Ateizmus-výzva pre kresťanov

Ján Lotz SJ

Úvod

Ateizmus nikdy v dejinách ľudstva nebol tak rozšírený po svete a tak potentný ako za

našich čias. Pohania z predkresťanských čias neboli ateisti, ale nábožensky zmýšľajúci ľudia,

pravdaže podľa svojho spôsobu. Ich život bol úplne preniknutý náboženstvom, ako to ukazujú

nespočetné dokumenty. Dnes naopak, existujú milióny ľudí, ktorí sa hlásia za ateistov, hoci ich

ateistické presvedčenie nevychádza zo srdca. Okrem toho ateizmus má k dizpozícii všetky

prostriedky pre komunikáciu a tiež násilia. V mnohých krajinách ľudia sú nútení, často krajne

rafinovanými metódami, odpadnúť od viery a prijať ateizmus. Takto ateizmus postupuje, ako sa

zdá, nezadržateľne a nevedno, kde skončí. Niektorí sa obávajú, a niektorí, ak sú ateisti, dúfajú, že

jedného dňa zaujme celý svet.

Táto vážna skutočnosť sa týka veriacich, aj nás kresťanov. Nedovoľuje nám ostať

indiferentnými, ale vyžaduje od nás, aby sme uvažovali a vyvodili z nej všetky dôsledky. Pýtame

sa: »Prečo Boh dovoľuje tak rozsiahly ateizmus? Možno vari hovoriť o dejinnej úlohe ateizmu?

Má on čosi povedať aj nám kresťanom? Alebo tento jed je hádam liekom, ktorý nám posiela Boh

na uzdravenie choroby, zla, ktorá nám aj skryte aj otvorene hrozí a konečne nás zahubí? A ak je

liek taký silný, či to nepoukazuje na to, že choroba musí byť veľmi vážna? V tomto zmysle

možno naozaj povedať, že ateizmus je skutočne výzva pre kresťanstvo.

Objasnenie pojmov

Skôr ako sa pustíme do našich úvah, musíme si spresniť niektoré pojmy, aby sme si

vyjasnili otázku a pripravili možné riešenie. Najprv si objasnime pojem ateizmu a potom pojem

teizmu.

I. K definícii ateizmu sa dostaneme tromi smermi: Prvý krok: jestvuje možnosť, že sa

jednoducho Boh neskúma. Jeho existencia sa nepopiera, ale sa ani nepotvrdzuje. Keďže to

neznamená popieranie, otázka sa ponecháva otvorená, pripúšťa sa ešte pozitívne riešenie, a preto

je to nie ateizmus. Napr. prírodné vedy so svojimi metódami sú zamerané na viditeľný svet a teda

sa nedostávajú k metafyzickej skutočnosti. Preto sú prírodné vedy nie kompetentné riešiť2

problém Boha; nemôžu ho ani potvrdiť, ale ani poprieť. Ony jednoducho neskúmajú Boha. A toto

je podstatné pre prírodné vedy. To vyplýva z ich metód.

Tento záver nevylučuje, že vedec verí v Boha a nevylučuje ani to, že skutočnosti,

objavené prírodnými vedami, pomáhajú filozofii pri dokazovaní Boha. Kto tvrdí, že prírodné

vedy sú ateistické, spôsobuje veľký zmätok, nakoľko nerozlišuje medzi neskúmaním Boha

a popieraním Boha.

Druhý krok: jestvuje možnosť agnosticizmu, ktorý nepopiera Boha, ale iba tvrdí, že

nemožno vedieť, či existuje Boh, že nemožno dokázať jeho existenciu. Takéto stanovisko nie je

ešte ateizmus, ale môže viesť k nemu. Ten, kto je presvedčený, že Boha nemožno poznať, ľahko

ho aj poprie, lebo nevidí dôkaz, ktorý by mu jeho existenciu urobil zjavnou.

Tretí krok: existuje krajná možnosť — popretie Boha, zavrhnutie jeho existencie. Človek

sa prehlási absolútne nezávislým a autonómnym; iba takéto popretie Boha je ateizmus.

Spomenieme tri dôvody, ktoré vedú k ateizmu a formujú jeho rozličné typy. Nietzsche tvrdí, že

plnosť života vylučuje existenciu Boha. Sartre píše, že sloboda je nezlučiteľná s nadvládou Boha.

