Sv. Alfonz Mária De´Liguori

Svätec, ktorého si pripomíname, pochádzal z nábožnej rodiny starej neapolskej šľachty. Otec sa nemohol veľmi venovať rodine, lebo bol vyšším námorným dôstojníkom, ale matka sa usilovala s nevšednou starostlivosťou vštepiť svojim ôsmim deťom (4 chlapcom a 4 dievčatám) základy viery a náboženského života. Preto neprekvapuje, že dvaja Alfonzovi bratia a dve sestry si zvolili duchovné povolanie.
Alfonz bol najstarší z detí a narodil sa 27. septembra 1696 v Marianelle pri Neapole. Ako prvorodený mal byť dedičom otcovského majetku a podľa možností aj otcovho povolania. Otec nechcel, aby bol Alfonz námorníkom a dôstojníkom, ale aby vyštudoval právo a stal sa advokátom prípadne nejakým vyšším úradníkom.
Alfonz bol mimoriadne nadaný. Preto sa už v 12-tich rokoch – o 4 roky skôr ako pri normálnom postupe – dal zapísať na štúdium práva na neapolskej univerzite. Nechodil však pravidelne na prednášky, ale študoval s pomocou rôznych učiteľov doma. Takto sa mohol učiť oveľa viac, ako by mu bolo možné pri navštevovaní riadneho univerzitného kurzu. Okrem občianskeho a cirkevného práva sa pod vedením vyberaných profesorov učil filozofiu ako aj latinskú a taliansku literatúru. Napriek tomu, že študoval súkromne, zápis na univerzite mu umožnil skladať riadne úradné skúšky z občianskeho a cirkevného práva. Takto dosiahol doktorát obidvoch práv vo veku 16 a pol roka 21. januára 1713.
Po dvojročnom zácviku si mladý právnik otvoril vlastnú kanceláriu a stal sa vyhľadávaným advokátom. No roku 1723 utrpel v jednom významnom súdnom procese neúspech. To ním tak otriaslo, že sa rozhodol opustiť právnickú dráhu. Dal sa na štúdium teológie a v decembri 1726, vo veku 30 rokov, prijal kňazskú vysviacku.
Ako kňaz neapolského arcibiskupstva sa Alfonz zapojil do práce diecézneho kňazského združenia „Apoštolských misií“ a čoskoro sa z neho stal horlivý ľudový misionár. Zvlášť sa venoval tzv. „lazarónom“, t.j. hmotne a mravne opusteným ľuďom, ktorých privádzal k morálnemu spoločenskému a náboženskému životu.
Na podnet a pod vedením castellamarského biskupa Tomáša Falcoju sa Alfonz stal roku 1731 spoluzakladateľom ženskej kontemplatívnej rehole Sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristiek). Ale jeho hlavné životné dielo vzniklo o rok neskôr, 9. novembra 1732. Vtedy spolu s prvými spoločníkmi založil mužskú „Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa“, známu u nás pod menom redemptoristi. Cieľom tejto rehoľnej spoločnosti boli ľudové misie, najmä vo vidieckych farnostiach, ďalej duchovné cvičenia a podľa potreby aj iné apoštolské práce. Sám Alfonz dal svojim prvým spoločníkom príklad, ako treba uskutočňovať tento cieľ. Napriek tomu, že mal starosti s vedením, rozširovaním a upevňovaním novej rehole, chodil so svojimi druhmi po vidieckych farnostiach neapolského kraja, kázal pokánie a privádzal ľudí k statočnému kresťanskému životu. Boh požehnával jeho obetavú službu a Alfonz neraz pocítil priam zázračné pôsobenie Božej milosti v dušiach kajúcnikov.
