Publikácia ´Vo svetle večnosti (Príprava na smrť) ´– Svätý Alfonz Mária De´Liguori (vydané ako 2.vydanie vo vydavateľstve Misionári v roku 2006).

Odporúčame k prečítaniu osobitne tým, ktorí to, čo príde po našej smrti berú veľmi ľahkovážne a až s neprimeraným humorom, z ktorej vyberáme:

I.                    Obraz človeka, ktorý len nedávno prešiel do večnosti.

1.Telo sa rozpadne

     Pamätaj na to, že si prach a do prachu sa vrátiš. Nadíde deň tvojej smrti, deň, keď budeš hniť v hrobe, keď tvoju podobu utvoria červy. Všetkých čaká rovnaký osud, pánov i obyčajných ľudí, princov i vazalov. Posledným pootvorením úst opustí duša svoje telo, poberie sa do večnosti a jej schránka sa zmení na prach.

     Predstav si človeka, ktorý práve vydýchol dušu. Pozri sa na mŕtvolu ležiacu na lôžku: hlava jej klesla na hruď, vlasy má rozstrapatené a zmáčané smrteľným potom, oči vpadnuté, líca bledé, tvár popolavú, jazyk a pery sivasté, telo studené a ťažké. Ten, kto to vidí, zbledne a zachveje sa. Koľkí zmenili svoj život a zanechali „svet“ (poznámka: týmto označením sa myslí život podľa ľudského vnímania a nie podľa Božej vôle a jeho príkazov), keď videli svojho príbuzného či priateľa mŕtveho!

     Ešte väčšiu hrôzu však vzbudzuje mŕtvola, keď začne hniť. Neuplynie ani 24 hodín od smrti človeka a už je cítiť zápach.... A telo šľachtica alebo boháča, nepáchne o nič menej. „Silnejšie zapáchajú mŕtvoly bohatých“, vraví istý autor.

    Hľa, kam sa dostal povýšenec, nepoctivý človek! Prv bol obľúbený a vítaný, a teraz je postrachom všetkým živým. Vzbudzuje odpor v každom, kto naň pohliadne. Jeho príbuzní sa ponáhľajú vyniesť ho z domu, zaplatia nosičom čokoľvek, len aby ho čím skôr v truhle odniesli do hrobu. Donedávna sa šírili správy o jeho duchaplnosti, prívetivosti, spôsobnosti, o jeho žartoch, ale krátko po jeho smrti sa na neho zabúda. ...Uplynie chvíľa a o boháčovi sa prestane hovoriť. Aj jeho najbližší príbuzní už o ňom nebudú chcieť počuť, aby sa nerozcitliveli. Na kondolenčnej návšteve sa bude hovoriť už o inom, a ak niekto spomenie zosnulého, príbuzní povedia: Zľutujte sa, nepripomínajte nám ho....Prídu živí, aby zavŕšili divadlo, zabrali majetok a miesto mŕtveho v ich postavení, funkcii... Príbuzní budú pár dní smutní, ale poteší ich majetok, ktorý zdedia, ba onedlho sa budú z vašej smrti teši, a v miestnosti, v ktorej opustíte tento svet a budete súdení Ježišom Kristom, budú tancovať, jesť a zabávať sa rovnako ako predtým. A kde bude v tých chvíľach vaša duša?

2.Hŕstka prachu

         Kresťan môj, aby si lepšie pochopil, aký si v skutočnosti, svätý Ján Zlatoústy ti odporúča: „Ponáhľaj sa do hrobky pozorovať prach, popol, červy a dýchaj“.

Všimni si, ako mŕtvola mení farby zo žltej na čiernu. Celé jej telo je pokryté bielymi odpornými chumáčmi. Objaví sa lepkavá a páchnuca hniloba presakujúca do zeme. V tej hnilobe sa množia húfy červov, ktoré sa živia hnijúcim ľudským mäsom. K ich hostine sa pridávajú myši, niektoré zvonka, iné vliezajú do úst a vnútorností zosnulého. Líca, pery a vlasy sa rozpadávajú na kusy, odhaľujú sa rebrá, potom ramená a nohy. Keď červy zožerú všetko mäso, začnú sa požierať navzájom. Z ľudského tela nakoniec zostane len páchnuca kostra, ktorá sa časom úplne rozpadne, kosti sa rozdelia, lebka odpadne od trupu.... Hľa, čo je človek, hŕstka prachu, roznesená vetrom.

