšina z nich sú len názory, ktoré môže židovský čitateľ slobodne selektovať. Každý sa sám rozhodne čo prijme a čo nie. Všetky nemôže prijať už len z toho dôvodu, že každý názor má aj svoj protinázor. Krajne pravicové médiá ale cielene citujú manipulatívnym spôsobom iba tie, ktoré sa im hodia. Napríklad takýto krajnepravicový názor: „aj tí najvýnimočnejší pohania si zaslúžia smrť“, jeho protinázor že: „pohan, ktorý študuje Bibliu je rovnocenný s veľkňazom“ – už necitujú. Navyše, každý názor, ktorý použijú, predstavia tak, akoby to bolo oficiálnym tvrdením – ale to práve nie je!
V najváženejšej časti, v Mišne, ktorá vznikla okolo rokov 180-220 n. l. sa nehovorí o Ježišovi a kresťanstve ani jediné slovko vyhlásenia, odsúdenia či podpory. Mlčanie znamenalo, že v tom čase židovskí kresťania ešte predstavovali väčšiu časť židovskej spoločnosti a hoci ich vieru v Ježiša mnohí neprijali, predsa ich nevylúčili, preto Mišna túto otázku ponecháva otvorenú.
Aj po uzavretí tejto časti obkolesuje túto tému mlčanie ešte približne sto rokov. Prvé protikresťanské poznámky sú v rabínskych spisoch zaznamenané po Konštantínovom obrátení a po oficiálnom ustanovení kresťanstva ako štátneho náboženstva vyhláseného Rímskou ríšou.
V tejto dobe sa už spohanštené kresťanstvo dostáva do pozície štátneho náboženstva ríše, kedy udeľuje povinnosť mimoriadnych daní pre židovstvo: keď sa žid obrátil a stal sa kresťanom, bol slobodný od platenia daní. Rabíni na túto akciu štátnej moci reagovali tým, že sa otvorene kriticky vyjadrovali proti Ježišovi a kresťanom, aby tým Židov zdržali od obrátenia (čo už vtedy znamenalo povinnosť zapretia židovskej identity).
Dnes je už potvrdeným faktom v židovskej náboženskej vede, že niekoľko statí – všetky sú zo 4. storočia, vznikli neskôr, a obsahujú historicky totálne nezmysly. Napríklad: Ježiša označujú rabínskym učeníkom žijúcim o sto rokov skôr. Bez výnimky všetkým chýbajú historicky pravdivé základy, nehovoriac o takých tvrdeniach, kedy napríklad istý pohan, ktorý vyvoláva mŕtvych, tlmočí nadpozemské výroky o Ježišovi, pričom je dobre známe, že Mojžišov zákon klasifikuje vyvolávanie mŕtvych (rozhovor s mŕtvym) ako smrteľný hriech. Takže, takéto informácie sú zo židovského pohľadu neuveriteľné.
Nesmieme zabudnúť ani na to, že v tej dobe je už pohanské kresťanstvo v pozícii štátnej moci, a práve ono realizuje inštitucionálne prenasledovanie, pričom židovstvo túto možnosť stratilo. Napriek tomu faktom zostáva, že tento proces spečatil osud židovských kresťanov. Vlastný národ, aj keď nie štátnymi prostriedkami, no postupne ich vyraďuje, a už vtedy antijudaisticko-antisemitská pohansko-kresťanská cirkev ich prijíma iba za predpokladu, že zaprú svoju židovskú identitu. Zdá sa, že niektorí židovskí kresťania si zvolili túto cestu a v priebehu niekoľkých pokolení sa asimilovali, zaintegrovali sa do pohanskej cirkvi, alebo aj naďalej tajne praktizovali židovstvo. Iní zasa zostali vnútri židovstva a svoju vieru v Ježiša praktizovali tajne. Ich vplyv na rabínsku mystiku a na základy teológie je dobre viditeľný v 4.-10. storočí. Iní sa zasa vzdali viery v Ježiša a úplne sa zaintegrovali späť do judaizmu.
Odtiaľto je pre stredovek charakteristické to, že historické kresťanstvo vlastniace štátnu moc inštitucionálnymi prostriedkami spúšťa znovu a znovu vážne fyzické prenasledovania voči židovstvu. Na toto židovský národ – bez prostriedkov štátnej moci – odpovedá otvorenými verbálnymi radikálnymi odmietnutiami v učeniach, kázňach, výkladoch Biblie, vyhraneným oddelením sa od pôvodom židovských kresťanov a ich vylúčením (čo sa samozrejme nedá porovnať s prejavmi fyzických útokov z druhej strany.) Toto dedičstvo sa tiahne celými európskymi dejinami a za rôznymi formami sekularizácie antisemitizmu po období osvietenstva je prítomné toto isté pozadie až do dnešného dňa.