Roku 1762 pápež Klement XIII. vymenoval Alfonza za biskupa za horskej chudobnej diecézy Sant´Agata dei Goti. Zakladateľ redemptoristov ju spravoval 13 rokov s príkladnou pastierskou horlivosťou. Bol v prvom rade otcom chudobných a opustených. No usiloval sa všetkých diecézanov, tak kňazov, ako aj veriacich, privádzať k úprimnej náboženskej obnove.
Hoci sa Alfonz dožil vysokého veku, nebol bez vážnych zdravotných ťažkostí. Roku 1768 ho postihla silná artritída chrbtice, ktorá mu spôsobila také pokrivenie šije, že mu sklonená hlava tlačila na prsia a zapríčiňovala stále sa obnovujúcu ranu. Napriek tomu viedol Alfonz ešte 7 rokov biskupstvo. Napokon sa roku 1775 so súhlasom pápeža Pia VI. utiahol do domu svojej rehole v Pagani pri Salerme, kde strávil posledné roky života.
Boli to ťažké roky. K spomenutej artritíde sa pridalo citeľné slabnutie zraku. Okrem toho protirehoľnícky naladení mocipáni v Neapole sa usilovali obmedziť práva a pôsobenie redemptoristov. Roku 1780 sa im intrigami podarilo priviesť staručkého Alfonza k podpisu zmenených rehoľných stanov, čo poškodzovalo tak redemptoristov, ako aj všeobecné cirkevné záujmy. Išlo prakticky o podvod zo strany úradov, lebo zneužili Alfonzovu slepotu, aby od neho získali podpis na dokumente, ktorý si nemohol čítaním dôkladne overiť. Pápež reagoval tak, že vylúčil štyri redemptoristické kláštory v Neapolsku z rehole. Znovuzjednotenie nastalo až po Alfonzovej smrti roku 1793.
Alfonz znášal toto ťažké navštívenie s poníženou odovzdanosťou do Božej vôle a v úplnej poddanosti pápežovmu rozhodnutiu. Na dovŕšenie všetkého ho prepadli v posledných mesiacoch života ťažké vnútorné boje a úzkosti. No napokon zomrel vyrovnaný a veľmi spokojne 1. augusta 1787 vo veku 91 rokov.
Proces jeho blahorečenia sa začal hneď po smrti a skončil sa vyhlásením za blahoslaveného roku 1815, po návrate pápeža Pia VII. z vyhnanstva. Pápež Gregor XVI. slávnostne vyhlásil Alfonza Máriu za svätého roku 1839. K cirkevným poctám tohto svätca pristúpil roku 1871 titul cirkevného učiteľa a roku 1950 vyhlásenie za patróna moralistov a spovedníkov.
Svätý Alfonz Mária de´Liguori si zaslúžil titul cirkevného učiteľa mnohými spismi, ktorými obohatil cirkevnú náuku a sprístupnil ju ľuďom svojich čias i ďalším pokoleniam. Osobitný význam mali morálne spisy. V nich sa stal obhajcom Božej lásky a Božieho milosrdenstva proti nadmernej prísnosti bludu jansenizmu. Jeho príručka morálky Theologia moralis dosiahla do roku 1933 82 vydaní. Okrem toho zostavil niekoľko príručiek pre spovedníkov a ľudových misionárov.
No sv. Alfonz sa pri písaní neobmedzoval iba na morálno-pastoračné pole. Viaceré diela venoval obrane a vysvetľovaniu vieroučných právd ako aj duchovnému životu, zvlášť modlitbe. Sv. Alfonz bol i veľký mariánsky ctiteľ. Dokazuje to nielen jeho prímenie Mária, ale aj viaceré spisy, z ktorých najznámejší Le glorie di Maria (Máriine vznešenosti) dosiahol desiatky vydaní v rozličných rečiach.
Rehoľné dielo sv. Alfonza Máriu de´Liguori sa po jeho smrti rozšírilo de celého sveta. V strednej Európe patril medzi jeho významných nasledovníkov sv. Klement Mária Hofbauer a v severnej Amerike sv. Ján Nep. Neumann. Rehoľní synovia sv. Alfonza pôsobili úspešne i na Slovensku, a to tak medzi rímskokatolíkmi, ako aj medzi gréckokatolíkmi východného Slovenska.