Podľa marxizmu rovnosť a blahobyt ľudí vyžaduje ateizmus, lebo Boh bol vymyslený ako dôvod

na ospravedlnenie vykorisťovania chudobných.

Ateizmus, ako sme ho práve opísali, je ateizmu explicitný, ktorý je aktívne vyznávaný

ľuďmi; za tento ateizmus jeho prívrženci bojujú a rozširujú ho všetkými možnými prostriedkami.

Toto je ateizmus neveriacich. Jestvuje ešte aj iný ateizmus: skrytý, implicitný, nevyznávaný, skôr

pasívny. Ide o skrytý ateizmus vo veriacich, ktorý sa nebadane šíri a ničí vieru. Ešte síce človek

verí v Boha, ale z tejto viery nevyvodzuje všetky dôsledky. Verí v Boha, ale túto vieru neprežíva

v skutočnom živote.

II. Na objasnenie tejto mentality veriacich treba urobiť určité rozlišovania aj v teizme;

totiž, že proti teizmu, ktorý je len teoretický, sa stavia teizmus čisto praktický. Teizmus čiste

teoretický ostáva neplodný a ide ruka v ruke so skrytým ateizmom, alebo dokonca napomáha je

ho záujmy. V tomto čiste teoretickom teizme človek obchádza Boha a zabúda na Neho. Jasná

realita Boha sa hrozne deformuje a ochudobňuje. Z jeho samozrejmosti ostáva len veľmi nepatrná

stopa. Takéhoto Boha možno si ľahko neceniť a konečne ho úplne vylúčiť. Teda vidíme, že tento

čiste teoretický teizmus môže byt' prípravou pre vyznávanie ateizmu.

Naopak, praktizovaný teizmus je plodný a plný života; vylučuje skrytý ateizmus. On

určuje a pretvára celú existenciu človeka. Veriaci človek myslí na Boha s láskou a vďačnosťou,3

dbá na službu Bohu, cíti jeho strhujúcu a uchvacujúcu veľkosť a preto aj všemohúcnosť božiu.

Len takýto teizmus, ktorý je hotový bojovať a trpieť až po mučeníctvo, presvedčuje aj samých

neveriacich. Ale čiste teoretický teizmus, zlúčený so skrytým ateizmom, vlastne svedčí proti

teizmu.

Vysvetlenie ateizmu

Po definovaní ateizmu a teizmu pousilujeme sa vysvetliť a pochopiť ateizmus našich čias.

Porovnajme túto skutočnosť so štruktúrou človeka; naše stanovisko bude teda antropologické.

Rozhodujúcu otázku by sme mohli formulovať takto. Ako môže človek popierať Boha? Skutočne

je to tajomstvo.

1. Prvá odpoveď je táto: človek je schopný poprieť Boha, lebo Boh sa ho dotýka, neustále

ho volá v skrytej hĺbke jeho srdca. Tento dotyk, toto volanie patrí k základnej črte človeka a

odlišuje ho od zvieraťa, ktorého obzor sa zužuje na viditeľný svet, na zjavy jeho špecifického

prostredia. Boh nepatrí k tomuto prostrediu, preto ho zviera nechápe. Boh akoby preň

neexistoval. Teda Boh sa neprejavuje zvieratám, neukazuje sa v ich svete. Zvieratá sú iba

zvieratá, pretože sú slepé voči Bohu. Tak si vysvetľujeme, prečo sa zviera nezaujíma o Boha,

prečo ho ani nepotvrdzuje ani nepopiera.

Človek vo všetkých storočiach svojich dejín bol prenasledovaný, priam mučený

problémom Boha. Preto nie je podrobený slepote zvieraťa, ale vstupuje do sféry, do svetla Boha,

ktorý sa prejavuje, ukazuje človekovi. Skutočnosť, že človek potrebuje Boha, alebo že pochybuje

o jeho existencii, že ho potvrdzuje alebo popiera, je možné len prostredníctvom božieho dotyku a

volania. Teda z popierania Boha v našej dobe vyplýva jeho sama nelogičnosť, lebo popieranie

predpokladá dotyk boží. To, čo sa explicitne popiera, to sa implicitne pripúšťa.

2. Avšak z toho, čo sme povedali, vyplýva vážna ťažkosť. Ak totiž Boh volá človeka a ak

sa toto volanie nemôže zrušiť, alebo potlačiť, ako môže človek poprieť Boha? Zdá sa, že

ustavičné volanie vylučuje popieranie. Odpovedáme: Volanie božie je tiché a dotyk jemný a

tajomný. Boh sa človekovi súčasne zjavuje i skrýva. Boh sa zjavuje a preto človek ho môže nájsť.