Takisto sa ale od 17. storočia na oboch stranách objavujú výhonky nesúce možnosti zmieru. V jednotlivých protestantských smeroch kresťanstva sa objavuje prehodnocovanie kresťanského antijudaizmu, antisemitizmu a kritika teológie, ktorá popiera národnú obnovu židovstva v budúcnosti. Zrodí sa filosemitský kresťanský sionizmus, ktorý od prvej chvíle podporuje návrat židovského ľudu a v rámci kresťanstva konfrontuje tých, ktorí sú v opozícii. V rovnakom čase aj niektorí predstavitelia židovstva naťahujú svoje ruky smerom ku kresťanstvu. V Európe známy a vážený rabín Jakov Emden napríklad už v roku 1757 bráni kresťanstvo a Novú zmluvu považuje za súčasť židovskej tradície (!) tvrdiac, že „Ježiš a zvlášť Pavol mali úmysel priviesť pohanov k siedmim Noeho morálnym zákonom, a aby Židia naďalej nasledovali Mojžišov Zákon – čo vysvetľuje zdanlivé protirečenie v Novej zmluve v súvislosti s Mojžišovými zákonmi a sobotou“. Potom už v 19.-20. storočí množstvo židovských učencov prehlasuje obdobné. Niekoľko príkladov. Martin Buber vo svojom diele „Dva druhy viery“ už označuje Ježiša ako vyzdvihnutého predstaviteľa historickej viery židovstva, ktorého viera a morálka v mnohých ohľadoch prevyšuje aj prorokov. Joseph Klausner poukazuje na to, že časti rabínskych výrokov Ježišovho odsúdenia sú historicky nedôveryhodné. David ben Gurion, prvý premiér štátu Izrael požiadal Chaima Cohenta, predsedu Najvyššieho Súdu, aby s cieľom Ježišovej rehabilitácie znovu prehodnotil Jeho súdny proces.
V posledných desaťročiach teda mnohí na oboch stranách vystierajú k sebe ruky navzájom. Samozrejme, takisto na oboch stranách sú takí, ktorí sú v záujme zachovania tradície rozdelenia proti tomuto zbližovaniu.
Oni budú ochotní vojsť do stretu aj s vlastnými bratmi vo viere, ktorí v záujme zachovania spoločných hodnôt majú nádej, že raz sa ukáže: ľud jediného Boha je koniec-koncov len jeden, a nie dva – aj v tom prípade, že to ešte dnes nie je jasne vidieť.
Autor je teológ, doktor židovských náboženských vied
Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj, prevzaté, link:https://www.milost.sk/logos/clanok/ktorych-svet-nenavidi
„Krv mučeníkov je semenom“ podľa tohto starovekého kresťanského výroku sa vďaka mučeníckej smrti jediného kresťana, ktorý je ochotný zomrieť pre vieru, zrodí veľké množstvo ďalších kresťanov. Grécky výraz martyros znamená jednoducho svedok, ale raní kresťania považovali v širšom slova zmysle za svedka viery každého človeka, ktorý pokiaľ to bolo nutné, vytrval vo svojom presvedčení aj za cenu vlastného života.
Ježiš Nazaretský širšiemu aj užšiemu kruhu svojich učeníkov viackrát vopred oznámil, že Jeho nasledovníci sa budú musieť neraz pozrieť tvárou v tvár prenasledovaniam, popritom, ako budú zvestovať ľudu Izraela a ostatným národom až do poslednej končiny zeme víťaznú zvesť o možnosti spasenia a o vláde Božieho kráľovstva. Tento konflikt sa vo svojich počiatkoch mohol zdať v očiach rímskeho impéria, predstaviteľov moci a bežných občanov vnútornou záležitosťou židovského náboženstva.
Rím sa totiž nesnažil výhradným spôsobom rozhodovať o náboženských kultoch, formách a rituáloch občanov ríše, pokiaľ tieto neohrozovali ich politické a mocenské záujmy. Pre židovských kresťanov, hlásajúcich Božie slovo, bolo ochranou a garanciou právo náboženskej samosprávy (politeuma) vydané cisárom Augustom, vďaka čomu mohli úspešne oslovovať aj nežidovské okolie.
