Kresťan nemaj strach....

 
Tento článok bol uverejnený na stránke:www.christ-net.sk/node/281, katolik5 sa nemôže stotožniť s niektorými výrokmi ohľadom cirkevných predstaviteľov, príp. absencie možných sviatostí, ktoré aplikuje Svätá cirkev počas celej svojej histórie od jej založenia Pánom Ježišom Kristom (osobitne sviatosť zmierenia s Bohom- svätá spoveď, či sviatosť eucharistie, adorácie, modlitieb a iných), bez ktorých nemožno docieliť odpustenia a po páde hriechu, nastáva to nádherné a veľmi radostné (podotýkam, že bez akéhokoľvek strachu z Božieho trestu) nové "obdobie"-nový život každého z nás. (Preto za článkom je dovetok o nevyhnutnosti zvýrazniť tieto úžasné Božie dary, milosti- sviatosť zmierenia a sviatosť eucharistie).....

 

Strach z Božieho trestu ako nástroj manipulácie s masami?

 

Tak, toto cítim ako bolestivú tému pre katolícku Cirkev – mnohí neveriaci a ateisti totiž zastávajú takýto názor. Aj Dr. House sa v jednej svojej epizóde tak vyjadril, že Cirkev stavia na strachu z Božieho trestu za hriech, a tak ovláda svoje ovečky. Strach z Božieho trestu za porušenie hriechológie ako impozantný nástroj manipulácie s obrovskými masami. To je, myslím, bolestivá téma, lebo to tak niekedy naozaj vyzerá. Ale pozrime sa na túto problematiku bližšie, ako sa má vec naozaj. Hm.

Badám tu dve roviny strachu z Božieho trestuJedna rovina je tvorená vyhrážkou cirkevného predstaviteľa (kňaza, rehoľníka, rehoľníčky, katechétu), že ak bude „ovečka“ toto a ono robiť, alebo toto a ono nerobiť, tak ju Boh potrestá, alebo možno priam zatratí a skončí tak v pekle. Druhá rovina je úzkostnou konštrukciou samotnej „ovečky“, ktorá na základe vlastného svedomia očakáva všade Boží trest, bojí sa konať tento a tamten hriech a – keďže je prirodzene hriešna – žije neustále v blízkosti mučivého nebezpečenstva v podobe zatratenia. A samozrejme aj takáto úzkostná konštrukcia je vyprodukovaná takpovediac „kresťanskou výchovou“.
-

Niekedy dávnejšie som chodieval okrem christneťáckeho chatu aj na „protestantský“ chat horiaciker.sk. Tam chodia väčšinou ľudia z malých kresťanských komunít, niekto by ich nazval sektami, ale sú to prevažne lenrozličné kresťanské, častokrát charizmatické združenia a cirkvičky. Ani by sme ich nemohli zaradiť medzi tradičných protestantov. No, a tam som spoznal radikálny názor, že vraj k spáse stačí uveriť v Krista Ježiša a v Jeho vykupiteľskú obetu za mňa. Ak toto človek vraj vyzná, má istotu spásy. Vyplývalo im to z niektorých vyjadrení sv. Pavla vo svojich listoch (napr. Ef 2, 8). Preto títo ľudia prekypovali láskou a bola z nich cítiť skutočná charizma lásky v rámci reálneho pôsobenia Ducha Svätého. Boli totiž úplne pokojní, vedeli, že stačí hriech zakaždým Bohu vyznať v modlitbe (spoveď neuznávajú) a Boh odpustí. Boli a sú si svojou spásou priam dokonalo istí, preto sa považovali za občanov nie tohto sveta, ale sveta nebeského. Stali sa ideálnymi šíriteľmi Ježišovho evanjelia.