Boh sa skrýva a preto ho človek nemusí nájsť, nemusí ho nevyhnutne nájsť, pretože človek musí

vyvinúť určité úsilie svojej slobody a lásky. Boh sa zjavuje vo svete, ale súčasne sa aj skrýva v

ňom; človek nevidí Boha priamo. Nie je nám dané vidieť Boha z tváre do tváre, ale musíme Boha

hľadať v stopách, ktoré zanechal na svete. Naše hľadanie je ťažké, no predsa nie beznádejné; má4

nádej dobrého výsledku. Boh sa zjavuje a skrýva; inými slovami povedané, ukazuje sa a zahaľuje

svoju tvár. Na jednej strane ľahko nájsť Boha, na strane druhej ťažko ho vo svete odhaliť. Z

tohoto pochádzajú rozličné nedorozumenia. Naše hľadanie môže stroskotať vo svete. Človek

môže podľahnúť ťažkostiam a tak sa potom dostane až k popretiu Boha. Teda popretie Boha je

možné, pretože jeho zjavenie je zároveň aj zahalením.

3. Tu sa nám natíska otázka: »Prečo sa Boh skrýva pred človekom, ak chce, aby ho človek

našiel? Bolo by veľmi ľahké nájsť Boha, keby sa neskrýval«. Odpoveď na túto otázku obsahuje

celú antropológiu; v podstate ide o najvyššiu výsadu a súčasne najstrašnejšiu hrozbu, aká existuje

v človekovi. Ide o jeho najvyššiu výsadu, pretože človek bol stvorený na obraz boží, nakoľko

dostal slobodu, nakoľko bol stvorený ako spolupracovník boží, teda v určitom zmysle sa podobá

Bohu. Človek preberá iniciatívu v tom absolútnom zmysle, že nie je nevyhnutne determinovaný

Bohom. Boh teda chce človeka ako slobodného spolupracovníka v diele stvorenia. Keby sa Boh

bezprostredne ukázal človekovi, keby mu bolo dovolené vidieť Boha, to by znamenalo preň

neodporovateľné priťahovanie k Bohu: odhalená tvár Boha by zničila slobodu človeka.

Sloboda človeka teda vyžaduje, aby sa Boh skrýval. Všetky stvorenia, ako hviezdy,

rastliny, živočíchovia vzdávajú Bohu nevyhnutnú chválu. Ale táto nevyhnutná chvála je oveľa

nižšia, ako to, čo človek slobodne obetuje Bohu. Najvzácnejší dar, aký Boh očakáva od svojich

stvorení je slobodné uznanie jeho absolútnej majestátnosti, slobodná oddanosť, v ktorej spočíva

najvyššia dokonalosť nášho života. Preto Nietzsche nemá pravdu, keď hovorí, že popretie Boha

je nevyhnutné pre plnosť života. Naopak, dokonalá plnosť života spočíva práve v tejto slobodnej

odovzdanosti Bohu. Boh sa teda skrýva, aby človek bol naozaj slobodný, schopný oddanosti, teda

skutočne človekom. Naším uzáverom je: zjavenie Boha spolu s jeho utiahnutosťou vyjadruje

metafyzickú situáciu človeka.

4. V tejto slobode nachádzame nielen najvyššiu výsadu, ale aj najstrašnejšiu hrozbu pre

ľudskú existenciu. Isteže, Boh. požaduje od slobody »áno«, to jest slobodný súhlas; ale ak je

sloboda opravdivá, v nej sa skrýva aj ohromná možnosť povedať »nie«, odmietnuť Boha. Keďže

je človek slobodný, môže si domýšľať, že má nielen relatívnu, ale absolútnu slobodu, môže sa

pokúsiť postaviť na úroveň Boha: Eritis sicut dii (budete ako bohovia).