A to je ten hrdina, o ktorom hovorili, že je zábavný. Kde je? Vojdite do jeho izby, niet ho tam. Ak hľadáte jeho lôžko, nájdete na ňom iných, jeho šaty...veci, si rozdelili živí. Ak ho chcete uzrieť, zahľaďte sa na hrob, v ktorom sa premenil na holé kosti. Ó,  Bože, z tela živeného lahôdkami, obliekaného do prepychových šiat, obsluhovaného zástupom sluhov, stalo sa toto? ....

a na druhej strane: Ó, svätí, pre lásku k Bohu, ktorého ste milovali na tejto zemi a pre ktorého ste umŕtvovali svoje telá, teraz sú vaše kosti chránené a cenené ako sväté relikvie spolu so zlatom. A vaše čisté duše sa tešia z Boha, očakávajúc posledný súd, keď aj vaše telá vojdú do slávy, veď verene nasledovali Kristov kríž v pozemskom svete. To je pravá láska k telu, na zemi ho zahrnúť trápením, aby mohlo byť vo večnosti šťastné.

Tu, na tejto zemi, mu treba odoprieť radosti, ktoré by ho raz urobili neštastným...

Vyznania a modlitby:

Hľa môj Bože, na čo sa bude musieť zmeniť moje telo, v ktorom som ťa tak veľmi urážal. Na červov a hnilobu. Ale netrápim sa preto, ó Pane, teším sa, že sa moje telo, pre ktoré som ťa strácal, pominie a zhnije. Trápi ma, že pre to, aby som uspokojil svoje chúťky, previnil som sa proti tebe. Chcem však dôverovať tvojmu milosrdenstvu. Čakal si na mňa, aby si mi odpustil...Si pripravený odpustiť mi, ak sa budem kajať. Áno, ľutujem z celého srdca, ó nekonečné Dobro, že som tebou toľkokrát opovrhol. So Svätou Katarínou Janovskou vyznávam: „Môj Ježišu, už nijaký hriech, už nijaký hriech“. Už nechcem pokúšať tvoju trpezlivosť. Nechcem vyčkávať, moja ukrižovaná láska, na to, aby som ťa mohol objať, keď ma tvojmu srdcu odporučí spovedník vo chvíli smrti, objímam ťa už teraz, v tejto chvíli ti odovzdávam svoju dušu. „Pane do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Moja duša bola mnoho rokov „vo svete“a nemilovala ťa, daj mi svetlo a silu, aby som ťa miloval po celý čas, ktorý mi ešte ponechávaš....Ó, najsvätejšia Panna, pripútaj ma k Ježišovi Kristovi a oroduj za mňa, aby som ho už nikdy nestratil.

3. Rýchlo sa naprav

    Brat môj, v tomto zamyslení nad smrťou vidíš sám seba a to, čím sa máš stať. „Pamätaj, že prach si a do prachu sa vrátiš“. Pamätaj, že o niekoľko rokov, možno mesiacov či dokonca len dní, sa tvoje telo stane pokrmom červov.

     Všetko má svoj koniec, a ak sa tvoja duša v smrti stratí, je všetko stratené. „Uvažuj o sebe ako o mŕtvom“, vraví svätý Vavrinec Justiniani, „lebo vieš, že raz musíš zomrieť“. Keby si bol v tejto chvíli mŕtvy, čo všetko by si bol pre Boha ochotný s radosťou urobiť? Teraz, keď si živý, mysli na deň svojej smrti....Pozri na hriechy mladosti a červenaj sa, pozri na hriechy zrelého veku a plač, pozri na posledné chyby svojho života, tras sa a neotáľaj s ich nápravou“.