Ježiš nazval pri jednej príležitosti synov Zebedeových – Jakuba, ktorý bol prvým mučeníkom a Jána, ktorý bol posledným svedkom „synmi hromu“. Samotný Ježiš Nazaretský im vopred oznámil, že ho budú musieť nasledovať aj v utrpení, keď Ho prosili, aby im zaistil prvenstvo vo svojom kráľovstve. „A Ježiš odpovedal a riekol: Neviete, čo si prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť, a pokrstiť sa krstom, ktorým sa ja krstím? Povedali mu: Môžeme. A on im povedal: Môj kalich pravda piť budete, i krstom, ktorým sa ja krstím, pokrstení budete; ale dať sedieť po mojom pravom a po mojom ľavom boku nie je mojou vecou, ale to bude dané tým, ktorým je to pripravené od môjho Otca. A keď to počuli tí desiati, nahnevali sa na tých dvoch bratov.“ (Mt 20,22-23) A Jakub bol skutočne prvý spomedzi dvanástich apoštolov, ktorý obetoval svoj život pre vieru, keďže ho kráľ Herodes zabil mečom. Jeho brat Ján, ktorý bol Pánovým obľúbeným učeníkom, bol zasa posledným svedkom. Ježiš akoby pošepky, záhadnými slovami prezradil Jánovu dlhovekosť, že bude žiť až do Jeho príchodu. Aj sa to naplnilo, veď podľa svedectva Knihy Zjavenia Ježiš prišiel k Jánovi a aj mu ukázal „cestovaním v čase“ udalosti týkajúce sa Jeho návratu.
Ježiš Nazaretský svojim učeníkom vopred oznámil, že Jeho nasledovníci sa budú musieť neraz pozrieť tvárou v tvár prenasledovaniam.
V porovnaní s ostatnými apoštolmi bol Jánov pozemský život mimoriadne dlhý. Podľa svedectiev raných cirkevných otcov žil v Efeze do obdobia cisára Trajána (98 – 117 n. l.). Naplnilo sa na ňom aj Ježišovo ďalšie vyhlásenie, podľa ktorého aj Ján bude mať účasť na kalichu Pánovom – aj keď jeho život nebol násilne ukončený. Podľa podania Tertuliána, ktorý žil sto rokov po Jánovi, v dobách cisára Domiciána 81 – 96 n. l. predvolali staručkého Jána do Ríma, a keďže svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša nezaprel, vhodili ho do nádoby s vriacim olejom, no Ježišov obľúbený učeník to prežil bez ujmy, podobne ako traja židovskí mládenci, ktorí boli v ohnivej peci v Babylone – podľa podania knihy Daniel. Potom sa Ján mohol vrátiť do Efezu, kde žil do takmer sto rokov svojho života. Pritom ho ale neustále prenasledovali; kvôli hlásaniu Božieho slova ho napokon deportovali na Patmos. Tu sa podľa zasľúbenia stretá opäť s Majstrom, kde mal možnosť nahliadnuť do udalostí konca dejín, ktoré na základe Ježišovho zjavenia následne zvečnil v knihe.
Ježiš podobne predpovedal mučenícku smrť apoštola Petra: „Amen, amen ti hovorím, že keď si bol mladší, opasovával si sa sám a chodieval si, kde si chcel; ale keď sa zostarieš, vystrieš svoje ruky, a iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. A to povedal dávajúc znamenie, akou smrťou oslávi Boha. A keď to povedal, riekol mu: Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19) Takto to opisuje Ján, ktorý svoje evanjelium napísal už vo vyššom veku a po Petrovej smrti žil ešte 40 rokov, takže zjavne počul o tom, že aj na jeho bratovi vo viere sa naplnili Majstrove slová, no do podrobností nás neuvádza. Vystreté ruky poukazujú každopádne na ukrižovanie. Jánov učeník Papias z Malej Ázie, aj v Novej zmluve spomínaný Pavlov rímsky učeník Klement, súhlasne potvrdzujú, že Petra, v čase prenasledovania za cisára Nera, ukrižovali v Ríme údajne dolu hlavou, lebo vyhlásil, že nie je hoden, aby zomrel rovnakou smrťou ako Ježiš. Títo istí vierohodní autori tvrdia aj o Pavlovi, že zomrel mučeníckou smrťou pre vieru, no jemu, ako rímskemu občanovi, sťali hlavu.
O prenasledovaní a smrti ostatných apoštolov vieme tiež zo spisov raného kresťanstva, hoci nie každý údaj musí byť v každom ohľade vierohodný. O Andrejovi, bratovi Šimona Petra, sa dozvedáme od Eusebia a Hieronyma, že keďže hlásal evanjelium aj medzi Skýtmi, zomrel tiež mučeníckou smrťou na kríži v krajoch Achaje za cisára Nera. V spisoch raného kresťanstva sa píše o Matejovi, že hlásal evanjelium v oblasti Kaspického mora, a tiež obetoval svoj život pre vieru v Ježiša.