Boh dal tento dar slobody človekovi so všetkými dôsledkami, čiže Boh dáva človekovi

možnosť povedať »nie«;. Sloboda je daná človekovi tak, že ju môže uskutočniť kedykoľvek a

koľkokoľvek ráz chce. Boh mu neprekáža, nezaobchádza s ním ako s nedospelým. Človek5

pretože je slobodný nie je len bábkou v rukách božích, ale nejakým spôsobom dospelým

pracovníkom na tej istej úrovni ako sám Boh. Z toho všetkého vyplýva, že Boh chce mať človeka

slobodného až k najkrajnejším dôsledkom, až po skutočnú možnosť totálneho a definitívneho

zavrhnutia v pekle. Ak človek to chce, Boh mu v tom nebude prekážať. Tajomstvo slobody je

priepasť svetla a zároveň aj temnosti. Nevyžaduje však popretie Boha, ako hovorí Sartre; skôr

Boh dáva a zaručuje slobodu v jej celej vážnosti. O možnosti povedať »nie« treba uvažovať aj z

hľadiska dedičného hriechu, ktorý zväčšuje možnosť, pretože nás pobáda k autocentrizmu, alebo

antropocentrizmu.

5. Z toho, čo sme doteraz povedali, vyplýva pre našu úvahu, že v možnosti povedať »nie«

je obsiahnutá možnosť ateizmu. Teda ateizmus ako možnosť patrí k podstate človeka. Vskutku,

nakoľko je človek skutočne slobodný, natoľko je možné aj spomínané odmietnutie Boha, ktoré

voláme ateizmus, totiž odmietnutie, ktoré sa netýka len Boha v uznaní jeho existencie, ale také

radikálne odmietnutie, že sa popiera sama existencia Boha.

Človek by nebol človekom so svojou najvyššou výsadou slobody, keby nemohol voliť

ateizmus.

Ale ak tá možnosť patrí k podstate človeka, musíme očakávať, že sa aj uskutoční v jednej

alebo druhej podobe. Človek ako historická bytosť v priebehu dejín uskutočňuje skryté možnosti

vo svojej prirodzenosti, a nielen pozitívne, ale aj negatívne nielen plodné, ale aj deštruktívne

možnosti. Teda nemožno vylúčiť, že v priebehu dejín sa uskutočňuje aj ateizmus, ba možno

povedať človek dospeje k ateizmu, ak mu to Boh neprekazí zvláštnymi zásahmi, ktoré sú akoby

morálne zázraky. Za takejto situácie aspoň nejako chápeme, alebo sa vôbec nedivíme, že za

našich časov sa vyvinul krajný ateizmus, ateizmus s takou mocou vo svete.

Naše riešenie poukazuje, že dnešný ateizmus so svojimi ohromnými úspechmi ešte

nedokazuje svoju pravdu, ako tvrdia ateisti. Ich odpoveď je prijednoduchá. Človek je oveľa

zložitejší a hlbší, ako sa domnieva táto odpoveď. Sila dnešného ateizmu iba potvrdzuje to, že

človek je skutočne slobodný, slobodný až do tých najkrajnejších dôsledkov. Z tohoto koreňa

môže povstať aj taká epidémia, taká masová psychóza, akú vidíme v ateizme našich čias.

6. Doteraz sme uvažovali o ateizme, ktorý popiera Boha. V našich časoch však existuje

ešte aj iný ateizmus, ktorý síce nepopiera Boha, ale je možno ešte ďalej od Boha, ako ateizmus,

ktorý ho popiera. Popieranie nemá význam, pretože títo ateisti už viac neskúmajú Boha,

nezaujímajú sa viac o neho. Zdá sa, že sú to ľudia, ktorých Boh sa už viac netýka, ľudia, v6

ktorých sa už viac neozýva jeho tiché volanie. Zdá sa, že Boh sa im nezjavuje, pretože necítia

nijakú bolesť zo straty Boha. Nietzsche veľmi trpel pre svoje popieranie Boha; naopak, niektorí

naši súčasníci žijú bez Boha a necítia, že im čosi chýba, čosi, čo je veľmi dôležité; sú akoby slepí,

čo sa týka Boha, akoby neschopní nájsť zmysel pre neho, alebo akoby ho úplne boli stratili.

Tento ateizmus, ktorý spočíva v necitlivosti voči Bohu, je veľmi povážlivou skutočnosťou.