V katolíckej Cirkvi takúto istotu spásy nenachádzam. Nadobudol som silný pocit, že v katolíckej filozofii sa preferuje videnie ľudského života ako tŕnistej cesty k Bohu. Človek je na tomto svete kvôli hriechom ľudstva doslova vo vyhnanstve a neustále musí čeliť utrpeniu, zlu a hriechu. Nie nadarmo posvätné texty označujú za knieža tohto sveta Satana (napr. Jn 16, 11). A preto človek zápasí a často vďaka svojej narušenej prirodzenosti upadá do hriechu, čím môže stratiť v „Božích očiach“ milosť. Katolícke učenie považuje za jednu z hlavných právd, že Božia milosť je na spásu potrebná (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi; bod 2001). V Katechizme sa približne píše o milosti toto:

„Milosť je priazeň Boha, úplne nezaslúžený nadprirodzený Boží dar, prostredníctvom ktorého sa človek stáva ospravodliveným zo svojej hriešnej prirodzenosti a dostáva účasť na prirodzenosti Boha a na večnom živote. Uzdravuje z hriechu a posväcuje človeka.“

(porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, body 1996 až 1999)

A v bode 1861 Katechizmus učí, že smrteľným hriechom sa človek pozbavuje posväcujúcej milosti resp. stavu milosti, takže zomierajúc v takomto upadnutom a neoľutovanom stave značí večné zatratenie. A tu, drahí čitatelia, je kameň úrazu. Tuná vzniká priestor pre vyhrážky a špekulácie, ktoré vedú k úzkostnému strachu z Božieho trestu či zatratenia, čím je nepochybne možné citlivými ľuďmi, ktorým záleží na vlastnej spáse, dobre manipulovať. To je skutočná podstata problému. Nie je tu napriek viere zaručená istota spásy, pretože človek môže ťažko zhrešiť a o spásu sa tak pripraviť.
-
Mám vari nepripustiť, že by rehoľníčky a rehoľníci v katolíckych školách nevyužívali takúto formu manipulácie? Ak nie dnes, tak v minulosti určite. Zaslepený byť nechcem. Preto chcem zaujať rozhodný postoj, ktorý, keďže sám problém sa vyskytuje v dvoch rovinách, bude obsahovať tiež dva prístupy.

1. Hrozby typu „ak to neurobíš (alebo urobíš), tak pôjdeš do pekla“ zo strany katechetických vychovávateľov sú absolútne neprípustné a verejne ich zo svojej skromnej pozície veriaceho katolíka-laika odsudzujem. Pretrváva tu totiž silné nebezpečenstvo, že sa do osobnosti ovečky integruje strach z Božieho trestu natoľko, že sa poškodí (často trvalo) svedomie a stane sa neuvážlivo precitlivelým. To vedie k neustálemu pocitu strachu: „Joj, aký som zlý, nehodný...“ A samozrejme k neustálemu pocitu vinyToto nie je kresťanstvo! Kresťanstvo nie je a nemá byť o pocite viny! Kresťanstvo je evanjelium – posolstvo, že sme vykúpení z hriechu a že nám môže byť skrze obetu Ježiša Krista odpustené...

2. Druhá rovina problému je už forma precitlivelého svedomia, keď bol do osobnosti ovečky integrovaný pocit viny. Pozrime sa, či je katolícke kresťanstvo naozaj o vine, hriechológii a Božom treste (či presnejšie o Bohu ako ustavične trestajúcom a prísnom Sudcovi).
-

Stále sme v druhom bode. Ponúkam odpovede od samotného Boha, ktorý inšpiroval biblické posvätné texty:

1. „V ten deň zmluvu uzavriem s poľnou zverou, s nebies vtáčkami a so zemeplazmi; kušu, meč a vojnu zlomím v krajine; potom budú bývať v bezpečí. Vtedy si ťa (Izrael) navždy zasnúbim, za pravdu a právo si ťa zasnúbim, za lásku a zľutovanie, zasnúbim si ťa za vernosť, takže spoznáš Pána.“ (Oz 2, 20-22) Vidno, že Pánove zásnubné dary, ktoré prevzala po vyvolenom ľude „Ježišova nevesta“ Cirkev, sú pravda a právo, láska a ZĽUTOVANIE. V Cirkvi bude dominovať pravda a právo, láska a zľutovanie. V Cirkvi bude dominovať zľutovanie ako zásnubný dar Pána Ježiša ako jej Ženícha.

2. „Vezmite so sebou slová a obráťte sa k Pánovi; povedzte mu: Odpusť každú vinu a láskavo nás prijmi, zaplatíme plodom svojich perí!“ (Oz 14, 3) Tento text ukazuje, že stačí sa obrátiť k Bohu so slovami ľútosti a hneď budeme „platiť plodom svojich perí“ – čiže budeme ďakovať za odpustenie a za prinavrátenie milosti.

3. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo znamená:Milosrdenstvo chcem a nie obetu (Oz 6, 6). Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ (Mt 9, 12-13) Vidno, že Ježiš skutočne neprichádza súdiť, ale svet spasiť: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3, 17)

4. „... a sväté (...) je jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“ (Lk 1, 49-50) Tento úryvok z Magnifikátu nie je výzvou na strach a robenie si obáv z Boha, ale je práveže pochvalou tých, ktorí majú zdravú a úctivú bázeň pred Bohom a z lásky ho nechcú uraziť hriechom – takéto duše sú ešte väčšmi zahrnuté Božím milosrdenstvom. Vzápätí však musím dodať poznámku, že aj opak takéhoto človeka – teda veľký hriešnik – má nárok na milosrdestvo. Dokonca možno povedať, žečím väčší hriešnik, tým väčšie právo má na zľutovanie a milosrdenstvo. (citát z Denníčka sv. Faustíny, ktorej sa zjavoval v tridsiatych rokoch 20. storočia Pán Ježiš ako Božie milosrdenstvo,viď obrázok)

5. „Ale Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.“ (Ef 2, 4-7) To ani nepotrebuje komentár.

Pätica vari najžiarivejších príkladov, ktoré by sme šikovne mohli spojiť shymnusom na Božiu lásku (1 Kor 13), ktorý tiež potvrdzuje, že Boh je predovšetkým láskyplný a milosrdný, a až potom spravodlivý. Mohli by sme tu tiež vymenovať množstvo citácií z Denníčka sv. Faustíny, ktorej sa zjavil ako Milosrdenstvo Pán Ježiš a na základe ktorej sa šíri v súčasnosti veľká úcta k Božiemu milosrdenstvu. Je to veru najdominantnejšia Božia vlastnosť, Boží atribút vychádzajúci priamo z Jeho podstaty – lásky.

Vari v žiadnom inom náboženstve, v žiadnej inej kresťanskej denominácii, nie je tak úpenlivo spracované a šírené učenie o nepochopiteľnom a nezmernom Božom milosrdenstve, ako je tomu v katolíckej Cirkvi. Preto, drahí bratia a sestry, do ktorých z Vás bol vštepený pocit viny alebo integrovaný strach z Božieho trestu, NEBOJTE SA! (obľúbená výzva Jána Pavla II.) Nebojte sa. Predkladajte svoje poklesky a pády vždy Bohu a Jeho Cirkvi a dúfajte v Jeho zľutovanie, ktoré sa nám otvorilo dokorán, keď naše hriechy pribil na kríž ako dlžobný úpis obetujúci sa Spasiteľ. (Porov. Kol 2, 14) Vari by chcel Boh, aby ťažká obeta Jeho Syna vyšla v Tvojom prípade nazmar? Nie. Určite nie, preto dúfajme, dôverujme a milujme. A nenechajme sa manipulovať ľuďmi, ktorí zdôrazňovaním Božej spravodlivosti kráčajú proti Božím úmyslom. Tie sú podľa sv. Faustíny Kowalskej jasne orientované na všeobecnú výzvu k utiahnutiu sa k Pánovmu milosrdenstvu. Naša katolícka Cirkev má dosť takýchto „škodiacich“, ale my už vieme, že Boh je iný a že nás má neuveriteľne mocne rád: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) To je evanjelium, to je posolstvo, to je kresťanstvo, to je Cirkev a to je naša spása.
-
Pane Ježišu, dôverujem v Teba! :-)

 

 

Rímsko-katolícka Svätá cirkev však ustanovuje sviatosti, ktoré by nám mali priviesť skutočnú radosť priamo z neba, od nášho Nebeského otca, a to:

1) Sviatosť zmierenia - svätá spoveď

2) Eucharistia-sväté prijímanie

 

Pokánie a zmierenie:

Volá sa sviatosť obrátenia, lebo sviatostne uskutočňuje Ježišovu výzvu na obrátenie, proces návratu k Otcovi, od ktorého sa človek vzdialil hriechom. 
Volá sa sviatosť pokánia, lebo posväcuje osobný a ekleziálny proces obrátenia, ľútosti a zadosťučinenia kresťana hriešnika. 
Volá sa sviatosť svätej spovede, lebo spoveď, vyznanie hriechov pred kňazom je podstatnou zložkou tejto sviatosti. V hlbokom zmysle je táto sviatosť aj „vyznaním“, čiže uznaním a chválou Božej svätosti a Božieho milosrdenstva voči hriešnemu človekovi. 
Volá sa sviatosť odpustenia, lebo kňazovým sviatostným rozhrešením Boh udeľuje kajúcnikovi „odpustenie a pokoj“. 
Volá sa sviatosť zmierenia, lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje: „Nechajte sa zmieriť s Bohom“ (2Kor 5,20). Kto žije z milosrdnej Božej lásky, je pripravený odpovedať na Pánovu výzvu: „Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom“ (Mt 5,24). ucharistizované“, „tento pokrm sa u nás volá Eucharistia a nesmie sa na nej zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda, čo učíme, a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako [nám] to zanechal Kristus“.

Vnútorné pokánie je radikálne preorientovanie celého života, návrat, obrátenie sa k Bohu celým srdcom, zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti. Toto obrátenie srdca sprevádza spasiteľná bolesť a spasiteľný zármutok, ktoré cirkevní Otcovia nazvali animi cruciatus (trýzeň duše), compunctio cordis (skrúšenosť srdca).

Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať veľmi rozmanitým spôsobom. Písmo a Otcovia zdôrazňujú najmä tri formy:
pôst, 
modlitbu a 
almužnu, 

ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k iným. Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho, orodovanie svätých a činorodú lásku, ktorá „zakrýva množstvo hriechov“

Hriech je predovšetkým urážkou Boha, prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou. Preto obrátenie prináša súčasne Božie odpustenie a zmierenie s Cirkvou, čo liturgicky vyjadruje a uskutočňuje sviatosť pokánia a zmierenia.

Keďže Kristus zveril službu zmierenia svojim apoštolom, biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby. A vskutku, biskupi a kňazi majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.

„Celá účinnosť pokánia je v tom, že nám navracia Božiu milosť a spája nás s Bohom v dokonalom priateľstve.“ Cieľom a účinkom tejto sviatosti je teda zmierenie s Bohom. U tých, čo prijímajú sviatosť pokánia so skrúšeným srdcom a s nábožnosťou, „zvyčajne zavládne pokoj a spokojnosť svedomia spolu so silnou duchovnou útechou“. Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje totiž pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.

Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia [svojou] mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“*79 „Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či oslobodzujú od časného trestu za hriechy čiastočne alebo úplne.“*80 „Každý veriaci môže odpustky… získať buď pre seba, alebo aplikovať za zosnulých.“

Aby sme toto učenie a prax Cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie(1031) či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.

Sviatosť pokánia, ako všetky sviatosti, je liturgickým slávením (actio liturgica). Riadnymi zložkami slávenia sú: kňazov pozdrav a kňazovo požehnanie; čítanie Božieho slova na osvietenie svedomia a na vzbudenie ľútosti; povzbudenie k ľútosti; spoveď, ktorou sa uznávajú hriechy a vyznávajú sa kňazovi; uloženie a prijatie pokánia; kňazovo rozhrešenie; modlitba poďakovania a prepustenie s kňazovým požehnaním.

Odpustenie hriechov spáchaných po krste sa udeľuje osobitnou sviatosťou, ktorá sa volá sviatosť obrátenia, sviatosť svätej spovede, sviatosť pokánia alebo sviatosť zmierenia. 

Kto pácha hriech, uráža Božiu česť a lásku, svoju vlastnú dôstojnosť človeka, ktorý je povolaný, aby bol Božím synom, a narúša duchovné zdravie Cirkvi, ktorej každý kresťan má byť živým kameňom. 

Vo svetle viery nejestvuje väčšie zlo ako hriech a nič nemá zhubnejšie následky pre samého hriešnika, pre Cirkev a pre celý svet. 

Návrat do spoločenstva s Bohom, ktoré človek stratil hriechom, je proces, ktorý vzniká z milosti Boha plného milosrdenstva a starostlivého o spásu ľudí. Tento vzácny dar treba vyprosovať pre seba aj pre druhých. 

Proces návratu k Bohu, nazvaný obrátenie a ľútosť, zahŕňa v sebe bolesť nad spáchanými hriechmi a odpor voči nim, ako aj pevné predsavzatie v budúcnosti viac nehrešiť. Obrátenie sa teda týka minulosti i budúcnosti; živí sa nádejou na Božie milosrdenstvo. 

Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosťspoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky zadostúčinenia. 

Ľútosť (nazývanú aj skrúšenosť) majú podnecovať dôvody, ktoré pochádzajú z viery. Ak sa ľútosť rodí z lásky k Bohu, volá sa „dokonalá“; ak sa zakladá na iných dôvodoch, volá sa „nedokonalá“. 

Kto chce dosiahnuť zmierenie s Bohom a s Cirkvou, musí vyznať kňazovi všetky ťažké hriechy, z ktorých sa ešte nespovedal a na ktoré sa rozpamätá po starostlivom spytovaní svedomia. Cirkev veľmi odporúča spovedať sa zo všedných hriechov, hoci to samo osebe nie je nevyhnutné. 

Spovedník ukladá kajúcnikovi vykonať isté úkony „zadostúčinenia“ alebo „pokánia“, aby tak napravil škodu, ktorú spôsobil hriechom, a znova si osvojil spôsoby správania, ktoré má mať Kristov učeník. 

Iba tí kňazi, ktorí od cirkevnej autority dostali právomoc rozhrešovať, môžu v Kristovom mene odpúšťať hriechy. 

 Duchovné účinky sviatosti pokánia sú: 
— zmierenie s Bohom, ktorým kajúcnik znovu získava milosť; 
— zmierenie s Cirkvou; 
— odpustenie večného trestu, ktorý si človek zaslúžil za smrteľné hriechy; 
— odpustenie, aspoň čiastočné, časných trestov, ktoré sú následkami hriechov; 
— pokoj a spokojnosť svedomia a duchovná útecha; 
— vzrast duchovných síl pre kresťanský boj. 

Individuálne a úplné vyznanie ťažkých hriechov, po ktorom nasleduje rozhrešenie, je jediným riadnym prostriedkom zmierenia s Bohom a s Cirkvou. 

Odpustkami môžu veriaci získať pre seba i pre duše v očistci odpustenie časných trestov, ktoré sú následkami hriechov. 

 

 

 

Eucharistia:

ČO JE EUCHARISTIA?

Je kráľovnou medzi sviatosťami, lebo je zavŕšením všetkých sviatostí. Kým ostatných šesť sprostredkuje milosti, Eucharistia je naplnením, lebo je osobným stretnutím so samým pôvodcom a darcom všetkých milostí - s Ježišom Kristom.

Je vrcholom a stredobodom všetkého. Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach:

  • Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu, v preklade presnejšie „vďakyvzdanie“. Grécke slová eucharistein – ευηαριστειν (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 24) a eulogein – ευλογειν (Mt 26, 26; Mk 14, 22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré najmä pri stolovaní ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
  • Pánova večera, - lebo ide o Večeru, ktorú Pán Ježiš slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi (1Kor 11, 20), a o Baránkovu svadobnú hostinu v nebeskom Jeruzaleme.
  • Lámanie chleba, - lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto pojmom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia.
  • Eucharistické zhromaždenie, lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich.
  • Pamiatka, lebo je pamiatkou Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
  • Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa.
  • Svätá a božská liturgia, - lebo celá liturgia Cirkvi má v nej svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. Volá sa aj slávením svätých tajomstiev.
  • Prijímanie, po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo.
  • Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy, sa končí poslaním veriacich (missio - „iďte...“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.

DEFINÍCIA EUCHARISTIE:

  • Eucharistia - je prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom.
  • Eucharistia - je sviatosť, v ktorej Ježiš pod spôsobom chleba a vína so svojím telom a krvou, aby sa obetoval nekrvavým spôsobom nebeskému Otcovi a veriacim sa dával za pokrm duše.
  • Eucharistia - je Telo a Krv Pána Ježiša, pod spôsobmi chleba a vína.
  • Eucharistia - je umučený a vzkriesený Kristus, prítomný medzi nami pod spôsobom chleba a vína.