Evanjelistu Marka, ktorého označujú zapisovatelia ako Petrovho tlmočníka a ktorý vystupuje aj v Skutkoch apoštolov ako Pavlov spolupracovník, spája Eusebius a Hieronymus so zakladaním alexandrijskéjho zboru v Egypte, kde aj zomrel mučeníckou smrťou. Podľa autorov spisov ho na smrť ušliapal rozbesnený dav v uliciach Alexandrie. O Bartolomejovi (Bar-Thalmaj), ktorý bol jedným z dvanástich, Eusebius zaznamenal, že hlásal evanjelium v zemi Východu, v Indii a v Arménsku, kde aj zomrel mučeníckou smrťou. Neskoršie kresťanské spisy zaznamenávajú aj martýrsku smrť ďalších apoštolov: Tomáša, Šimona Zelóta a Tadeusa, ktorého tiež volali Júda.
Hlavná priekopnícka postava misie medzi nežidovskými národami, niekdajší farizej Saul, rímskym občianskym menom Paulus, apoštol Pavol, bol najzatrpknutejším, najpresvedčivejším prenasledovateľom cirkvi, ktorý súhlasil s odsúdením prvého mučeníka Štefana ukameňovaním, ktorého sa aj sám Pavol zúčastnil. S poverením najvyššieho kňaza mnohých kresťanov uväznil, nútil ich k zapretiu viery v Ježiša, respektíve ich aj zabil. No na ceste do Damašku zažil stretnutie s Ježišom a na základe tejto skúsenosti sa do mesta vracia ako zvestovateľ viery v Ježiša ako Mesiáša, čomu tiež zasvätil celý zvyšok svojho života. Raz a navždy ho môžeme s úctou nazvať najvplyvnejším misionárom všetkých čias, ktorý si vytýčil za cieľ už Ježišom stanovený program: hlásanie zvesti spasenia a Božieho kráľovstva až do posledných končín zeme, a na tejto úrovni sa dokázal ako najúčinnejší nástroj Ježiša Nazaretského.
Niekdajší farizej Saul, apoštol Pavol, bol najzatrpknutejším a najpresvedčivejším prenasledovateľom cirkvi.
Misijná činnosť apoštola Pavla sa dotýkala širokej oblasti Stredozemného mora, počnúc Damaškom až po Rím, resp. Hispániu. Toto všetko zdokumentoval jeden z Pavlových najvernejších spolupracovníkov Lukáš (povolaním lekár) v Skutkoch apoštolov. Lukáša možno čo do dôkladnosti zapisovania dať na jednu úroveň so starovekými gréckymi historikmi. Jeho záznamy sú najautentickejšími prameňmi toho, ako reagoval grécko-rímsky svet na zvesť učeníkov o Ježišovi - Židovi, keď okrem židovstva žijúceho v diaspore chceli vyzvať aj pohanov k Jeho nasledovaniu v zmysle Majstrovho posledného príkazu. Aj dnešní významní historici len potvrdzujú vierohodnosť historických záznamov evanjelistu Lukáša.
Pavol, ani ostatní učeníci, ktorí oslovovali grécko-rímsky svet, sa ešte v prvých desaťročiach nemuseli postaviť zoči-voči prenasledovaniam ústrednej štátnej moci Rímskej ríše. Konfliktné situácie sa vyostrovali čiastočne s náboženskými vodcami v židovskej diaspore pre odmietnutie Ježiša ako Mesiáša a čiastočne s náboženskou konkurenciou pre úspešné rozmáhanie zvesti v grécko-rímskom svete.
Dobrým príkladom takéhoto náboženského konkurenčného boja boli udalosti vo Filipách na prvej Pavlovej zastávke v Európe. Pavol tu krátkou, no o to účinnejšou modlitbou oslobodí mladú otrokyňu spod vplyvu nutkavého vešteckého ducha a jej „chlebodarcov“ od zárobku pochádzajúceho z tejto činnosti. Pavla obvinili pred predstaviteľmi mesta z toho, že šíri akýsi židovský kult, ktorý je „nezmieriteľný“ s rímskymi hodnotami. Predstavitelia Filíp bez akéhokoľvek vyšetrovania Pavla (mimochodom občana disponujúceho rímskym občianskym právom) spolu s jeho spolupracovníkom uväznili do žalára. Zjavne ich k tomu viedli rozvášnené nálady davu.