Na vysvetlenie tejto skutočnosti musíme prehĺbiť našu antropológiu. V človekovi je

naozaj mnoho vrstiev alebo stupňov sebarealizácie. Jestvuje nespočetne mnoho stupňov

exteriorizácie alebo interiorizácie, pomocou ktorých človek nachádza alebo stráca seba samého,

nachádza alebo stráca Boha. V našej dobe Jaspers rozvinul veľmi hlbokú myšlienku, totiž, že

človek musí najprv nájsť seba samého, aby mohol nájsť Boha, a v miere, v akej stráca seba

samého, stráca Boha. Toto intímne nerozlučné spojenie vysvetľuje aj vyššie spomenutú

skutočnosť. Mnohí ľudia nenachádzajú už seba samých, alebo len niektoré vonkajšie vrstvy seba

samých nachádzajú, nevracajú sa do intimity seba samých; jedine v tejto intimite sa ozýva tichý

hlas boží. Človek, úplne zaujatý technikou našich čias, nakoniec reaguje len vtedy, keď ide

o technické skutočnosti; taký človek má zmysel len pre bezprostrednú zmyslovú skúsenosť, pre

matematický výpočet, pre experiment prírodných vied. Takýto človek, obrátený navonok a mŕtvy

v intimite seba samého dostáva sa iba k svojim druhoradým vrstvám; takto sa stáva neciteľným

voči tichému hlasu Boha.

V tomto ohľade sa vyžaduje reforma človeka, aby sa vrátil do svojej intimity, a znovu

mohol zacítiť dotyk, volanie Boha. Teda skutočnosť, že Boh akoby mlčí v istých ľuďoch,

nedokazuje, že Boh neexistuje, ale iba to, že človek stratil seba samého a v prvom rade to, čo je v

ňom najhlbšie, najintímnejšie a najcennejšie. Jeho situácia je ešte viac sťažená, pretože

neuveriteľné ochudobnenie zvádza človeka, aby sa uchyľoval k hluku a lomozu, k pohybu a

roztržitosti. Pretože aj takýto znetvorený človek pociťuje prázdnotu svojho vnútra, stráni sa

samoty a násilne sa robí hluchým. Touto hluchotou stráca aj to, čo ešte ostalo z jeho schopnosti

otvoriť sa voči Bohu, poslednú stopu Boha. Toto poukazuje ešte nástojčivejšie na potrebu

reformy človeka.

7. Tu spočíva aj základ, z ktorého môžeme pochopiť históriu človeka. Niektorí

pozorovatelia našich čias pokladajú dnešný stav človeka za normálny stav, za normu toho, čo je

človek. Títo pozorovatelia iste nemajú dostatočne hlboký a prenikavý pohľad, pretože vidia

prítomnú chvíľu histórie izolovane. Aby sme naozaj mohli pochopiť tento moment, musíme ho7

pokladať za jeden krok v celkovom vývoji ľudstva. V tom sa vždy skrýva určitá nejasnosť, ako

povedal Merleau-Ponty; človek totiž osciluje medzi exteriorizáciou a interiorizáciou. Preto

z celého hľadiska histórie a teda z hlbokého stanoviska ľudskej prírody prítomný moment sa

ukazuje ako krajná exteriorizácia, ktorá nevylučuje interiorizáciu, ale naopak ju predpokladá a

obsahuje. Pre takýto ateizmus neexistuje definitívna odpoveď; vlastne predpokladá a skryte

obsahuje teizmus.

Ateizmus — výzva pre kresťanov

Videli sme, že ateizmus je akoby nemoc, ktorá infikuje nielen vonkajšie vrstvy, ale

predovšetkým najhlbšiu intimitu človeka. Za našich dní táto nemoc dospela ku kríze, v ktorej sa

rozhoduje osud ľudstva v budúcnosti; je to kríza, čo vyžaduje mimoriadne úsilia. A tieto

mimoriadne úsilia sa vyžadujú najmä od nás kresťanov. Tu sa otvára azda výhľad na historickú

úlohu ateizmu a na dôvody, pre ktoré Boh dovoľuje dnešný ateizmus a spomenutú krízu.

1. Objasnime si celú vec poukazom na rozlišovanie, ktoré sme urobili medzi otvoreným,

vyznávaným ateizmom a ateizmom skrytým, nevyznávaným. Tento posledný ateizmus je nemoc,

ktorá ohromne škodí veriacim, najmä kresťanom. Okrem toho skrytý ateizmus je prípravou na

ateizmus otvorený a jedným slovom môže sa nazvať jeho koreňom. Vskutku tajný ateizmus často

zredukoval obraz Boha na smiešny pozostatok, spôsobil neuveriteľné ochudobnenie toho, čo Boh

je v svojej strhujúcej velebe a vo svojej očarujúcej jasnosti. Takto vyhaslo oduševnenie za