Predobrazy Eucharistie:

Starý zákon:

  • strom života v raji (Gn 2, 9);
  • obeta Melchizedecha (Gn 14, 18);
  • manna na púšti - po odchode Izraelitov z Egypta, počas ich putovania púšťou (Ex 16, 31;Dt 8, 3);
  • chlieb a víno, obeta prvotín zeme na znak vďaky Stvoriteľovi;
  • nekvasené chleby - spomienka na „Noc odchodu“ z egyptského otroctva;
  • predkladané chleby v chráme;
  • obety Starého zákona (Ábel, Noe, Abrahám,...)
  • veľkonočný baránok - Pánova Pascha;

Nový zákon:

  • zázračné rozmnoženie chleba (Mt 14, 13-21; 15, 32-39);
  • premenenie vody na víno v Kane Galilejskej (Jn 2, 11);
  • podobenstvo o svadobnej hostine (Mt 22, 2);
  • chlieb všedného dňa - účasť na Kristovom Tele (1 Kor 10, 16);

HISTÓRIA EUCHARISTIE:

V období prvého kresťanstva počas prenasledovania Cirkvi bola Eucharistia podávaná pod oboma spôsobmi. Biskup rozdával konsekrovaný chlieb a diakon konsekrované víno. Muži prijímali chlieb na holú ruku, ženy si museli ruku prikryť šatkou. V Ríme a neskôr na celom západe sa hostie prijímali podávaním do úst. Keď sa prijímalo mimo svätej omše, bolo len pod spôsobom chleba. Konsekrovaný chlieb si brali ľudia do zásoby do príbytkov. To prestalo s ukončením prenasledovania. Prijímalo sa na lačný žalúdok mimo dní, kedy boli sväté omše večer (napr.: na Zelený štvrtok). Spočiatku prijímali veriaci Eucharistiu vždy, keď sa zúčastnili svätej omše. Sv. Justín nám v 2. storočí zanechal takúto správu: "Apoštoli nám vo svojich pamätiach, ktoré sa volajú evanjelia, zanechali, čo im prikázal Pán Ježiš: že on vzal chlieb, vzdával vďaky a povedal: "Toto robte na moju pamiatku! Toto je moje telo. A podobne vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: "Toto je moja krv. A toto odovzdal iba im."" Koncom 5. storočia, keď sa pohania dávali hromadne krstiť, vyskytovala sa v prijímaní nedostatočná pripravenosť. Preto v roku 506 určila synoda v Agde (v Južnom Francúzsku) povinnosť prijímať aspoň trikrát do roka.

Premenenie celej podstaty chleba na telo a vína na krv sa nazýva „prepodstatnenie“ (transsubstantiatio) - premenenie jednej veci na druhú. Táto premena nemá v prírode obdobu.

Dva základné typy premien v prírode a vo svete:

  1. Premenia sa akcidenty (vonkajšie vlastnosti), ale nemení sa podstata. Napr.: premena kusa mramoru na sochu.
  2. Premenu podstaty vždy sprevádza aj premena akcidentov. Napr.: spracovanie potravy mikroorganizmami; kvasenie, hniloba...

Pri premenení Eucharistie sa nejedná ani o jeden tento typ premeny. Ale ide o niečo nenapodobiteľné. Prepodstatnenie - celá podstata chleba a vína sa mení, ale akcidenty (vzhľad, chuť,...) ostávajú nezmenené. V každej čiastke obidvoch spôsobov je prítomný celý Kristus. Je to trvalá premena dovtedy, kým trvajú spôsoby chleba a vína. Keď sa zmenia akcidenty, potom sa zmení aj podstata (chlieb splesnivie, alebo sa rozmočí, pričom vzniká pleseň, alebo cesto; víno sa skvasí na ocot a podobne.) Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich viditeľnej časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.

Reformátori a Eucharistia:

Reformátori zavrhovali prepodstatnenie pri premenení a obetný charakter Eucharistie. Aj medzi nimi však boli rôzne názory:

Martin Luther: - Reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii vymedzil len na slávenie Pánovej večere. Tvrdil, že pravé telo a krv Krista je spolu s podstatou chleba a vína (koexistencia).
Ján Zwingli: - Hlásal, že prijímaný chlieb a víno sú len symbolmi Kristovho tela a krvi.
Ján Kalvín: - Popieral podstatnú prítomnosť Kristovho tela a krvi, ale hlásal prítomnosť, čo do účinku, že prostredníctvom chleba a vína Kristus v nebi dáva silu, ktorá živí dušu - tzv. dynamická prítomnosť Krista.