Aj tento príklad je dobrou ilustráciou toho, že rastúci vplyv a úspech hlásania Božieho slova kresťanmi považovali za stratu svojho duchovno-náboženského vplyvu nielen židovskí náboženskí vodcovia, ale aj rôzni predstavitelia grécko-rímsko náboženského života. Preto sa snažili všemožnými prostriedkami zmeniť náladu v spoločnosti a nakloniť si politických predstaviteľov na svoju stranu. A keďže sa politika Rímskej ríše nesnažila centrálne kontrolovať náboženské otázky – odhliadnuc od niektorých výnimiek – pozícia politických predstaviteľov v oblasti riešenia typických náboženských konfliktov bola vysoko vážená.
Vo všeobecnosti možno povedať, že do konca prvého storočia záviselo od miestnych politických vodcov, aký priestor dali opozičným náboženským vodcom k vyvolaniu vášní davu proti misijným službám a spoločenstvám kresťanov. Horeuvedená príhoda je tohto negatívnym príkladom, ktorý nevrhá práve najlepšie svetlo na hrdosť Rimanov, keď Pavlovi, ktorý si ctil zákon, bez akéhokoľvek vyšetrovania a súdneho procesu okamžite vymerali trest, čo im po svojom vyslobodení aj vytkol. Naproti tomu je vynikajúcim príkladom múdrosti a triezvosti v oblasti miestnej náboženskej politiky filipský prokonzul Gallio, ktorý videl situáciu, do ktorej chceli Pavla sotiť žiarliví náboženskí rivali pre úspechy, ktoré dosiahol v Korinte. Gallio preto odmietol právo politického rozhodovania v náboženských a principiálnych otázkach viery, a takto sa mu podarilo schladiť rozvášnený dav.
Tieto konflikty sa však oproti zápasu na život a na smrť na jeho druhej významnej služobnej zastávke v Efeze zdali malicherné. Sám na to spomína v 1. liste do Korintu takto: „... každý deň zomieram... ak som sa po ľudsky boril so šelmami v Efeze, aký mi z toho osoh, ak mŕtvi nevstávajú z mŕtvych?“ (1 Kor 15,31-32)
Aká skúsenosť donútila Pavla, tohto mnohokrát ťažko skúšaného vodcu, ktorý nebol náchylný na sentimentalizmus, aby takýmito silnými výrazmi charakterizoval svoj zážitok v Efeze? Pavol v tomto meste, ktoré bolo centrom Ázie, s počtom štvrť milióna obyvateľov, hlásal Slovo Božie takmer tri roky. Zvesť Slova prekročila aj hranice tejto rušnej metropoly „… takže, všetci, ktorí bývali v Ázii, počuli slovo Pána Ježiša, Židia aj Gréci“. Pavlovo evanjelium nezáležalo iba v slove, ale jeho službu sprevádzali aj charizmatické znamenia, uzdravenia chorých a vyháňania démonov, ba došlo tu aj k duchovnému zápasu, kedy sa niektorí pokúšali napodobniť Pavlovu charizmatickú službu (synovia Skevu – najvyššieho kňaza), čo skončilo fiaskom.
Všetko toto spolu vypôsobilo duchovný prevrat v Efeze, ktorý bol odpradávna známy ezoterickými vedami, čo nám dobre podáva aj záznam napísaný perom evanjelistu Lukáša: „... a mnohí z tých, ktorí sa zapodievali čary, poznášali knihy a pálili ich pred všetkými. A keď spočítali ich ceny, našli, že toho bolo za päťdesiattisíc striebra. Tak silne rástlo slovo Pánovo a vzmáhalo sa.“ (Sk 19,19-20)
Pavol silnou demonštráciou evanjelia od základov zreorganizoval duchovnú mapu Efezu a Malej Ázie a radikálne zmenil svetonázor veľkého množstva jej obyvateľov, ba aj chápanie kultúrnych a tradičných hodnôt.
... ak som sa po ľudsky boril so šelmami v Efeze, aký mi z toho osoh, ak mŕtvi nevstávajú z mŕtvych?