kráľovstvo božie, takto sa ničila živá viera, ktorá je jedine schopná zvíťaziť nad svetom. V

určitom zmysle skrytý ateizmus je nebezpečnejší, ako otvorený ateizmus, pretože necháva z Boha

iba úbohú stopu, ktorá sa zdá ospravedlnením negatívneho postoja neveriacich. Títo hovoria — a

majú na to nejaký dôvod: Ak Boh veriacich je taký úbohý, nestojí za to. Preto my, veriaci, sme

zodpovední a vinní za to, že existuje otvorený ateizmus. Premoženie tohoto ateizmu vyžaduje a

predpokladá uzdravenie nevyznávaného ateizmu veriacich.

Preto potrebujeme liek. Liekom často býva jed, ktorý napomáha organizmu, aby premohol

zlo. Čím silnejší jed sa potrebuje, tým ťažšia je nemoc. Strašným jedom, ktorý bol daný

kresťanom ako jed na uzdravenie ich skrytého ateizmu, je otvorený ateizmus. Keďže tento jed za

našich dní je taký silný, poukazuje to na vážnosť nemoci, z ktorej sa máme uzdraviť. Otvorený

ateizmus jasne ukazuje veriacim, k čomu môže viesť skrytý ateizmus a preto nás pobáda, aby

sme ho premáhali všetkými možnými prostriedkami.8

Vidíme teda, že otvorený ateizmus našich čias, je naozaj výzvou na našich veriacich,

veľmi účinnou výzvou zvlášť pre kresťanov; táto výzva nás pobáda, aby sme plne uskutočnili to,

čo máme byť. Toto stanovisko nám už načrtáva riešenie základného problému; prečo Boh dnes

dovoľuje taký silný ateizmus rozšírený po celom svete. Odpoveď je: lebo potrebujeme taký silný

liek pre našu chorobu.

2. Táto výzva vyžaduje od nás mimoriadne úsilia, čo sa týka poznania Boha. Musíme sa

usilovať ukázať svetu pravú tvár Boha, celú jeho veľkosť. Súčasne potrebujeme aj vážnejší liek,

týkajúci sa vôle a oddanosti. Vyžaduje sa od nás oddanosť, ktorá by bola hodná Boha, ktorá by

zodpovedala jeho nekonečnej velebe a aj jeho neporovnateľnej láske. V našom živote by sa jasne

malo ukazovať, kto je Boh a čo znamená život naozaj jemu oddaný. Len takéto prehĺbenie nášho

poznania a takéto uskutočnenie teizmu, praktizované v celom našom živote, nás urobí schopnými

premôcť otvorený ateizmus našich čias. Okrem tohto aj my sami potrebujeme toto úsilie, pretože

blúdenie iných nás desí a nám ukazuje, že sme v tom istom nebezpečenstve. Musíme totiž

premáhať vo svojom srdci skrytú neveru, aby sme neupadli do zjavnej nevery.

Záverom našej úvahy je: úlohou otvoreného ateizmu je zobudiť nás zo spánku. Nesmieme

zabúdať na to, že my veriaci sme zodpovední za neveriacich, že aj my nesieme určitú vinu za silu

otvoreného ateizmu. Musíme vyznať túto svoju vinu a brať vážne svoju zodpovednosť. Iba vtedy,

ak takto budeme reagovať na výzvu otvoreného ateizmu, táto výzva prinesie ovocie, aké chce

mať Pán Boh. Situácia našej doby je vážna, ale nijako nie zúfalá. Naopak, ukladá sa nám veľká

úloha, ktorá vyžaduje všetky naše sily, úloha, ktorá má krásne nádeje budúcej obnovy,

začínajúcej už teraz. V tomto zmysle možno povedať: »Custos quid de nocte?« Táto noc nevery

vyžaduje našu bdelosť, našu ochotu urobiť všetko, čo treba v tejto ťažkej situácii. Zato však

nevera našich čias, ako výzva pre veriacich a zvlášť pre kresťanov, pripravuje nový deň, ktorý už

svitá. Prosme Boha, aby sme boli schopní dať kladnú odpoveď na túto výzvu.

Viac v knihe Svedectvo viery I, Dobrá kniha, Trnava.

Zdroj: link, prevzaté (čítajte viac):

ATEIZMUS - VÝZVA PRE KRESŤANOV. Ján Lotz SJ. (google.sk)