MATÉRIA EUCHARISTIE:

  • Pšeničný nekvasený chlieb (pre platnosť aj kvasený).
  • Víno prírodné z viniča (nesladené, chemicky ani nijako neupravované).

Starý zvyk primiešavania vody do vína u Židov, Grékov, Rimanov, má v kresťanstve svoju vlastnú symboliku :

  • z prebodnutého Ježišovho boku vytiekla krv a voda,
  • spojenie Kristovej Božskej a ľudskej prirodzenosti,
  • mystické spojenie veriaceho ľudu s Kristom.

FORMA EUCHARISTIE:

Formou sviatosti Eucharistie sú ustanovujúce slová Ježiša Krista pri premenení: „Toto je moje telo, ... toto je moja krv, ...“ ,,Toto robte na moju Pamiatku!“

ÚČINKY EUCHARISTIE:

Spôsobuje v človekovi nesmierne milosti:

  • Spojenie s Kristom - zjednotenie s ním.
  • Jednota veriacich.
  • Zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste.
  • Posilňuje lásku a silu vôle a chráni od ťažkých hriechov.
  • Posilnenie čností a darov Ducha Svätého.
  • Odlučuje od hriechu.
  • Zotiera všedné hriechy a dočasné tresty za hriechy.
  • Posilňuje lásku, ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť.
  • Chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.
  • Spôsobuje duchovnú radosť a je zárodkom budúceho vzkriesenia a slávy.

Platne a dovolene sa prijíma pod jedným spôsobom, aj pod oboma spôsobmi (pri slávnostných príležitostiach). Pod spôsobom chleba možno prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia.

VYSLUHOVATEĽ EUCHARISTIE:

Vlastníkom konsekračnej moci (moci premieňať) je len platne vysvätený biskup a kňaz. Riadnym rozdávateľom Eucharistie je biskup, presbyter (kňaz) a diakon. Mimoriadnym rozdávateľom Eucharistie je akolyta alebo iný veriaci, určený podľa kán. 230 § 3 CIC.

 PRIJÍMATEĽ EUCHARISTIE:

  1. Platne prijímať Eucharistiu môže každý pokrstený človek v stave pozemského putovania (aj dieťa), ktorý je na to disponovaný - nemá ťažký hriech a má úmysel prijať túto sviatosť.
  2. Nesmú prijímať exkomunikovaní (vylúčení) z Cirkvi, postihnutí kanonickým (cirkevným) trestom a tvrdošijne zotrvávajúci v zjavne ťažkom hriechu.
  3. Prijímateľ v stave ťažkého hriechu si musí pred prijatím vykonať sviatosť zmierenia. Z vážneho dôvodu, keď niet príležitosti sa vyspovedať, je povinný si vzbudiť dokonalú ľútosť. (Porov. KKC § 1457)
  4. Prijímajúci má dodržiavať „eucharistický pôst“ - jednu hodinu pred prijatím Eucharistie sa zdržať požívania jedla a nápojov okrem čistej vody a liekov.
  5. Má povinnosť aspoň raz do roka vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť.
  6. Hodne prijíma ten, kto prijíma v stave milosti posväcujúcej a so zbožným úmyslom.
  7. Nehodne prijatá Eucharistia je svätokrádežou.

Úcta k Eucharistii a jej uchovávanie:

Úctu ku Kristovej prítomnosti pod spôsobmi chleba a vína prejavujeme okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána: „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že:

  • s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie,
  • vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali,
  • a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.

Svätá schránka (svätostánok) bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi. (Pórov. KKC § 1378 -1379). Preto má byť svätostánok umiestnený na dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný. Ako znak prítomnosti Ježiša vo svätostánku má pri svätostánku alebo nad ním trvalo svietiť osobitná lampa, tzv. večné svetlo.

Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl. Kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná za naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. Svätý Ambróz o oltári hovorí: „Oltár je obrazom Kristovho tela a Kristovo telo je na oltári.“

Vonkajší postoj (pohyby, odev) na svätej omši má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť, že sa Kristus stáva našim hosťom.

Cirkev ukladá veriacim povinnosť, aby sa v nedeľu a v prikázané sviatky zúčastnili na svätej omši a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možností vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Vrelo však odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a v prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň. Eucharistiu je možné prijať aj dva razy za deň za predpokladu, že pri druhom prijatí je povinná účasť na celej svätej omši.