Všetko toto samozrejme znamenalo hrozbu pre grécko-rímsky svet z pohľadu náboženského statusu quo, a ani opozícia nedala na seba dlho čakať. Efez totiž nebol dobre známy iba tzv. mágiami, ale aj pompéznym chrámom bohyne Artemis, ktorý bol považovaný za jeden z divov sveta staroveku. Tento chrám bol vo veľkej úcte a neustále do neho prúdili návštevníci s darmi. Tak, ako v staroveku okolo všetkých veľkých kultických centier, aj okolo chrámu efezskej Artemis vznikol kultický priemysel, vybudoval sa tu obchod s modloslužobnými predmetmi, čo bolo dobrou existenčnou zábezpekou množstva živnostníkov a obchodníkov. Ústredné zjavenie Pavlovho vyhlásenia, podľa ktorého „diela rúk človeka nie sú bohovia“, znamenal pre miestnych predstaviteľov modlopriemyslu otvorenú výzvu. Zdá sa, že monoteistický odkaz – oslňujúci chrám a kultická socha sem, či tam – našiel otvorené uši aj medzi Grékmi.
Podobne ako vo Filipách aj tu si chceli náboženské a hospodárske opozičné skupiny, v tomto prípade cechoví majstri, protizákonne vynútiť navodenou lynčovacou atmosférou v divadle obmedzenie hlásania evanjelia kresťanmi, respektíve ich vylúčenie z blízkosti mesta, ďaleko od politických vodcov. Tu niekoľkotisícový až desaťtisícový dav dve hodiny (!) skandoval heslá diktované zo strany záujmových skupín a náboženských fanatikov. Mestský úradník, ignorujúc lobby tak vplyvných majstrov–remeselníkov, ich vyzval, aby sa utíšili a pobúrenej chrámovej stráži odporučil možnosť odvolania sa na súd.
Týmto znovu potvrdil politický odstup od náboženských dohadov a schopnosť riešiť diplomaticky aj atmosféru pogromu. Možno práve táto relatívna veľkorysosť, ktorá sa prejavila v rozhodovaniach, umožnila, že takýto obrovský útvar, ako je Rímska ríša – pozostávajúca z heterogénnych zložiek – je predsa schopná zachovať si tak dlho svoju identitu a lojalitu občanov.
O niekoľko desaťročí neskôr sa ale objavuje aj na najvyšších úrovniach Rímskej ríše intolerancia voči kresťanom. Pavla ešte v prvom procese oslobodili spod obvinení, ale po krátkom období slobody, Peter vo svojom druhom liste a Pavol v druhom liste Timoteovi, píšu o skorej mučeníckej smrti ich oboch, čo sa aj udialo v roku 64 za cisára Nera.
Koncom prvého storočia sa zrodila Kniha Zjavenia Jána, ktorá už poukazuje na prenasledovanie kresťanov na úrovni štátnej moci. Aj Ján píše Knihu Zjavenia na ostrove Patmos, kde bol na základe vlastného výroku „pre Božie slovo a svedectvo Ježiša Krista“ vo vyhnanstve. V jednom z listov do siedmich zborov Malej Ázie hovorí Ježiš anjelovi pergamonského zboru: „... znám tvoje skutky aj to, kde bývaš, kde je trón satanov“ a ďalej spomína istého Antipasa: „... môj verný svedok, ktorého zabili u vás, kde býva satan“.
Výrok satanov trón pravdepodobne poukazuje na monumentálny Diov oltár, ktorého reliéfy predstavujú zápas gigantov a olympských bohov. Zdá sa, že uprostred storočia je prostredie Rímskej ríše ešte tolerantné voči kresťanom, no ku koncu – ani nie tak nezávislé od čoraz hegemonistickejšieho úsilia osoby cisára – sa začínajú prejavovať charakteristické črty štvrtej svetovej ríše, opísanej v knihe Daniel: „…hľa i štvrté zviera vystúpilo, strašné a hrozné a veľmi silné, ktoré malo veľké železné zuby; žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami…“
Efez
„Existuje človek, ktorý by nevedel, že Efez je strážcom veľkej Artemis a jej obrazu?“ – položil túto otázku mestský pisár zhromaždeniu Efežanov, ktorých jediným a každodenným cieľom bolo, respektíve malo byť, lynčovanie tých, ktorí hlásali Božie slovo. Efez, ktorý bol provinčným sídlom štátnej správy Ázie, bol známy chrámom zasväteným Artemis (lat. Diana), ktorý starovek považoval za jeden zo siedmich divov sveta. Svätyňa nebola známa iba nádherou a historickými vzácnosťami, ale bola aj ekonomicky významná, čo vyplývalo predovšetkým z pokladov, ktoré sa tu nachádzali.