Svätý Alfonz 

Svätý

Sviatok: 1. august

Roky života: 1696 – 1787

Vyhlásený: 7.7.1871 – Pius IX.

Sv. Alfonz Mária Liguori bol biskupom, zakladateľom kongregácie redemptoristov. Narodil sa 27. septembra 1696 v Marianelle, neďaleko Neapolu v Taliansku. Jeho rodina bola veľmi nábožná. Otec bol vojakom, kapitánom kráľovskej lode (galéry). Alfonz bol najstarším zo siedmich detí, jeho matka bola španielskeho pôvodu, tiež veľmi zbožná. Ako šestnásťročný dosiahol doktorát na Neapolskej univerzite. Do svojich devätnástich rokov bol právnikom, potom však, vidiac nestálosť tohto sveta, sa rozhodol opustiť súdne siene aj svoju slávu, ktorú si v krátkej dobe získal.

Keď roku 1723 navštívil miestnu nemocnicu, mal víziu a počul hlas, aby zasvätil svoj život jedine Bohu. Ako odpoveď na túto výzvu napriek odporu jeho rodiny sa pevne rozhodol pre duchovný život. 21.decembra 1726 sa stal kňazom. Šesť rokov vykonával misie v Neapole. V apríli 1729 odišiel do kolégia, ktoré založil otec Matúš Ripa, apoštol Číny. Tam stretol biskupa Tomáša Falcoia, ktorý založil kongregáciu Nábožných robotníkov. Stali sa priateľmi. Toto priateľstvo a takisto spolupráca s mystičkou sestrou Máriou Celestou mu pomohli založiť Kongregáciu Božského Vykupiteľa. Bolo to 9.novembra 1732. Stretal sa s mnohými problémami, po roku existencie zostal sám iba s jedným laickým bratom, ostatní ho opustili. Avšak začal znova. V roku 1743 sa stal priorom dvoch nových kongregácií – mužskej a ženskej. Pre mužskú vetvu mu pápež Benedikt XIV. dal povolenie v roku 1749 a pre ženskú v roku 1750. Alfonz sa naďalej venoval ľudovým misiám a kázaniu. Odmietol stať sa biskupom Palerma. No v roku 1762 dostal pápežské nariadenie, aby prijal menovanie za biskupa pre Gótov v okolí Neapola. Na starosti dostal viac ako tridsaťtisíc neučených ľudí a štyristo ľahostajných kňazov. Trinásť rokov Alfonz kŕmil chudobných, vyučoval neučených, zreorganizoval seminár a kláštory, učil teológiu a písal. Bol veľmi prísny. Trpel reumatizmom, ktorý začal deformovať jeho telo. Niekoľko rokov musel piť iba pomocou trubičky, kvôli zohnutiu hlavy. V máji 1768 dostal reumatickú horúčku, ktorá trvala do júna 1769. Do roku 1775 sa nemohol vrátiť na svoje biskupstvo, pretože zostal paralyzovaný.

V roku 1780 bol podvedený, aby podpísal podriadenie kráľovskému schváleniu svojej rehole. Dopadlo to tak, že pravidlá rehole boli zmenené a Alfonza zosadila a vydedila jeho vlastná rehoľa. Alfonz dostal z toho priam mučivé úzkosti. Po čase to však prekonal, bol obdarený mystickými zážitkami, konal zázraky a predpovedal rôzne udalosti. 1.augusta 1787 v Nocera di Pagani pri Neapole pokojne zomrel. Tam ho aj pochovali.

Beatifikovaný bol v roku 1816 a za svätého bol vyhlásený 1839. V roku 1871 ho pápež Pius IX. vyhlásil za Učiteľa Cirkvi. Veľký vplyv na morálnu teológiu a asketiku mali jeho spisy, ktoré sú nadčasové. Význam má najmä jeho morálna teológia a mariánske spisy. Je patrónom spovedníkov, moralistov a laického apoštolátu. Zobrazuje sa ako mladý kňaz alebo ako zohnutý reumatizmom.