Politická korektnosť.

-          politická korektnosť a jej praktizovanie je podľa mnohých teoretikov osobitnou formou kultúrnej revolúcie

-          navonok síce vytvára dojem akéhosi umenia neubližovať iným, v skutočnosti však vychádza z myšlienky pernamentnej revolúcie a vyúsťuje do manipulácie a cenzúry, pričom podľa autora – cenzúra, sankcie za politické nevhodné vyjadrenia a ideologicky riadený informačný tok, ako aj uniformita mediálnych výstupov, nie sú ani zďaleka charakteristické len pre totalitné a autoritárske spoločnosti, ako ich poznáme z čias reálneho socializmu

-          práve doktrína a technológie politickej korektnosti najmarkantnejšie svedčia o prítomnosti týchto javov aj v spoločnostiach politicky liberálneho a postmoderného typu

-          Umberto Eco poukázal na úskalia „informačného veku“, keď pri nadmernom šírení informácii dochádza k procesu ich opatrného výberu, či potláčania, ktorý riadi politická elita. Táto elita potom môže prostredníctvom médií generovať tzv. verejnú mienku a pomocou nej ovplyvňovať morálku spoločnosti i jednotlivcov.

-          Americký neokonzervatívec Wiliam S.Lind tvrdí, že Amereičania majú dnes vďaka implementácii štandardov politickej korektnosti „prvýkrát v histórii“ strach z toho, čo hovoria, čo píšu, ba čo si myslia. Musia sa báť, aby nepoužili „nevhodné slovo“ a neboli obvinení z necitlivosti, rasizmu, sexizmu alebo homofóbie.

-          Pôvod termínu – politická korektnosť treba hľadať v intelektuálnych kruhoch medzinárodného komunistického hnutia 30.-40 rokov 20.storočia

     Hlavnými tézami politickej korektnosti je:

1.Každé hodnotenie je prejavom intolerancie

2.Neexistujú zásady všeobecnej mravnosti

3.Kultúra a tradície sú v svojej podstate nátlakové a obmedzujú slobodu jednotlivca

4.Všetko je relatívne a závislé od okolností a východísk.

Z politického hľadiska je to možno vnímať ako potenciálne účinnú formu kontroly názorov a vnucovania neomarxistického étosu masám. Lidl tvrdil, že politická korektnosť je v podstate kultúrnym marxizmom. Marxizmom transformovaným z ekonomickej do kultúrnej roviny, a to v nasledovných paralelách:

-          Politická korektnosť vychádza z totalitnej ideológie (napr. téza, že história našej kultúry je postavená na útlaku žien. Ide o zveličovanie určitej pravdy alebo čiastkovú pravdu, pričom všetko čo je v rozpore s týmto výrokom, musí byť zakázané. Časť je teda nadradená celku. Moc štátu treba vybudovať na dopyte lži-na ideológii, v ktorej sú ľudia prinútení žiť, tak ako sme to poznali napr. v krajinách sov.bloku

-          Politická korektnosť vychádza iba z jedného faktoru vysvetľovania histórie

-          V ideológii politickej korektnosti(rovnako ako v klasickom marxizme) existujú isté a priori dobré a zlé triedy ľudí. Kultúrny marxizmus pozná triedy ľudí, ktorí sú automaticky považované za dobré(napr. feministky, homosexuáli, niektoré vyvolené národy z náboženského či aj ekonomického hľadiska, režimu a pod.).

-          Táto ideológia ako aj kultúrny marxizmus sa opiera o princíp vyvlastňovania (uprednostňovania napr. v prístupe ku vzdelaniu cez kvóty podľa farby pletí, teda napr. černosi sa dostanú na vysokú školu cez tieto kvóty na rozdiel od majority. Alebo dieťa – pri odoberaní cez sociálne „služby“ štátu, pripadá do „vlastníctva štátu“ a nie je už súčasťou rodiny, rodičov, pokrvných príbuzných...

-          Politická korektnosť uplatňuje vo svojich analýzach isté prístupy, ktoré im zaručujú ten druh odpovedí, aký chcú počuť. Takýmto „postupom“ môžeme napr. prísť ku záveru, že celý Shakespeare je o útlaku žien( a preto sa budú filmové spoločnosti vyhýbať napr. jeho sfilmovaniu a propagácii takejto kultúry minulosti), alebo že Biblia je rasistická a maskulínna. Ide teda len o to, za každú cenu dokázať, že celé dejiny sú determinované mocou, ktorú majú isté spoločenské triedy nad inými.

-          Politická korektnosť začala v USA a označujú ju mnohí za „spoločenskú tyraniu“, „nevyliečiteľnú rakovinu“.

-          Politická korektnosť má teda svoj pôvod vo filozófii kultúrneho marxizmu, reprezentovanej Frankfurstvou školou (išlo o etablovaných marxistov), či v myšlienkach Nietzscheho, Heideggera, či Freuda. 

-----na stránke sa momentálne pracuje...........