Efez
„Je spoločnou bankou Ázie“ – takto charakterizoval Efez istý grécky rečník v druhom storočí. V meste všetko súviselo s týmto chrámom: „modlobiznis“, ktorý pôsobil ako silné pojivo pohanskej spoločnosti, ako to skonštatoval aj Demeter: „Lebo nejaký zlatník, menom Demeter, ktorý robil strieborné chrámy bohyne Diany, poskytoval remeselníkom nemalý zárobok. A zhromaždil ich, aj robotníkov, ktorí sa zaoberali s takými vecami, a povedal: Mužovia, viete, že z tohoto remesla máme svoj blahobyt. A vidíte a čujete, že tento Pavel nielen v Efeze, ale skoro po celej Ázii zviedol a odvrátil veliký zástup ľudí a hovorí, že to vraj nie sú bohovia, ktorých spravia rukami. A nielenže tomuto nášmu remeslu hrozí nebezpečenstvo, že príde do nevážnosti, ale že i chrám velikej bohyne Diany nebude považovaný za nič, a bude pripravená aj o svoje veličenstvo, ktorú predsa ctí celá Ázia i celý svet.“
Pohanskí občania mesta pestovali navyše úzke vzťahy s rímskymi panovníkmi: sochy cisárov a senátorov nosili každý druhý týždeň cez celé mesto v slávnostnej procesii. Demeter, ostatní zlatníci a remeselníci sa nie náhodou obávali krachu obchodnej siete s náboženskými suvenírmi. Pavol počas dvoch rokov hlásal evanjelium s takým úspechom, že: „A to sa dialo dva roky, takže všetci, ktorí bývali v Ázii, počuli slovo Pána Ježiša, Židia i Gréci.“
Boh konal skrze Pavlove ruky takými prejavmi sily, ktorú aj autor Skutkov apoštolov, Lukáš, opisuje ako udalosti nevšedné: „A Boh činil nevšedné divy skrze ruky Pavlove, takže i na nemocných odnášali z jeho tela znojníky alebo zástery, a odchádzali od nich neduhy a vychádzali z nich zlí duchovia.“
(Tibor Grűll)
Toto maloázijské mesto vstúpilo na scénu dejín, keď sa rozpadla ríša Alexandra Veľkého. Philetairos, ktorý bol pokladníkom Alexandrovho potomka Lysimacha, pokladňu, v ktorej sa nachádzalo 9000 talentov, jednoducho „zrušil“. Keďže tento nemal dedičov, vládu nad mestom prenechal svojim bratom: Eumenovi a Attalovi I.
Počas vlády toho druhého sa napokon Pergamon stal nezávislým od štátu Seleukov a spojil sa s okolitými územiami: Mýziou, Frýgiou, Lykániou, Pamfýliou atď.
Kráľovstvo Attalidov bolo najvýznamnejším kráľovstvom Malej Ázie, ktoré ihneď zaujalo priateľský a zmluvný vzťah k rozmáhajúcej sa Rímskej ríši na Východe. Medzi panovníkmi vynikal najmä Attalus II., ktorý obohatil mesto svetoznámou školou, pamätníkmi a vychýrenou knižnicou s 200 000 výtlačkami kníh. Bol to on, kto v prvej polovici 2. storočia pred n. l. dal postaviť oltár gigantických rozmerov, ktorý vysvätili na počesť Dia. Okrem iného sú tu reliéfy zobrazujúce súboj gigantov a olympských bohov (gigantomachia).
Pergamonov oltár
Teológovia a historici sa jednomyseľne zhodujú v tom, že odkaz do zboru v Pergamone v Knihe Zjavenia Jána: „znám tvoje skutky, aj to, kde bývaš, kde je trón Satanov“ – sa môže vzťahovať jedine na Diov oltár.
Zvlášť zaujímavé je, že reliéfy oltára premiestnili v roku 1879 do Berlína na základe dohody Nemecka a Turecka. Tu bol najprv vystavený v Starom Múzeu (Altes Museum) a následne ho v období medzi rokmi 1897 a 1901 umiestnili do novej budovy, ktorá slúži špeciálne na výstavu archeologických vykopávok (Pergamon Museum), kde je do dnešného dňa. Aj vzťahy medzi Pergamonom a Rímom sa vyvíjali zaujímavo. Pergamon vždy podporoval Rím, veď obe strany boli nepriateľmi Seleukov. V roku 205 pred Kristom Pergamon odovzdal „pessinusský čierny kameň“ Rímu, ktorý v svätyni vysoko za múrmi mesta ctili a nazvali menom Veľká Matka (Magna Mater).