Keď svätý Kamil de Lellis zahľadel na hroby mŕtvych, vravieval si: Ak by sa títo vrátili do života, urobili by pre večný život všetko. A čo robím pre svoju dušu ja, ktorému je ešte darovaný čas?....Vidíte, vraví svätý Bernard, že Pán nehľadá len kvety, ale chce aj plody, čiže nielen dobré úmysly a túžby, ale aj sväté skutky. Usilujte sa teda využiť čas, ktorý vám milosrdný Boh dáva, nečakajte, že si zažiadate viac času, keď ten váš uplynie. Poviem vám: „Času už nebude! Odíď!“ rýchlo, nastala chvíľa, keď musíš opustiť tento svet, rýchlo. Čo si urobil, to je urobené.

II: Smrťou sa všetko končí na tejto zemi.

1.Smrť berie všetko

Svetáci považujú za šťastných len tých, čo sa tešia z dobrôt tohto sveta, z rozkočí, z bohatstva a nádhery. Ale smrť urobí koniec všetkému slepému, pozemskému „šťastiu“. „Vy predsa neviete, čo bude zajtra s vašim životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne (Jak4,14). Pary, ktoré stúpajú zo zeme, niekedy sa vznášajú vo vzduchu a v slnečnom svetle, vytvárajú krásne úkazy. No ako dlho tie úkazy trvajú? Stačí slabý závan vetra a všetko zmizne. Pozri na toho veľkého, takmer zbožňovaného človeka v krásnom sprievode. Zajtra, len čo zomrie, budú ním pohŕdať, zlorečiť mu a šliapať po ňom. Smrťou všetko opustíme.

Brat veľkého Božieho služobníka Tomáša Kempenského sa chválil krásnym domom. Istý priateľ mu však povedal, že ten dom má jednu veľkú chybu. Akú?-opýtal sa majiteľ. „Chyba je v tom, že ste v dome urobili dvere“. „Ako to?, dvere sú chybou?“ „Áno, odvetil priateľ, lebo jedného dňa z neho budete musieť týmito dverami vyjsť mŕtvy a zanechať dom i všetko v ňom.

     Slovom, smrť pozbaví človeka všetkých „dobrôt“ tohto sveta. Akým divadlom je pozerať sa, keď vyháňajú knieža z jeho paláca, aby sa tam už nikdy nevrátilo, a ako si delia jeho nábytok, jeho peniaze a všetok ostatný majetok. Služobníci mu ponechajú pri pohrebe, ktorý ledva postačí na prikrytie. Už si ho nikto neváži, ani mu nik nelichotí. Už si nevšímajú jeho zanechané rozkazy. ...Keď mŕtvolu kniežaťa uložia do hrobu, rozpadne sa jeho telo a jeho kostra sa nebude líšiť od iných...Na tejto zemi sa ľudia rodia nerovní, ale smrťou sa všetci stávajú rovnými. ...Slovom, keď prichádza smrť, „prichádza koniec“ na tejto zemi. Všetko sa tu končí, človek opúšťa všetko a zo všetkých vecí tohto sveta si do hrobu neodnáša vôbec nič.

2. Veľkosť človeka nič neznamená

Keď zomieral Filip II, španielsky kráľ, zavolal si syna, odhodil kráľovské rúcho, ukázal mu hruď rozožratú červami a povedal: „Knieža, pozri sa, ako končia všetky pocty tohto sveta!“ Múdro konštatoval Teodoret: „Smrť sa nebojí ani bohatstiev, ani palácov, ani purpuru. U kniežat rovnako ako u poddaných nasledujú hniloba a vyteká hnis“. Ta tak nikto z tých čo umierajú, hoci by to bol aj vládca, do hrobu si so sebou nič nevezme. Všetka svetská sláva ostáva na lôžku, kde naposledy vydýchne. „Keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde (Ž 49,18).

Svätý Alfonz rozpráva, že keď zomrel Alexander Veľký, istý filozof zvolal: „Hľa, ten, ktorý včera šliapal po zemi, je ňou dnes prigniavený. Včera mu nestačila celá, dnes mu stačí sedem piadí. Včera po nej viedol vojská, dnes ho do nej vkladá zopár nosičov“...