Tento uctievaný „svätý meteor“ bol privezený z Frýgie na základe vešteckej predpovede, keďže sa Rímu nijako nepodarilo premôcť Hanibala, ktorý od roku 217 pred Kristom úspešne pustošil Itáliu. Prekvapivým faktom zostáva, že tri roky po prevezení „čierneho kameňa“ Rimania zožali totálne víťazstvo nad púnským dobyvateľom, a takto si počas obdobia pol storočia pripojili takmer celý Východ i samotný Pergamon.
Stalo sa to tak, že posledný pergamonský vladár Attalus III., ktorý zosnul bez dediča v roku 133 pred Kristom, zanechal Rímu v záveti celé svoje kráľovstvo aj s rozprávkovým bohatstvom. Na území štátu ležalo päťsto miest, ktoré Rimanom takto vlastne padli do lona. Z týchto utvorili provinciu Ázia, ktorá sa stala najbohatšou východnou provinciou Rímskej ríše. Mesto za vlády cisárov aj naďalej prekvitalo a hoci sa nikdy nestalo centrom štátnej správy, jeho pompézne stavby svedčia o tom, že si veľmi dlho zachovalo pozíciu centra náboženstva a kultúry.
(Tibor Grűll)
V roku, v ktorom zomrel Atallus III., hlavný náboženský vodca ríše Publius Cornelius Scipio Nasca Serpio nečakane odcestoval do Pergamonu. Predtým nositelia tohto titulu nikdy neopustili Rím. Serpio sa ale ani nevrátil; zomrel tam v roku 132 pred n. l.
Podľa niektorých predpokladov sa babylonskí panovníci, vedomci a mágovia z Nimrodovej vetvy po páde Babylonskej ríše usadili v Pergamone. Vďaka prevzatiu mesta do vlastníctva mohol Rím zjednocovať najdôležitejšie ciele bohov a ľudstva so starovekými vedami Východu. Toto presne znamená výraz pontifex maximus (pôvodom etrusský pojem), ktorý sa používal od 4. storočia pred n. l. už v Ríme. Tento titul si privlastnil o niekoľko desaťročí neskôr Julius Caesar, potom ho používali aj rímski cisári. Od obdobia pádu Rímskej ríše do dnešného dňa tento titul používajú rímski biskupi a pápeži katolíckej cirkvi.
(Péter Morvay)
Antipas bol biskupom v Pergamone roku 83 za cisára Domiciána.
Význam jeho mena: „proti všetkým“ znamená, že on jediný vytrval vo viere proti každej sile zla. Podľa tradície Antipasa pomazal za biskupa pergamonského zboru apoštol Ján. O jeho smrti sa zmieňuje Simeon Metafrastés – byzantský martyrológ, ktorý hovorí, že obyvatelia Pergamonu uctievali démonov, ktorí sa im aj zjavili a oznámili im, že už naďalej nemôžu bývať na tomto mieste a prijímať ich obete, pretože ich Antipasova sila odtiaľ vyháňa. Preto obyvatelia Pergamonu zajali Antipasa a odovzdali ho predsedovi mestskej rady pre ochranu konzervatívnych hodnôt, ktorý sa ho snažil presvedčiť o tom, že staré veci sú hodné úcty viac ako nové. Podľa tohto je teda grécke náboženstvo hodnejšie úcty než kresťanská viera, pretože je staršie a plynutím času je čoraz čistejšie. Iný zdroj uvádza, že kresťanská viera nie je hodna úcty, pretože vznikla neskôr a má aj menej nasledovníkov.
Podľa tradície Antipas argumentoval príkladom Kaina a Ábela: Kain bol starší ako Ábel, a predsa Boh prijal Ábela a nie Kaina, ktorý preto svojho brata zabil a bol pre tento skutok nenávidený a opovrhnutý každým človekom, pritom bol on starší; teda grécka bezbožnosť je opovrhnutiahodná oproti kresťanskej viere, aj keď je staršia než kresťanstvo. Keď predseda rady a grécki obyvatelia počuli tieto slová, vzplanuli hnevom, a keďže staručký Antipas odmietol obetovať na cisárovom medenom oltári v tvare býka tymián, hodili ho naň živého. Počas hrozného umierania sa horlivo modlil, oslavoval Božiu silu a vyjadril Mu vďačnosť za to, že ho z lásky uznal za hodného utrpenia.
(Tibor Szőllősi)
Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011
https://www.milost.sk/logos/clanok/ktorych-svet-nenavidi-1
Píšte nám na e-mail:
Kázeň 6.11.2018:
www.youtube.com/watch?v=SO1tqWEGVa8
Čo je zmyslom tvojho života?
www.youtube.com/watch?v=9w6QY_qSc-g