Treba však pripomenúť, že svätí opustili všetko: vlasť, rozkoše, nádeje, ktoré im poskytoval svet a zvolili si život chudobný a opovrhovaný. Zaživa sa pochovali na tejto zemi, aby po smrti neboli pochovaní v pekle. Nuž ako môžu svetáci dúfať v šťastnú smrť, keď žijú uprostred hriechov a pozemských rozkoší, uprostred nebezpečných príležitostí k hriechu? Boh hovorí, že v hodine smrti ho takí budú hľadať, ale ho nenájdu: „Budete ma hľadať a nenájdete ma...“(Jn 7,34). Hovorí, že v tej chvíli nebude čas na milosrdenstvo...

Veď aj náš rozum nás o tom presviedča. Svetácky človek bude mať v tom okamihu oslabenú myseľ, zatemnené a zatvrdnuté srdce pre zlé návyky. Aj pokušenia budú silnejšie. Kto bol v živote zvyknutý ustupovať v pokušeniach a podliehať im, ako im bude odporovať v hodine smrti? Bude potrebovať väčšiu Božiu milosť, ktorá by zmenila jeho srdce. A je azda Boh povinný dať mu ju? Zaslúžil si ju azda taký človek svojim neusporiadaným životom? A predsa pôjde o jeho večné šťastie alebo večnú záhubu. Ako môže o tom uvažovať ten, kto verí v pravdy svätej viery a pritom nezanechá všetko, aby sa úplne daroval Bohu, ktorý nás bude súdiť podľa našich skutkov?

3.Zachráň sa čím skôr...

Dobrá tohto sveta sa zdajú veľkými, ale nie sú ničím a ich dĺžka je ako sen. Keď sa prebudíme, všetko mizne. Myšlienka, že smrťou sa všetko končí priviedla svätého Františka Borgiáša k tomu, že sa celý odovzdal Bohu. Svätec mal sprevádzať mŕtvolu kráľovnej Izabely. Keď rakvu otvorili, pred zápachom z nej všetci zdesení utiekli. Svätec povedal: „ty si teda mojou kráľovnou? Ty, pred ktorou toľkí velikáni z úcty pokľakali na kolená? Ó, pani Izabela, kam sa podela tvoja velebnosť, tvoja krása? Tak teda, končia veľkosť a koruny tejto zeme! Odteraz chcem slúžiť iba Pánovi, ktorý mi nemôže umrieť.“...A naozaj, celkom sa zasvätil k láske k Ježišovi, urobil sľúb a stal sa rehoľníkom a po smrti aj svätým...

Kto myslí na smrť, nemôže milovať zem. Prečo je toľko nešťastných milovníkov tohto sveta? Lebo nemyslia na smrť. „Prečo máte záľubu v márnosti a vyhľadávate klamstvá? (Ž 4,3), napomína nás Duch Svätý...prečo nevyženiete zo srdca všetky náklonnosti k zemi, ktoré vás zvádzajú milovať márnosť a lož?..“

Nuž teda, brat môj, odovzdaj sa Bohu prv, nech príde smrť.,,, môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra. Veď dnešok uplynie a už sa nevráti. A zajtra môže prísť smrť, ktorá ti nedovolí urobiť už nič. Rýchlo sa odlúč od všetkého, čo ťa vzďaľuje, alebo môže vzďaľovať od Boha. Prestaňme lipnúť na pozemských hodnotách prv, než nám ich zo srdca vytrhne smrť. Blahoslavení, ktorí v hodine smrti budú už mŕtvi pre náklonnosti tohto sveta (Zjv 14,13). Takí sa smrti neboja. Naopak, túžia po nej a s radosťou ju prijímajú: Veď ona ich namiesto odlúčenia od milovaných vecí spojí s nekonečným Dobrom, ktoré nadovšetko milujú a ktoré ich urobí naveky šťastnými.

Na stránke sa ešte pracuje.....